Artalk.cz

Priestor, pohyb, čas, zvuk

Tohtoročná Cena Oskára Čepana (COČ) opäť spojila štyri rôzne realizácie. Niet pochýb, že porota zložená z medzinárodných odborníkov mala náročnú úlohu. V prácach vytvorených špeciálne pre COČ sú požité rôzne umelecké prístupy a médiá, sú použité rozličné materiály a jednotlivé práce sa veľmi líšia aj vo svojom  celkovom vyznení. Každá z prác dostala v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici vlastný priestor a tak sú miestnosti až do skončenia výstavy (4.12.) zasvätené výhradne dielu jednej/ého autorky/a prípadne autorskej dvojici. Daniela Krajčová, Lucia Luptáková, Juraj Gábor, Julia Gryboś a Barbora Zentková, využili ponúknutý priestor vlastným spôsobom. Priestor v jednotlivých dielach zohráva rôznu rolu a fakt, že nejakú rolu zohrával je pre tento ročník COČ kľúčové.

oskar-cepan_daniela-krajcova-16
Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2016 v Stredoslovenskej galérii / pohľad do inštalácie Daniely Krajčovej

Priestor môže byť len neviditeľným prázdnom, prekrytým objektmi v ňom umiestnenými. Napríklad umeleckými dielami reprezentujúcimi niečo, čím samé nie sú, a čo je aktuálne neprítomné. O citlivosti a prístupe všetkých vystavujúcich svedčí skutočnosť, že nikto z nich takto k poskytnutému priestoru nepristupoval. Práve naopak, každý ponúkol vlastný prístup rešpektujúci ponúknutý priestor ako dôležitý faktor, či dokonca  priamo materiál svojej realizácie. Ako rešpektovať jeho pamäť, špecifiká, vzťah vnútra k vonkajšku, potenciál pre vytvorenie autentickej situácie alebo možnosti rozšírenia empatie. To všetko smeruje priamo k divákovi, ktorý sa okrem toho, že je v priestore galérie, stáva nevyhnutnou súčasťou dialógu medzi fyzickým priestorom a jeho ďalšími rozmermi a významovými možnosťami.

V prípade Daniely Krajčovej, ponúkajúcej v diele Dôvod zostať autentické spracovanie naliehavej témy utečencov, je motív konkrétneho priestoru viditeľný najmenej. Sila jej sociálne angažovanej videoinštalácie spočíva v prvom rade v citlivom a úprimnom spracovaní výpovedí ľudí žiadajúcich o azyl. Priestor ako miesto je v celom diele prítomný v dvoch polohách. Raz v podobe Slovenska ako miesta, na ktoré utečenci na svojej ceste dorazili, a ktoré aktuálne formuje ich životy. To reprezentuje chladná architektúra známych miest Bratislavy v akvarelových animáciách šiestich videí. Na jej pozadí sa nám pred očami prelínajú a vrstvia postavy a metaforické motívy (napr. vták, tiger, cigareta) inšpirované výpoveďami šiestich ľudí zo záchytných a pobytových táborov. Motív priestoru sa potom objavuje opäť v riešení celej inštalácie, kde je posteľnou plachtou v strede miestnosti, oproti projekčnej ploche oddelené hľadisko so stoličkami od okolia miestnosti. Vzniká tak miesto pohľadu, poskytujúce intimitu pre empatické načúvanie „iným“ aby sa stali „našimi“. Jednoduchosť a význam tohto priestorového riešenia je mierne komplikovaná stolom za scénou, pri ktorom si môžeme fyzicky listovať v akvareloch použitých v jednotlivých videách.

oskar-cepan_lucia-luptakova-14
Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2016 v Stredoslovenskej galérii / pohľad do inštalácie Lucie Luptákovej

Práca Lucie Luptákovej Útroby je čistou výtvarnou sondou do pamäte daného miesta. Vystavuje sa výstavný priestor sám. Prenikáme doň cez záves s fotografiou dokumentujúcou ten istý vstup do miestnosti ako vyzeral pred inštaláciou. Ocitáme sa nachvíľu v medzi-priestore, odďaľujúcom pohľad, ktorý na nás čaká za stenou. Výstavná miestnosť, ktorá už niečo pamätá, je vyplnená zdvihnutými a zvlnenými pásmi starého sivého koberca ako dynamickou sochárskou hmotou, ktorá nás pohlcuje a organizuje náš pohyb v nej. Sme pod kobercom, medzi kobercom, a prežívame fyzickú skúsenosť s pamäťou materiálu a minulosťou daného miesta. Vypuklé zrkadlo v hornom rohu miestnosti nás nenecháva na pochybách o tom, že sme neoddeliteľnou súčasťou tohto miesta. Iná dvojica zrkadiel, v okne a za oknom, prenáša aktuálny obraz zvnútra von a zvonku do vnútra, čím prelamuje bariéru medzi mestom a galériou. Kým s detským nadšením prehľadávame všetky zákutia prostredia, narážame v samom jadre na skrytú, do priestoru vystupujúcu, fotografiu tajomného miesta. Ide o fotografiu schodov, ktorými za zostupuje z podkrovia galérie dovnútra výstavných priestorov. Tým vďaka nášmu putovaniu autorka prevracia inštitúciu naruby aby nás previedla jej útrobami a minulosťou. Von sa vraciame opäť cez fotografiu toho istého miesta z ešte dávnejšej minulosti. Hravé, jednoduché a naozaj hlboké a premyslené.

oskar-cepan_juraj-gabor-17
Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2016 v Stredoslovenskej galérii / pohľad do inštalácie Juraja Gábora

Hneď oproti sa cez zúžený priestor predierame dovnútra inštalácie Juraja Gábora Našiel som / Ďalšie miesto natáčania. Opäť sme v priestore a vidíme jeho obnažené detaily spolu s najrôznejšími nainštalovanými objektmi. Tento priestor je rozširovaný modifikovaný tým, ako ho postupne poznávame v jeho detailoch a väčších celkoch. Tým ako rozumom prenikáme k súvislostiam jednotlivých objektov (staručký pantograf, fúrik s betónom, šalovacia rúra, betónové rámy okien, kniha, maľby, videá z predchádzajúcich inštalácií autora, nákresy, skice a architektonické rysy, výpočty, fotografie atď.) a objavujeme pohľady, ktoré ponúkajú. Celú inštaláciu sceľuje veľkorozmerná fotografia v podobe fototapety na južnej stene výstavnej miestnosti. Ide o fotografiu konkrétneho miesta, kopca pokrytého zelenajúcimi sa stromami nad riekou, za ktorými len tušíme nejakú budovu. Tak ako tušíme tento konkrétny dom za hustými konármi stromov, tak aj celá inštalácia dáva tušiť hľadanie akéhosi ideálneho domu a miesta, ku ktorému sa spolu s autorom môžeme pridať a objavovať siete súvislostí a priestorových možností. Tých dané predmety poskytujú neúrekom. Musíme mať však odhodlanie, čas a chuť aj napriek tušeniu, že naše hľadanie nemá definitívny koniec.

grybos-zentkova-2
Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2016 v Stredoslovenskej galérii / pohľad do inštalácie Julie Gryboś a Barbory Zentkovej

Práca autorskej dvojice Julia Gryboś a Barbora Zentková s názvom Úder pěstí o zeď, co zní celý den nás zastihne v prázdnej miestnosti. Až po chvíli si uvedomujeme komplexné minimalistické prevedenie celého priestoru. Podlaha zložená z použitého linolea najrôznejších veľkostí, farieb, kvality a veku. Jemné rozptýlené svetlo. Okná prekryté obrovskými monochrómnymi plátnami chladných farieb, za ktorými sa skrývajú reproduktory šíriace do priestoru svoj 6 kanálový zvuk nejasného pôvodu. Všetko spolu, vrátane farebnosti vodičov, vytvára jedinečnú atmosféru úplne pohlcujúcu diváka. Pohybovať sa týmto priestorom je ako byť súčasťou ozveny niečoho z minulosti o čom nemusíme nič vedieť, čo však fyzicky cítime a čo sa mení počas nášho pohybu. Sme v priestore, ktorý sa stal celkom iným priestorom.

Rozumiem výberu poroty, keď za víťaza tohto ročníka COČ vybrala poslednú spomínanú inštaláciu. Minimálnymi (zdanlivo) prostriedkami je tu dosiahnutý maximálny zážitok pri formálnej čistote celého diela. Avšak z načrtnutého uhla pohľadu práce s priestorom a komplexnosti zážitku bola minimálne rovnako dobrá aj inštalácia Lucie Luptákovej. Porota rozhodne nemala ľahkú voľbu. Na výstave sa zišli skutočne kvalitné práce, ktoré si v rôznych rovinách nahrávajú a súčasne poskytujú úplne rozdielne skúsenosti. Stojí za to vidieť, takýto ročník už určite nebude.


Foto: Tatiana Takačová a Gabriela Zigová

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *