Nepochopení v socialistickej oáze

Biafra po troch rokoch existencie zmizla z mapy a okrem pár pamätníkov, geografov či historikov, tento pojem už nikomu nič nehovorí. Preto v názve výstavy v bratislavskom tranzit.sk bije do očí. Asi ako černoch v Tatrách koncom šesťdesiatych rokov. A vlastne aj dnes.

Pre tých, ktorí nevedia – šlo o neuznaný štát na juhu Nigérie, ktorý sa v roku 1967 osamostatnil a krátko potom bol v krutej občianskej vojne pripojený späť. Samotné slovné spojenie „Biafra ducha“ je ďalší významový oriešok, ktorý nám pomôže rozlúsknuť kurátorka výstavy Tereza Stejskalová v bulletine – týmto slovným spojením označil básnik Louis Aragon sovietsku inváziu do Československa v 68-om, čím ju metaforicky pripodobnil k nigérijskému „zásahu“. Ďalšie interpretácie a hľadanie významov a prienikov už ponúka samotná výstava. Priaznivcov presnejších koordinát ukotví podtitul – Študenti z tretieho sveta v Československu.

Gro výstavy tvoria audiovizuálne diela (alebo ich časti). Zobrazovanie na troch projektoroch a viac než desiatke obrazoviek má svoju kurátorskú logiku, návštevníkovi dáva slobodu výberu. Pri počte a dĺžke niektorých filmov to však nemusí byť vždy výhoda. Keďže väčšinu diel tvoria filmy využívajúce filmovú reč – primárne sú určené na pozeranie „od začiatku do konca“. Vidieť film alebo filmovú scénu od stredu môže byť prijateľné v prípade niektorých kuriozít, no viaceré z filmov si zaslúžia byť videné v súlade s autorskými zámermi. Výstava v pomerne malom priestore tak vyžaduje od návštevníka dosť času a trochu trpezlivosti. Odmenou je nová perspektíva.

Samotné videá sa dajú rozdeliť do niekoľkých skupín a každá z nich posúva videné do nových kontextov. V prvom rade ide o diela zahraničných študentov filmu v Československu. Nájdeme medzi nimi film Piyasiriho Gunaratnu predstavujúci našu krajinu deťom na Srí Lanke – Zima v Československu; aj dokumenty približujúce vzdialené kultúry svetu a nám. Ďalej sú tu filmy, na ktorých okrem mena autora nie je na prvé pozretie nič exotické. Za pozornosť však rozhodne stoja – majú potrebný odstup aj empatiu, poukazujú na univerzálnosť hodnôt, príbehov, skúseností naprieč kultúrami. Filmom z tejto kategórie je snímka Nabila Maleha – Pozor! Dítě? Dielo s datovaním v roku 1963, podobne ako Formanov Černý Petr a Konkurz, či Chytilovej O něčem jiném, je jednoduchým príbehom dvoch detí a ich „dospeláckych“ hier. Formou jasne odkazuje k československej novej vlne, ktorá sa v tom čase rodila. Nabil Maleh je jedným zo zakladateľov sýrskej kinematografie, čo ilustruje, že študijné pobyty exotických mladých mužov neboli zbytočné.

Za špeciálnu zmienku stojí aj film Krišmu Višvanáta Black and White, ktorý veľmi citlivo, zručne a komplexne mapuje problém predsudkov našej spoločnosti voči študentom z krajín tretieho sveta. Jadro problémov tvoria „voľné mravy“ cudzincov.

Tematickú líniu kultúrneho stretu dopĺňajú snímky českých filmárov (Vihanová, Chytilová, Jireš) a tri videá pripravené špeciálne pre túto výstavu kurátorkou a spoluautorom Zbyňkom Baladránom. Inšpiráciu pre tieto nové diela poskytli skutočné príbehy zahraničných študentov. Autori v nich pracujú s jasným paradoxom a provokatívnou bizarnosťou, ktorú nachádzame vo filmoch zo šesťdesiatych rokov v o niečo delikátnejšej podobe. Podobne výrazové prostriedky (slideshow, delená obrazovka, rozpohybované fotografie) pôsobia popri premyslenej práci s kamerou, strihom a mizanscénou hrubo a neprepracovane. Tento kontrast pridáva celku ďalšiu pestrosť, súčasnejší odstup. Vhodne ilustruje spoločenské posuny, ktoré sa od čias Biafry a Pražskej jari udiali.

Nakoniec dopĺňa výstavu ešte jedno video. Bonbónik v podobe nechcene parodicky vyznievajúcej akčnej scény z Vávrovej druhej adaptácie Krakatitu. V Temnom slunci poslúžili zahraniční študenti FAMU ako zlí agenti fiktívnej exotickej veľmoci s kamennou tvárou.

V teórii sa komunistický internacionalizmus ostro vyhraňoval voči akémukoľvek rasizmu a xenofóbii. V praxi však spolužitie majority s ľuďmi z odlišných kultúr prinášalo mnohé nedorozumenia a problémy. Tie skvele ilustrujú nielen spomínané videá, ale aj stránky časopisu zahraničných študentov, ktorý bol počas normalizácie zakázaný; policajné protokoly či mimoriadne trefné výroky filmára Pavla Juráčka a spisovateľa Jana Procházku. Krásnym paradoxom je ako hlboké ľavicové presvedčenie mladých cudzincov naráža na zvrátenosť a elementárne nepochopenie v krajine, ktorá by mala byť pre nich azylom ducha. Smutné paralely so súčasnosťou ukazujú, že chyba bude hlbšie ako v štátnom zriadení – možno v našom pocite nadradenosti. Alebo v našej frustrácii.

Výstava v tranzit.sk ponúka skvelú možnosť zamyslieť sa nad významom kultúrnych výmen, predsudkami a stereotypmi, nad ideálmi, ktoré spoločnosť naoko akceptuje, ale v skutočnosti sa nimi odmieta dôsledne riadiť. Tabuizáciu nahradila bulvarizácia, no stala sa naša spoločnosť tolerantnejšou? Svet sa ešte viac zmenšil, ale vyrástli sme my z detskej nerozhľadenosti? Máme čo na poli kultúry ponúknuť podobne ako v časoch Novej vlny? Biafra ducha dáva šancu obzrieť sa späť do minulosti, ale aj uvidieť o niečo ostrejšie súčasnosť.

Biafra ducha. Študenti z tretieho sveta v Československu / Kurátorka: Tereza Stejskalová / Spolupráca: Zbyněk Baladrán / tranzit.sk, Beskydská 12, Bratislava / 7. 10. – 26. 11. 2016