Artalk.cz

COČ špeciál: Nevidiace svety

Rozhovorom s finalistkou Ceny Oskára Čepana, Danielou Krajčovou, uzatvárame sériou príspevkov, ktorými sme bližšie predstavili finalistov COČ. Daniela Krajčová sa vo svojej tvorbe venuje marginalizovaným osobám čí skupinám, ktorých príbehy spracúva vo forme animácie. O tom prečo ju zaujímajú ,,neviditeľné témy sa s ňou porozprávala Eliška Mazalanová.

daniela
Daniela Krajčová v Banskej Štiavnici počas realizácie projektu Salamanders v roku 2012.

Tvoje práce sú sociálne projekty, často postavené na rozprávaní príbehov konkrétnych ľudí. Na ich pozadí sa odohrávajú „veľké dejiny“, alebo vypovedajú o znevýhodňovaní určitých skupín. Na základe čoho si vyberáš témy a ľudí, ktorých osudy spracúvaš?

Sociálnymi projektmi som sa začala zaoberať v zahraničí. Na stáži vo Francúzsku ma zaujali témy ako migrácia a multikulturalita, pretože som nimi sama tak trocha žila. Po návrate na Slovensko som odrazu viac vnímala rasizmus v našej spoločnosti a neotvorenosť ľudí voči inakosti. Nezaoberám sa pritom len utečencami, aj keď moje práce s nimi sú asi najznámejšie, ale pracovala som aj s inými znevýhodnenými sociálnymi skupinami a menšinami. Zaujímam sa tiež o historický rozmer, o situáciu na Slovensku v minulosti, kedy tu bola výraznejšia viacjazyčnosť a multikulturalita. Tá v niečom fungovala a v niečom nie a je podnetné sledovať ako sa rôzne prejavy opakujú v súčasnosti. Snažím sa tiež hľadať súvislosti v mojom osobnom alebo rodinnom živote. Zaujímajú ma naše rodinné príbehy, robila som napríklad prácu s mojou starkou, ktorá bola o znárodňovaní, alebo s mojou mamou, ktorá zas vypovedá o tom, ako jej bol zatajovaný židovský pôvod jej starého otca. Mám dojem, že takéto zamlčiavanie židovského pôvodu, alebo celkovo ľahostajnosť k histórii, sú na Slovensku pomerne bežné. Napokon mám sériu prác, kde sa zaoberám históriou konkrétnej lokality či regiónu vo vzťahu k týmto skupinám či iným národnostiam.

Keď vypovedáš o vlastnej rodinnej histórii, mnohokrát je to prostredníctvom príbehov žien z tvojej rodiny. Možno za tým vidieť feministický prístup?

Keď my máme také silné ženy v rodine… V našej rodine sú práve ženy takými vzormi. Je to skôr preto, nie kvôli feministickému prístupu.

07
Hnuteľnosti, 2008, inštalácia, video, 7’15”

Ako metódu tvorby uprednostňuješ animáciu a v rámci nej tradičnejšie techniky. Je pre teba dôležitým aspektom práve samotný proces tvorby?

Formálna stránka bola pre mňa vždy dôležitá a vždy ma zaujímal pohyblivý, ručne robený obraz, animácia, no vytváraný nejako inak, experimentálne. Aj na základe toho som si vyberala témy, ktoré by sa dali vyjadriť formou animácie a pri ktorých by animácia mala opodstatnenie. Animácia je vhodná na témy súvisiace napríklad s pamäťou a spomienkami práve preto, že sa už nedajú nafilmovať či inak zdokumentovať. Umožňuje tiež prácu s naráciou či časovými rovinami. Mám navyše blízko k výtvarnému a rukodielnemu prevedeniu a vo svojich prácach potrebujem mať svoje výtvarné cítenie a svoju štylizáciu. Je tiež pre mňa stále výzva používať a skúšať rôzne techniky, ktoré možno ani celkom neovládam, no úprimne ma to baví. A to, že ten proces tak dlho trvá, mi na animácii vyhovuje. Čo zobrazujem, by sa samozrejme dalo zaznamenať na video alebo vyfotografovať, ale pre mňa je dôležité to, že to vytvorím vlastnými rukami, že vytvorený obraz viem ovplyvniť, vniesť doňho viaceré transformácie, pracovať s rôznymi výtvarnými spôsobmi pohybu v obraze a podobne.

Môže tu zohrávať rolu aj snaha dostať sa ľahšie k ľuďom, komunikovať s nimi?

Áno, veľakrát som prišla na to, že animácia je univerzálny jazyk. Istým spôsobom je to tiež forma arteterapie. Keď som napríklad chodievala do utečeneckého tábora v Rohovciach, uvedomila som si, že zo všetkých foriem, ktorými sa vedia ľudia prejaviť, sa napokon dá vytvoriť animácia. Animácia je pre mňa slobodná forma vyjadrenia.

60
Manual SK: Nástenky, 2014, inštalácie na nástenkách, participatívny projekt so žiadateľmi o azyl

Tvoja spolupráca má rôzne formy. Ako by sa dali stručne zhrnúť?

So žiadateľmi o azyl spolupracujem najmä formou organizovaného workshopu. Buď prišli oni do Bratislavy, alebo sa workshop konal priamo v tábore v Rohovciach. Keď sa workshopy konali v Bratislave, išlo o skupinu ľudí na konkrétnom mieste a s konkrétne vymedzeným časom a zadaním. V tábore je situácia iná, workshop je voľnejší a zapájajú sa len vtedy, keď naozaj chcú. Ale spolupracujem s ľuďmi aj individuálne, s takými, ktorými sa poznám už niekoľko rokov. Tých som oslovila napríklad teraz kvôli práci na Čepana.

Používaš metódu oral history?

Zdá sa mi to v takomto vzťahu najprirodzenejšie. Ak ide o väčšiu skupinu, keď sme kolektív a niečo spoločne vytvárame, snažím sa ľudí nabádať, aby kreslili alebo robili nejaké podobné aktivity. No ak ide o priateľský vzťah, nechcem ich zaťažovať alebo využívať, ak je pre nich vzájomný rozhovor prirodzenejší. Na druhej strane aj ten by sa dal rovno natáčať a vznikal by priamo aj vizuálny záznam. No ja väčšinou zostávam len pri hovorenom slove.

Na akom vzťahu je založená tvoja spolupráca?

Prišla som na to, že v prípade workshopov, vtedy, keď niečo spoločne tvoríme, treba vždy stanoviť jasné inštrukcie, niečo od čoho sa ostatní môžu odraziť. Skúšala som aj otvorenejšiu spoluprácu, no tá funguje len v prípade človeka, ktorý je mimoriadne zdieľny, alebo má nejaký materiál, ktorý chce ukázať. No vždy sa snažím ponechať čo najväčšiu voľnosť, snažím sa byť čo najotvorenejšia.

Čo stálo na začiatku tvojej participatívnej praxe? Mala si podnet z umeleckých alebo sociálnych projektov?

Prvýkrát som sa s takou formou spolupráce zoznámila na spomínanej stáži vo Francúzsku, v kultúrnom centre, kde pracovali s utečencami, vytvárali spoločne videá. Rozhodla som sa pokračovať v spolupráci s utečencami aj na Slovensku, začala som s nimi kresliť a písať. Nevedela som, že ide o participatívne umenie, chcela som ich jednoducho vtiahnuť do tvorby. Samozrejme, bola som si vedomá, že je to bežná prax sociálnych pracovníkov, ktorí robia rôzne kurzy. Zvolila som si metódu spoločného kreslenia aj preto, že to je univerzálny spôsob komunikácie. Hľadala som však viaceré metódy. Napríklad sme spoločne pozerali slovenské filmy a podľa frameov písali nové príbehy, ktoré boli inšpirované filmovým scenárom aj ich osobným životom. Alebo sme spoločne chodili do Bratislavy, do múzeí a galérií, predstavovali sme im slovenskú kultúru, na čo mali potom reagovať. Nie vždy sa všetko dalo robiť tak, ako som si pôvodne predstavovala, keďže sa v tábore často menili ľudia, alebo nie vždy mali záujem, boli frustrovaní, alebo sa im jednoducho nechcelo. Bol to istý spôsob arteterapie.

57
Ľudia bez štátnej príslušnosti: Natália, 2015, animácia, 6’40”

Aký prínos mala táto spolupráca pre konkrétnych ľudí?

Pre niektorých to malo veľký význam. Hlavne v tom, že v tábore nemajú možnosť žiadnej aktivity, alebo veľmi málo. Pritom potrebovali rozptýlenie z depresívnej situácie a z neustáleho tlaku a obáv, čo s nimi bude.

Na druhej strane si zas nenavrávam, že to malo nejaký veľký efekt. Možno by bolo užitočnejšie, keby sme ich učili slovenčinu. Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či si myslím, že je možné niečo zmeniť tým, čo robím. Ja si však myslím, že to, čo robím, ani nechce niečo zmeniť. Aj samotným utečencom som sa snažila vysvetliť, že to, že vyjadria svoj pocit a vypovedajú niečo o sebe, im možno pomôže. Ide teda o arteterapeutický prístup. Zároveň im vysvetľujem, že ako výtvarníčka výstupy verejne prezentujem miestnym ľuďom, a že je dôležité, aby sa stretávali tieto dva navzájom sa nevidiace svety.

Hodnotné je teda to, že dostali hlas a zviditeľnili sa ľudia, ktorí žiadny hlas nemajú a sú akoby neviditeľní?

Práve preto som na výstave v Bratislave v Galérii Cypriána Majerníka chcela, aby na nej boli aj oni osobne prítomní. Prezentovala som tu animáciu Slovenčina pre žiadateľov o azyl, bol tam pracovný stôl, kde mali animáciu naďalej dorábať. Mal to byť taký nikdy nekončiaci sa proces neustáleho dopĺňania nových a nových lekcií slovenčiny.

Možno by otázka mala znieť tak, či je úlohou umenia niečo meniť, alebo skôr o niečom vypovedať?

Umenie, lepšie povedané spoločensky angažované umenie, by podľa mňa malo byť komunikatívne a jasne čitateľné, to je jeho poslanie. A ak takým je, môže niečo zmeniť v divákovi. No keď spolupracujem so znevýhodnenými skupinami, nesnažím sa s nimi niečo zmeniť, pracujem predovšetkým preto, aby som na to poukázala.

Tvoje animácie sa veľmi často skladajú z fragmentov výpovedí rôznych ľudí. Ako to možno vnímať? Nechávaš dielo otvorené, aby si divák urobil vlastnú interpretáciu?

Vždy sa snažím vyberať tie najsilnejšie momenty a práve fragmenty, ktoré možno nie všetko vždy vypovedajú, sú niečo medzi doslovným a asociatívnym vyjadrením. No samozrejme, určite treba divákovi občas nechať aj priestor na reflexiu, aby si mohol prácu uvedomiť a precítiť, vložiť do nej svoje pocity a asociácie. To je dôležité.

70
Projekt Karavan, 2013, participatívny projekt s rómskymi deťmi, spoločne s Otom Hudecom

Spomínala si, že tvoja spolupráca je založená na arteterapeutickom prístupe. Niektorí ľudia majú práve voči rozmazávaniu hraníc medzi umením a bežnou praxou výhrady. V čom sa tvoja prax umelkyne odlišuje od práce arteterapeuta alebo od sociálnej práce?

Súhlasím, že ľudia, ktorí robia arteterapiu ako svoju profesiu a majú v tejto oblasti mnoho skúseností a znalostí, to robia určite lepšie. Ja ju, naopak, robím intuitívnejšie a hlavne sa to usilujem robiť z pohľadu umelca. Možno sa to môže zdať až egoistické, že sa usilujem získať nejaký výstup, ktorý by bolo možné niekde prezentovať. No to sa práve snažím ľuďom, s ktorými spolupracujem, vysvetliť. Účelom je, aby to bolo niekde prezentované a následne to môže pomôcť zlepšiť ich situáciu alebo pohľad spoločnosti na túto tému.

Čo takéto práce odlišuje od bežnej praxe?

Umením sa to možno stáva práve tým, že sa to usiluje niečo komunikovať. Vďaka tomu, že sa to spracuje a vystaví. Stále tiež zostáva na rozhodnutí umelca, čo vyberie a povýši na umenie. Pre mňa je dôležité práve to, čo najviac komunikuje. Práve to sa snažím vystavovať.

Zameriavaš sa teda výlučne na artefakt?

To, že sa vo svojich inštaláciách zameriavam na artefakt, je trochu spôsobené aj tým, že niektorí ľudia požadujú zostať v anonymite. Asi je pre mňa podstatný najmä ten artefakt, no proces vzniku je tiež veľmi dôležitý, aj keď to možno pri inštalácii tak nepôsobí. Už len tým, že animácia je taká pracná a trvá tak dlho, je pre mňa dôležitý čas a aj prostredie, v ktorom ju robím a počas toho komunikujem s ľuďmi. Napríklad v rámci jednej animácie, ktorú som robila v Banskej Štiavnici, bolo pre mňa veľmi podstatné, že som bola práve na tom mieste a okolo mňa chodili ľudia. Naopak, keď pracujem v ateliéri, je pre mňa dôležitá meditatívnosť a celková procesuálnosť animácie.

Akú prácu pripravuješ na výstavu finalistov?

Pracujem s utečencami. Ak by nebolo tejto výstavy, možno by som sa venovala inej téme. Možno téme materstva. Mala som však odložené príbehy, dôležité veci, ktoré som zatiaľ nemala príležitosť využiť a ktoré som chcela spracovať. Preto som sa napokon rozhodla urobiť z nich prácu, ktorou by som si chcela túto tému nateraz pre seba uzavrieť.


Foto: archív autorky

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *