Artalk.cz

COČ špeciál: Cítiš tú vec?

Ďalším finalistom Ceny Oskára Čepana, ktorého predstavíme v COČ špeciál je Juraj Gábor. Gábor vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Absolvoval študijný pobyt v estónskom Talline, ako aj niekoľko zahraničných a tunajších rezidencií. Do povedomia širšej verejnosti vstúpil s dielom Zraková pyramída, ktorú realizoval na kopci v Súľove. O jeho  „sochárskej“ tvorbe sa s ním porozprávala kurátorka Barbora Komarová.

gaju
Projekt TATRAHUNDERT, Iniciátor a kurátor projektu: Svätopluk Mikyta, Organizátor: Banská St a nica Contemporary, Foto: Dominika Jackuliaková, 2016

Barbora Komarová: Na strednej škole si študoval kamenosochárstvo, na VŠVU si potom prešiel zo sochárskeho ateliéru na Katedru intermédií a multimédií, čo predstavuje dosť široký mediálny záber. Ako to ovplyvnilo tvoju prácu a uvažovanie?

Juraj Gábor: Jedno zo základných zaradení mojej tvorby je, že som absolvoval strednú školu kamenosochársku, pričom som si myslel, že v tom budem v budúcnosti pokračovať. No neskôr som zistil, že je to veľmi náročné, nielen na financie, ale aj na vytvorenie si určitého zázemia, kde by sa so sochou dalo pracovať najlepšie. Takže bolo viac menej prirodzené, že som od toho nakoniec odišiel. Pre mňa bolo ale hlavne podstatné, že toto médium bolo priestorové. Sochárstvo mi dovolilo vytvárať trojdimenzionálne podoby reality, bolo o pozorovaní nejakého objektu, ktorý som chcel zobraziť. A to ma zaujíma doteraz, pričom sa ale pravdaže zmenilo či rozšírilo jadro tohto záujmu.
Na vysokej škole, viac ako remeslo, bolo dôležité myslenie – ako to urobiť, prečo to urobiť, prečo použiť to ktoré médium. Okrem povinných kurzov kameňa alebo dreva som tam napokon kamenárske remeslo ani priamo nepoužíval. Takže som sa viac, zjednodušene povedané, konceptualizoval a zameral sa na myslenie o tom celom. Taktiež to bolo ovplyvnené spôsobom výučby v ateliéri Antona Čierneho, ktorá bola nastavená viac „workshopovo“, čo znamená, že sme išli do konkrétnych, častokrát hraničných prostredí, pohraničných území, odkiaľ pochádza aj téma hranice, ktorú som aj ja veľa rozvíjal. Tam sa vyvinul môj spôsob práce – naučilo ma to vytvoriť niečo na mieste, reagovať na daný priestor, alebo si dopredu robiť rešerš, ktorý, hoci nie je vždy uplatniteľný, predstavuje základné vymedzenie práce.

Dalo by sa hovoriť o istom vývoji v tvojej tvorbe vo všeobecnosti alebo v určitom médiu?

Cítim, že sa vyvíjam, napríklad v kresbe, a to najmä v tom, čo všetko stačí, alebo ako málo stačí na vyjadrovanie istých ideí. Na začiatku som chcel veľmi spoznať telo. V tom akademickom ponímaní to znamená kresliť figúru – usporiadať, porovnávať proporcie, snažiť sa odpozorovať a pochopiť stavbu. To ma zaujímalo vtedy a vlastne aj teraz, no po určitom čase som začal uvažovať, aký iný potenciál kresba má. Skúsil som ju teda spájať s reprodukovateľnosťou – ako spoznám seba, svoje telo? Spoznám ho tak, že otestujem jeho limity, že budem ako stroj alebo tlačiareň napodobňovať xeroxovú kópiu. Najpodstatnejšie bolo, že som sa snažil čo najviac poprieť vlastný rukopis do tej miery, aby až nebolo vidno, že je to kreslené. Bavilo ma uniknúť z  posudzovania, čo je autorské, čo je rukopis a pokúšal som sa o akési objektívne zobrazovanie reality. Dnes kreslím skoro úplne lineárne, technicky, niekedy dokonca až akoby bez kontaktu s papierom. Taktiež ma zaujíma geometria, určitá línia – niečo, čo sa dá deliť, čo sa dá nejako usporadúvať – a ja za jej pomoci dokážem kresliť trojdimenzionálne priestory alebo objekty, ktorými vstupujem do rôznych typológií prostredí.

gradacia_priestor_lucenec-2015_foto-david-koronczi
Priestor v Lučenci v kontexte výstavy Gradácia, Foto: Dávid Koronczi, 2015

Závisí výber techniky od konkrétneho diela alebo projektu?

Na jednej hodine, ktorú sme mali na Katedre intermédií a multimédií, sa nás Mária Rišková spýtala, ako by sme definovali intermédiá, ktoré študujeme. Ja som to myslím vtedy definoval ako „interdisciplinary art“ – tzn. dielo vzniká „medzi médiami“; v medzipriestore, v ktorom sa médiá konfrontujú.
Vo svojom „artist statement-e“ som to formuloval tak, že technika je podriadená konceptu diela. Čo je ale aj spochybniteľné… Samozrejme, ak reagujem na nejakú špecifickú tému a mám už určité portfólio mediálnych zručností, a viem, čo konkrétne médium dokáže alebo mi môže dať, tak si z toho vyberám. Vždy začínam od kresby alebo od idey, ktorú si skicujem. Alebo rozmýšľam, ako by som sa mohol správať v  prostredí, kde mám príležitosť niečo spraviť. Následne sa rozhodujem, ako to zrealizovať, či ako videoobraz, maľbu, alebo hocičo iné, napríklad aj ako niečo vyrýpané do steny.

komponovane_pracovne_-zatisie_zilina_-2015-peter-snadik
Komponované pracovné zátišie, Žilina, Foto: Peter Snadík, 2015

Jedným zo základných pojmov prislúchajúcim k tvojej tvorbe je priestor. Ako k nemu v svojej práci pristupuješ? Ako s ním pracuješ, keď vytváraš nejaké dielo?

Môj záujem o priestor prezrádza, prečo by som mohol byť ešte niekedy označovaný ako sochár, hoci niekedy vôbec nie je evidentné, že ním som.
Určite dôležité je zaujať pozíciu pozorovateľa, byť akoby neviditeľný a mať dostatok času na spoznanie priestoru, na vytušenie, čo je tá podstata, čo je problém alebo či potrebujeme mať nejaký problém. V tomto prípade je zásadný istý vývoj môjho uvažovania o priestore, ktorým som si v minulosti prešiel. Počas vysokej školy sa poznávanie dialo prostredníctvom exkurzií do krajiny či na rôzne miesta. Inou kategóriou je zas práca v ateliéri alebo v modernisticky bezčasovom prostredí, podobnom galérii.

S galériou alebo inštitúciou ako takou si pracoval v niekoľkých projektoch, hlavne v minulosti. Prečo ťa táto téma tak zaujala a z akých dôvodov si sa od nej postupne odklonil?

Od istého momentu ma začalo zaujímať inštitucionálne zázemie, aké má rámce a či ešte stále nejaké má, kto napríklad pozýva na nejaký workshop, čo je jeho motivácia. Po prečítaní knihy Efekt múzea od editorky Márie Oriškovej som sa začal zaoberať práve inštitúciami, galériami, výstavami, čo znamená sprostredkovaná realita alebo minulosť. Tento záujem vyvrcholil v diplomovej práci, v ktorej som kritizoval regionálnu galériu ako modelový príklad aj iných inštitúcií na Slovensku (Nová stála expozícia, Novohradská galéria, Lučenec). Nakoniec sa ukázalo, že nielen toto prostredie, ale aj táto téma v tomto prostredí, neboli vyriešené, že všetko súviselo s peniazmi a spôsobom financovania, s miestom kultúry v spoločnosti. Chcel som to tam trochu zmeniť, urobiť revolúciu v tej malej galérii. Vlastne ani neviem, či sa potom niečo zmenilo, iba tak trochu poznám, ako sa to tam vyvíja. Každopádne, z tohto projektu som vyšiel veľmi vyčerpaný, čo malo za následok, že som sa po vysokej škole začal úplne inak k inštitúciám správať. Už som nemal tendenciu ich meniť, začal som ich viac pozorovať a využívať to, čo architektonicky a „tu a teraz“ mali. Čiže momentálne skôr „používam“ galériu, ako ju „kritizujem“.

A dnes? Na aký typ priestoru sa zameriavaš najviac?

V poslednom čase som viac vykročil smerom k práci s krajinou, pričom do galérie vstupujem v prípade, že tam idem vystavovať. Sem-tam sa ešte v rámci väčších projektov vyskytovali nejaké príležitosti na realizácie, ktoré by reagovali na inštitúciu a kde by sa dala využiť aj inštitucionálna kritika. Našťastie som od toho vždy odišiel, keďže je to veľmi vyčerpávajúce, niekedy to dokonca odvádza od tvorby alebo od toho, čo je vlastne tou podstatou.

zrakova_pyramida_zlin_skica_foto_juraj-gabor
Zraková pyramída (skica), Žilina, Foto: Juraj Gábor

Vznikajú tvoje práce hlavne pri príležitosti konkrétnych projektov, a teda sú konštruované pre špecifickú situáciu? Alebo máš niektoré diela premyslené už dopredu, nezávisle, a tým pádom fungujú v rôznych kontextoch?

Určite tvorím aj bez toho, žeby ma niekto pozval na výstavu. A ak reagujem na už napísaný text alebo na oslovenie k účasti, málokedy sa stáva, že práve vtedy začína vznikať nové dielo. Ja skôr pracujem s vecami, ktoré už sú. Síce nie sú hotové, ale už ich mám rozpracované, takže ich „len“ rozširujem, či rozširujem ich vnímanie a významy o to konkrétne miesto.

Ďalšími, stále sa vracajúcimi pojmami sú obmedzenia alebo limity. Buď pre diváka vytváraš isté obmedzenia alebo pracuješ s už danými limitmi tela či média. Prečo ťa zaujíma práve táto poloha?

Na jednej strane sú limity vlastne rámce, nejaké danosti situácie, do ktorej vstupujem alebo v ktorej sa vyskytujem. Môžu byť teda ekonomické, priestorové, mentálne, a podobne. Na druhej strane, vytváram obmedzenia pre diváka ja, a to s cieľom „dostať ho na svoju stranu“. Pripravujem pre neho, nazvime to, „scény“.

Máme nejakú skutočnosť, ktorú žijeme, ktorá je dosť široká a dokonca ešte viac rozširovaná prostredníctvom mediálneho dosahu alebo internetu. Mňa zaujíma práve takéto šírenie internetu, nekonečné klikanie. Následne z toho mi vychádza moja úloha – zužovať rámec, aby sme sa cielene vedeli na niečo zamerať, dozvedať sa, na niečo prísť alebo zažiť. A to by mohlo smerovať k tomu, že my sami sme v tom diele podstatní. Zužujem rámec na to, aby sme pochopili, že my sme to dielo, my ho máme zažívať. Samozrejme, nemyslím si, že výtvarník by mal len čakať, čo povedia ostatní, že nejaký význam si tam predsa nájdu. Snažím sa koncepčne zužovať hranice alebo rámce, aby som dostal diváka tak trochu do môjho vnímania.

vystava_hodiny-geometrie_photoport_foto-michaela-dutkova
Z výstavy Hodiny geometrie (galéria Photoport), Foto: Michaela Dutková, 2016

Vravíš, že pripravuješ divákom nové, fiktívne či prekvapivé situácie alebo fyzické prežitie diela a prostredia. Akú rolu zohráva divák pri tvorbe tvojich diel? Zakaždým premýšľaš nad jeho budúcou prítomnosťou v danom priestore a pri vnímaní tvojej práce?

Najpodstatnejšie je, či to divák môže pochopiť, ako to bude vnímať a či bude vnímať to, čo ja. Ale ja to vlastne ani nemám ako zistiť, lebo nerobím dotazník, kde by som zisťoval, ako a či to cítil. Ale je pre mňa dôležité, aby to pochopil napríklad aj niekto, kto sa o umenie nezaujíma.

A keď hovoríš o pochopení diel – akými prostriedkami sa snažíš docieliť, aby im divák porozumel?

Asi to „pochopenie“ nie je správne slovo. Ide skôr o to, aby niečo „cítil“. Najpodstatnejšia otázka je „Can you feel it?“ – „Cítiš tú vec? Cítiš niečo, čo je inak?“. Snažím sa robiť diela, vďaka ktorým tie emócie môžu vznikať, alebo sa ich snažím rovno vytvárať. Niekomu by mohlo teraz napadnúť, že podobne funguje aj lunapark. Keď ideme na kolotoče alebo na dráhu, kde sa narúša gravitácia a kde všeličo cítime, aj tam vlastne vzniká emócia. Je to ale na inej úrovni, nie na lepšej či horšej, ale jedná sa proste o iný druh, iné spektrum. A, samozrejme, je návštevník, ktorý vstupuje do galérie a iný, ktorý vstupuje do lunaparku, hoci niekedy je to aj ten istý. No zvyšuje sa predpoklad, že v galérii budú ľudia, ktorí sa chcú niečo dozvedieť, chcú možno polemizovať, teoretizovať, a to skrz vizuálne umenie alebo skrz nejaký zážitok, špecifickú emóciu.
Mňa napríklad zaujíma už len to, či sa človek zadýcha, či si uvedomí, že naše telo je fyzické a má tiež svoje limity, a že už len to zadýchanie mu hovorí, že žije. Chcem, aby si divák zažil napríklad stúpanie, šikmú plochu, naklonenie roviny. Napríklad pri Zrakovej pyramíde v Súľove vzniká zaujímavá situácia, keď sa ľudia pýtajú, načo to je skôr, ako by to vôbec skúsili, aby dôverovali vlastným vnemom, hlavne v prípade, ak nemajú šancu sa o tom dozvedieť viac z napísaného textu. Sú tam ale aj ľudia, ktorí začínajú byť kreatívni – vyjadrujú, ako by to spravili oni. A to je pozitívne – je to impulz na to, aby im niečo zapínalo, aby sa voči niečomu vymedzili. Dielo je aj vec, voči ktorej sa máme vymedzovať, formulovať vlastný postoj, pozitívny či negatívny. Jedným z mojich cieľov je, aby práca vytvárala diskurz alebo nejakú konfrontáciu.

V tvojej tvorbe je teda badateľná aj istá fyzičnosť – na jednej strane je to fyzický zážitok diváka a na strane druhej stojí tvoja telesná námaha pri tvorení. Je to až v istom protiklade – zatiaľ čo jemu pripravuješ pozitívny fyzický prežitok, naopak ty svoje telo vystavuješ skôr negatívnym, namáhavým, ničivým vplyvom…

Ja nechcem toho diváka „zničiť“. Nemôžem od neho žiadať, aby prešiel tú istú cestu ako ja až k tomu, na čo som prišiel. Ja mu práveže chcem sprostredkovať, čo som zistil. Fakt to so mnou nemusí pretrpieť celé.
To sa stáva v súvislosti s mojimi hodinovými videami (séria Otvorená obrazová galéria), ktoré podávajú realitu akoby 1:1, ako stojím bez pohnutia v krajine s kamerou v rukách a ukazujú, či som bol pozorný alebo nie, či sa mi kamera nejako vychýlila. A ja som nikdy nečakal, lebo ani od seba to nečakám, že si to video diváci pozrú celé, že zažijú podobné martýrium, ako som ja vydal pri týchto videách.

Súvisí s tým aj otázka, ktorú si často teoretizujem a usilujem sa na to prísť. Jedná sa o istú reprodukovateľnosť či sprostredkovateľnosť umenia, ktorá je vždy len čiastková a nikdy nie je možné ukázať komplexný zážitok. Nikdy. S tým už aj dopredu počítam. Snažím sa naopak poukázať na kvalitu čiastkovosti vnímania koncentrovanú v individuálne odovzdanom čase. V sústredení.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Priestor v Lučenci v kontexte výstavy Gradácia, Foto: Juraj Gábor, 2014

Čo sa týka samotnej Ceny Oskára Čepana, mohol by si prezradiť motiváciu, prečo si sa prihlásil?

JG: V rozhovore s jednou kamarátkou (Janou Kapelovou) som povedal, že sa do tejto ceny prihlásim v 35-tke, keď to bol vekový limit, aby som povedal, že síce je to pre mladých výtvarníkov, ale snáď mladých mysľou. Mám rád výtvarníkov, ktorí sú vyzretí, nie že im náhodou vyšlo jedno vizuálne dielo, lebo teraz prišli na scénu a je iné ako ostatné.
Tento a aj minulé roky som sa prihlásil hlavne preto, lebo som sa chcel poďakovať ľuďom, ktorí ma podporovali, fandili mi, ktorí mi pomáhali pri vzniku diel. To je asi celé. No nie celé, ale práveže to najpodstatnejšie. Chcel som takýmto spôsobom oceniť ich prácu. Ja v podstate nepotrebujem tú cenu, aby som vedel, či pokračovať alebo nepokračovať. Každopádne si veľmi vážim, nielen že COČ existuje, ale aj nejakým spôsobom posúva výtvarníkov v zmysle, že im napríklad dá možnosť vycestovať, alebo získajú istú finančnú satisfakciu. Mne osobne prioritne nejde o tieto „benefity“, ale bolo by chybou pri tých realizáciách, ktoré myšlienkovo zastrešujem, ktoré tvorím, len skonštatovať, že je samozrejmosťou, že vznikajú.

vystava_hodiny-geometrie_photoport_michaela-dutkova_1
Z výstavy Hodiny geometrie (galéria Photoport), Foto: Michaela Dutková, 2016

Čoskoro sa otvorí výstava finalistov v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici. Mohol by si prezradiť, aký typ práce tam budeš prezentovať?

To, čo vznikne pre COČ, nie je možné monumentalitou konfrontovať s vecami, ktoré vznikali predtým, napríklad so zrakovou pyramídou. Máme istý limitovaný rozpočet, ktorý je síce väčší ako v minulých rokoch, no v podstate si nemôžem dovoliť to, čo pri tých veľkých inštaláciách. To je ale zdravé. Budem tam realizovať projekt, ktorý som mal naplánovaný na neskôr. Rozhodne to nebude niečo, čo v tejto chvíli zmení vnímanie sveta, ale bude to vec, ktorou tak kontinuálne, potichu, otvorím ďalšiu miestnosť alebo vytvorím ďalšiu scénu filmu. Pracujem na tom viac-menej čiastkovo, snažím sa hlavne čo najviac nerobiť. To je môj spôsob práce – čo najmenej vytvárať a viac o tom uvažovať, čo to vlastne vzniká. Prichádzam na veci prostredníctvom nerobenia.


Foto: Michaela Dutková, Juraj Gábor, Dominika Jackuliaková, Dávid Koronczi, Peter Snadík.

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *