Artalk.cz

Čierna a biela (nielen) vo fotografii

V Colloredo-Mansfeldském paláci probíhá výstava prací Radka Brousila. Podle Dávida Gabery v ní jde o organické propojení konceptuálního přístupu v rámci zkoumání fotografického média a tematizace společenských stereotypů a postkoloniální problematiky, přičemž oba tyto aspekty Brousilových děl spolu vnitřně souvisí a vzájemně se doplňují.

brousil1

Čierna a biela (nielen) vo fotografii

Radek Brousil je príkladom umelca, ktorý fotoaparát využíva na to, aby sprostredkoval, čo všetko je s týmto médiom spojené. Jeho fotografie možno ponímať ako portréty – záleží mu na výslednom obraze, avšak zároveň ho zaujíma aj charakter zobrazovaného predmetu. Reflexia fotografického média spoločne s dôrazom kladeným na estetickú kvalitu diela zastáva teda výsadné miesto v autorovej tvorbe. To je prítomné aj v Galerii hlavního města Prahy, kde prebieha jeho prvá veľká samostatná výstava. Ako však ďalej uvidíme, tému, ktorú tu rozvíja – problematické zaznamenávanie tmavej pleti – nemusíme nutne chápať iba v medziach skúmaní média.

Brousil, ktorý prešiel viacerými umeleckými školami v Čechách i v zahraničí, tvorí takmer výhradne v súkromí ateliéru. To sa vo výsledku odráža v preňho typickom vytrvalom a hĺbavom zamýšľaní sa nad jednotlivými námetmi v kombinácii s precíznym prevedením a svojským redukovaným vizuálnym jazykom. So starších prác možno uviesť Studio Works (2013) a Studio Works 2 (2014), kde fotografoval jednotlivé predmety zo štúdiovej výbavy. Okrem toho, pre tieto či iné práce je charakteristické užitie rôznych každodenných objektov, ktoré takto rozpínajú myšlienku do priestoru. V Hands Clasped (2015) zachádza ešte ďalej, keďže sa zrieka tradičného formátu a vytvára fúziu fotografie a objektu. Vo všeobecnosti je zámerom týchto prác nás „podkopnúť“, vyvolať v nás nutkanie zamýšľať sa nad významom fotografie. A tieto prístupy pohromade nachádzame aj v súčasnosti na výstave Černá a bílá ve fotografii.

02

Zasadenie inštalácie do historických priestorov Colloredo-Mansfeldského paláca nebolo náhodné. Brousil tu totiž zaradil snímky Maurov zo súsoší z Kráľovskej cesty vedúcej v tesnej blízkosti paláca. Fotografuje však len časti sôch, pričom tieto zábery vsádza do organicky tvarovaných tabúľ, ktoré následne umiestňuje do priestoru galérie. Ide tak o dielo, ktoré tematizuje fotografiu ako obraz a objekt, a súčasne (vďaka rozvrhu inštalácie) divákovi umožňuje prechádzať sa medzi jednotlivými panelmi a dôkladne tak pozorovať fotografické výseky sôch. Vo výsledku sa tak môže sústrediť na to podstatné: na dopadajúce svetlo a vrhnutý tieň. Cieľom je, aby sme sa zamysleli nad rozdielnou citlivosťou techniky pri snímaní svetlých a tmavých častí tiel. Z kontextuálneho hľadiska však treba uviesť, že je možno dielo ukotviť i do širšieho spoločenského rámca. A to je esenciou výstavy. O Brousilovej práci tak treba uvažovať z perspektívy dvojitého kódovania: problém so zaznamenávaním tmavých častí a ich následnom vnímaní možno všeobecnejšie preniesť na oblasť našej spoločnosti a jej chápaniu ľudí odlišných kultúr. Autor sa takto prostredníctvom odkrývania kvalít skúmaného média dotýka jednej z najreflektovanejšej témy dneška: problému inakosti.

brousil2

To je evidentné v projekte The Ultimate Norm (2015), za ktorý autor minulý rok získal cenu Oskára Čepana. Brousil tu rozvíja úvahu nad skutočnosťou, že fotografická technika bola vyrobená belochmi a určená primárne pre bielu populáciu. Inštalácia pozostáva zo steny s trinástimi fotografiami v popredí s konštrukciou vyhotovenou z drevených dosiek v rôznych farebných odtieňov. Autor týmto objektom apeluje na skutočnosť, že hoci k zdokonaleniu vývoja techniky došlo, udialo sa to na základe tlaku priemyselných (nábytkárskych a potravinárskych) spoločností a ich potrebe propagácie  produktov v rôznych farebných odtieňoch. Ak sme Brousilove práce nazvali portrétmi, tak musíme opäť zdôrazniť, že sa vyznačujú dvojakou povahou. Kladú dôraz na vizuálnu povahu a sú subjektívne, čím Brousil na jednej strane poukazuje k technologickým nedostatkom. Zároveň sa ale vyjadruje aj k tomu, že hoci došlo k nalomeniu skrytého rasizmu vo fotografii, neudialo sa to na základe morálneho prehodnotenia.

Z toho všetkého vyplýva, že dominantným prvkom výstavy je silná vizuálna stránka a zároveň dobre zvládnutý koncept. Oba tieto aspekty sú dostatočne výrazné, zároveň sa podporujú a neprotirečia si. Výstava taktiež napovedá o posune v autorovej tvorbe, a to tým spôsobom, že svojsky poukázal aj na otázky presahujúce mimo rámec skúmaného média: presviedča nás o tom, že umenie môže byť predmetom estetickej kontemplácie, avšak zároveň môže apelovať aj na vážne témy. A presah, ktorý máme na mysli spočíva v Brousilovom rozpoznaní iracionality súčasného sveta.

04

Radek Brousil / Černá a bílá ve fotografii / kurátorka výstavy: Sandra Baborovská / Galerie hlavního města Prahy / Colloredo-Mansfeldský palác / Praha / 21. 9. – 22. 1. 2017

Foto: Radek Brousil, Galerie hlavního města Prahy

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *