Artalk.cz

FILKO OK

Filkomunikácia

Slovenská národná galéria pokračuje po Júliusovi Kollerovi (Vedecko-fantastická retrospektíva, 2010) a Ľubomírovi Ďurčekovi (Situačné modely komunikácie, 2013) v prezentovaní ďalšieho kľúčového slovenského konceptuálneho umelca – Stana Filka výstavou pod názvom Poézia o priestore – kozme (vychádza z názvu jeho environmentu na EXPO v Osake v roku 1970) v kurátorskej koncepcii Lucie Gregorovej Stach a Aurela Hrabušického (spolupracoval aj na výstave Júliusa Kollera). Zuzana Janečková vo svojej recenzii uvažuje nad jeho hrou s prepisovaním svojich diel a snaží sa nájsť nielen kunsthistorické, ale aj holistické paralely.

01

Piaty element v SNG

Pri umelcoch ako je Stano Filko je veľmi zásadnou okolnosťou, či ešte v čase výstavy žijú alebo nie. Tento morbídny fakt na úvod nie je najvhodnejší, ale nemožno ho obísť. V čase Kollerovej a Filkovej výstavy už boli obaja umelci po smrti, čo výrazne definovalo ako boli koncipované aj ich expozície na rozdiel od retrospektívy žijúceho Ľubomíra Ďurčeka. Stano Filko bol z tejto trojice najexcentrickejší a jeho maximalizmus bol najšialenejší, aj keď podliehal systematizácii (Systém SF), preto sa odvažujem povedať, že by výstava spoluvytváraná ním, vyzerala inak. Chýbal totiž piaty element – on. Zomrel 15. októbra 2015. Je to pravdepodobne len štart dlhšieho radu výstav, keďže aktuálny menší katalóg s vydareným „zrkadlovým“ grafickým dizajnom od Matúša Lellovského avizuje ďalšiu rozsiahlejšiu publikáciu a výskum, na ktorý sa môžeme v budúcnosti tešiť. Katalóg má okrem textov od kurátorov Lucie Gregorovej Stach a Aurela Hrabušického aj množstvo fotografií. Väčšinu jeho akcií fotografovala a dokumentovala jeho žena Mária, ktorá bola zároveň aj jeho manažérkou – tu sa takisto objavuje paralela s Júliusom Kollerom, kde bola na podobnej pozícii Květoslava Fulierová.

Filkov sprievodca po Galaxii

Výstava sa koncentruje na diela vytvorené v 60. a 70. rokoch, pričom dominujú série: Oltáre súčasnosti, Kozmos, Transcendecia, Pomníky súčasného priestoru, Mapy, HAPPSOC atď. Nebolo ich veru málo, keďže Filko tvoril prakticky nonstop a je typom frenetického umelca, u ktorého môžeme povedať, že celý jeho život je jedno veľké dielo, ktoré smrťou telesnej schránky nekončí, ale pokračuje v inej dimenzii podobne ako u Júliusa Kollera. Ufonautické teórie prítomné v dielach Kollera aj Filka by mohli v interpretačných výkladoch s ľahkosťou odkazovať rovnako k vedeckým ako aj k populárnym dielam napríklad typu kultového sci-fi diela od Douglasa Adamsa – Stopárov sprievodca po galaxii (1992). Filko mal totiž podobne ako hlavná postava Ford Prefect zbalené najnutnejšie veci v modrom kufri a keby náhodou, bol pripravený.

05

Fylko hľadá Filka

Nebudeme rozoberať jednotlivé diela výstavy, inak by pravdepodobne došlo k nadinterpretáciam, keďže Filko bol blíženec a stal sa tak skvelou pôdou pre rozpoltené fantazmagorické kunsthistorické teórie. V spodnej časti výstavy sa divák hneď pri vstupe dostane do veľkého multimediálneho nafukovacieho objektu Kozmos (1967-1968), čím ho výstava okamžite doslova „vcucne“ ako čierna diera. Po veľkolepom kozmickom úvode sa teleportujeme výťahom alebo po schodoch do tretieho podlažia, kde už nasleduje pomerne klasické rozčlenenie diel odrážajúce sa od Filkovho systému 12 farebných čakier, 4 živlov a priestorov od 1D do 5D. Dalo by sa predpokladať, že pre samotného Filka by bol dôležitý aj fakt, že výstava začína na prízemí, a potom pokračuje až na treťom podlaží v „štruktúre všetkého tu na zemi v 3. dimenzii“ a v červenej čakre. Vrchná časť výstavy je viac dokumentačná a archívna ako zážitková, čo nie je nelogické vzhľadom na systematickosť jeho tvorby a aj vzhľadom k divákovi je to ústretové gesto, ktoré mu umožňuje pochopiť aspoň čiastočne Filkovo uvažovanie. Z výstavy sa však stáva archív viac než je žiaduce. Čo bolo pri Kollerovi na mieste, je u Filka akési suché. Osobne som, žiaľ, nikdy nenavštívila jeho domovské environmenty, ale podľa rozprávania zainteresovaných ľudí to boli prakticky neprenosné prostredia, kde všetko so všetkým súviselo a človek sa okamžite stal súčasťou celku v duchu jeho vlastných slov: „Medzi návštevníkom a prostredím nemá vzniknúť žiadna fyzická ani duševná medzera.“ Mohli by sme to považovať aj za životný štýl, ktorý je nereplikovateľný, takže snažiť sa ho naimitovať a rozmnožiť je zbytočné.

25

Nie je Fylko ako Filko

Zážitok z výstavy môže do veľkej miery ovplyvniť aj návšteva komentovanej prehliadky, prípadne návšteva s niekým, kto Filka osobne poznal, alebo bol spolutvorcom niektorých diel. Kurátorka Moravskej galérie v Brne Jana Písaříková ju navštívila s Jánom Zavarským, ktorý niektoré diela spoluvytváral a glorifikácia Filka bez uvedenia celého procesu „prepisu“ určitých spoločných diel sa môže javiť ako nevhodná. Je známe, že Filko v určitej fáze tvorby začal svoje diela mystifikovať – prepisoval ich, menil si meno a prisvojoval si diela vytvorené spoločne s niekým iným. Uvedenie procesu prepisovania, ak je zistiteľný, by pri tomto type diel mal byť súčasťou popisky, keďže sa nedá oddeliť od významu diela. Táto rovina jeho diel sa mi rovnako ako Jane Písaříkovej javí kľúčová a podstatná, určite by stála za takú istú pozornosť ako všetky Filkove farebné čakry, dimenzie (Lucia Gregorová Stach pripravila aj výstavu pod názvom Filko – Fylko – Phylko v auguste roku 2015 vo Varšave). Kozmológia a ezoterika, ktorú v nich Filko rozvíja, sú za hranicou priemerného zdravého rozumu a v podstate prezentujú halucinačné a vizionárske teórie, miestami sa parodujú a negujú samé seba, ako pes, ktorý si hryzie do vlastného chvosta a má z toho radosť, lebo je to skvelá hra. Zacyklenosť a akási lepkavosť Filkovho systému je však zároveň jeho nespornou kvalitou. Možno je to premrštené, ale v tejto súvislosti sa mi vybavujú dve odlišné asociácie – Merzbau od Kurta Schwittersa (1923-1937) a film Limonádový Joe (1964), ktorý vznikol v podobnom čase. Možno boli vtedy tie farebné filtre vo vzduchu a Filko ako senzibil zachytil ich signály a vlnenia. Bol samozrejme aj performer a ak navodzoval situáciu, sám si ju na sebe aj odskúšal. Sociálny happening HAPPSOC (od 1. 5 do 9. 5. 1965), ktorý vytvoril spolu s Alexom Mlynárčikom, je dôkazom nielen veľkej energie a megalomanstva, keďže sa snažili spočítať v Bratislave rôzne spočítateľné aj nespočítateľné reálie, ale zároveň ukážkou toho, že každý detail má svoje presné miesto a čas (1 Hrad, 1 Dunaj, 1 Bratislava, 137 936 ženy, 128 727 muži, 48 991 psi, 6 cintoríny, 17 537 chladničky, 1 000 801 tulipány, atď.) TU a TERAZ. Všetko sa odráža vo všetkom a netreba pri tom používať už ani zrkadlá. Presné vymedzenie od sviatku práce po sviatok oslobodenia Československa Červenou armádou bol kľúčový. Spolu s Mlynárčikom vytvorili ešte HAPPSOC II. – 7 dní stvorenia (časové obdobie medzi 25. 12. a 31. 12. 1965). Obe načasovania reagovali na zásadné sviatky – jeden politický a jeden náboženský. Filko potom pokračoval v ďalších HAPPSOC-och a označoval ich postupne číslami (podľa toho do akej dimenzie patrili).

03

FILKO OK

Najsilnejším aj najvtipnejším zážitkom na výstave okrem diela Kozmos sú objekt Dedko-babka počúvajú rádio (1965) silne pripomínajúci neskorší rukopis Františka Skálu a séria vinylových platní z roku 1971, vďaka ktorej sa expozíciou vinie ozvena Filkovho hlasu opakujúceho jeho meno: „Filko Filkooo FILKOOOO FILKO FILKO KOZMOS FILKO.“ Myslím, že tu si každý uvedomí, že EGO katarzia je niečo veľmi očistné. Filko vlastne mizne, ale zároveň sa zdôrazňuje neustálym opakovaním Filka. Toto nekončiace opakovanie a prepisovanie vlastného mena spôsobuje jazykovedný tranz. FILKO OK.

Po návšteve Berlínskeho bienále som začala uvažovať o jeho tvorbe v trochu posunutom postinternetovom rozhraní. Napriek tomu, že Filko bol zložitý, veľa jeho inštalácií bolo vo svojej podstate veľmi čistých a jednoduchých (vystavenie bielej embéčky – Škody 120, v ktorej emigroval na documenta 7 v Kasseli v roku 1982, Biely priestor v bielom priestore spolu s Jánom Zavarským a Milošom Lakym – Dům umění města Brna, 1973). Aj keď vytvoril gro svojich diel pred nástupom internetu, jeho práce užívajú presne tie isté postupy a znaky – sú estetické, vytvárajú virtuálnu realitu, používajú na to špeciálny systém, pracujú so zmnožovaním, vytvárajú série, používajú nájdený materiál, strácajú sa v množstve informácií, nenechajú sa tým zneistiť, ale zneisťujú autorstvo. Myslím, že Filko by pokračoval v budovaní svojho sveta podobne ako Bohuslav Woody Vasulka v Second life (aktuálne prebieha v Brne výstava Mystery of Memory), alebo by nechal infikovať mobilné aplikácie. Predstava, že by sa ako hacker nabúral do operačného systému sveta a naprogramoval ho podľa seba, je celkom desivá, ale užiť si to cez virtuálne okuliare niekde na výstave, by nebolo úplne mimo domovský Systém SF. Filko to však plánoval inak – od roku 2005 vytváral vo Veľkej Hradnej Koráb SF podobne ako biblický Noe, akurát Filko si na ňom zhromažďoval celý svoj svet, nie ten okolitý a nestihol toto veľkolepé dielo dokončiť. SNG a zbierka Linea sa ho snažia aspoň čiastočne zrekonštruovať, keďže zmysel je práve v holistickej celistvosti a previazanosti, čo môže miestami vyvolávať u divákov z jeho tvorby aj fóbiu. Príliš veľa a príliš silno, človek sa nemôže pokojne sústrediť na nič, a tak rezignuje a nechá sa unášať alebo ujde čo najrýchlejšie preč. Je to magnetická sila typu „buď alebo“. Ako nás na začiatku výstava ,,vcucne, tak nás aj vyvrhne, nezmení sa nám síce telesná konštitúcia, ale konzistencia myšlienok naberie rôzne smery a jej rozpínavosť sa rozhodne zväčší – ako veľký nádych po dlhom ponore.


STANO FILKO: POÉZIA O PRIESTORE – KOZME / Slovenská národná galéria, Esterházyho palác, átrium, 3. poschodie / Kurátori: Lucia Gregorová Stach & Aurel Hrabušický / Asistent projektu: Štefan Cebo / Kurátorská spolupráca: Lucia Gavulová / Vizuál: Matúš Lelovský / 24. 6. — 25. 9. 2016


Foto: Martin Deko

Komentáře

  1. Prosim opravte je to Lubomir Durček nie Vladimir.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *