TS: Ako čítať temnotu

Ako čítať temnotu / Martin Gerboc, Jaroslav Róna, Josef Váchal / Kurátorka: Ivana Moncoľová / Nitrianska galéria, Reprezetnačné sály / Vernisáž: 30. 6. 2016 o 19:00 hod. / Výstava potrvá do 4. 9. 2016

Výstava Ako čítať temnotu s podtitulom Výstava, ktorá vrhá tieň je exkurzom do tvorby troch nezávislých výtvarných osobností. Najstaršieho, už nežijúceho Josefa Váchala (1884 – 1969) a dvoch žijúcich umelcov súčasnosti – Jaroslava Rónu (1957) a Martina Gerboca (1971). Nechceme zjednocujúcu líniu ich spoločným výstavným stretnutím viesť len cez tmavé obrazy a sochy. Každý z nich oplýva originálnou estetikou, osobnou ikonografiou, ktorú rozvíja väčšinou proti prúdu svojich súčasníkov.

Moravák Josef Váchal sa stal v ostatných 10 rokoch znovuobjaveným klenotom českého umenia, knižnej a výtvarnej kutlúry. Jeho vlastná ikonografia výtvarnej tvorby prešla niekoľkými premenami inšpiračného zdroja a “mode de vie” ktorý ovplyvnil naprv kresťanský špiritizmus, ten bol následne popretý a nasledoval východný mysticizmus a jeho myšlienky. V knižnej kultúre Váchal výrazne prispel svojím autorským vkladom – sám písal knihy, sám ich graficky upravoval – vyrábal si vlastné drevené písmo, sám ilustroval grafickými technikami, sám spracovával knihársku tvorbu. Výsledkom je vizuálne široká ikonografia ovplyvnená mystikou, symbolizmom, expresiou. Nestal sa tvorcom krásnej knihy, ale napriek tomu sú jeho vlastnoručné diela súčasťou bibliofilskej vášne.

Jaroslav Róna (1957) je český maliar a sochár, na výtvarnej scéne sa etabloval v druhej polovici 80. rokov ako člen skupiny Tvrdohlaví. Pôsobí aj ako herec a scénograf. Vo voľnej výtvarnej tvorbe sa venuje obrazu a soche, časť sôch je realizovaná vo verejnom priestore. K dokonalým maliarskym a sochárskym prevedeniam je dôležitá jeho osobitá téma, rozvoj vlastnej ikonografie čerpajúcej pôvodne z nemeckého expresionizmu, rozvinutá časom do svojej vlastnej rozpoznateľnej estetiky, ktorú charakterizuje istá zemitosť, základnosť, prvotnosť, archetypálne narábanie s hmotou maľby a bronzu. Jemu zodpovedajú aj vlastné témy, ktoré začínajú pri vizualizácii kresťanských motívov a skúmania prvotnosti človeka vo viacerých historických civilizáciách (európskej, latinskej, aztéckej) a mýtoch.

Martin Gerboc (1957) v kontexte súčasnosti, oddaný ľavicovej spisbe, punkovej mladosti, francúzskej štrukturalistickej filozofii sa asi najbližšie spomedzi troch autorov/umelcov dostáva k nahliadaniu na historické kontexty a zdroje skrze optiku konca 20. storočia. Erudovaný Brechtovským divadlom, informáciami o dekadencii politiky a slobodného tela (sexuality) spojenej vo Weimarskom kabarete (ako fenoméne, ktorý predchádzal nástupu fašizmu v Nemecku). Plátno a jeho plochu považuje za bojové pole tak, zrejme ako vlastné myslenie, ktoré ústi do straty kategorického imperatívu, rozpadu a tekutosti názorov a zároveň neistoty a trvalej skepsy. Napriek týmto myšlienkam, ktoré vyjadruje aj literárne (kde svoje knihy ilustruje svojim dielami a grafickým spracovaním), Gerboc v rámci obrazu stavia myšlienkovú významovú a vizuálnu plochu postupne. Vrství niekoľko základných myšlienkových odtieňov, vracia sa ku konrétnym historickým momentom (vzťahu jedinca či masy v revolúcii, oslobodeného tela v liberalizovanej spoločnosti, ktorá následne je perzekuovaná formou totalitarizmu – zaoberá sa historickým obratom, ktorému predchádza obrat sociálny).