Galéria ako priestor medzi súkromným a verejným

Výstava probíhající současně v žižkovské Drdova Gallery a v holešovickém Centru pro současné umění Praha představuje tvorbu Floriana Slotawy a Dušana Zahoranského v kurátorské koncepci Jena Kratochvila. Dávid Gabera nabízí ve své recenzi interpretaci projektu, která klade důraz na konfrontaci soukromého a veřejného v práci obou umělců.

Galéria ako priestor medzi súkromným a verejným

Dve pražské časti, dve galérie, jeden výstavný projekt. To je bilancia najnovšieho kurátorského počinu Jena Kratochvila, ktorý vystavuje dielo nemecko-slovenskej dvojice – Floriana Slotawu a Dušana Zahoranského. Kým v prípade prvého menovaného ide o fotografie zachytávajúce vlastný ateliér, druhý autor naopak sprítomňuje rekonštrukcie návrhov na verejný pamätník. Kľúčovým pre tento projekt je tak aspekt konfrontácie súkromnej i verejnej sféry na poli výstavného priestoru, čo podtrhuje – a ako aj ukáže nasledujúci text – dlhodobý záujem oboch aktérov o nimi predložené koncepty.

Charakteristickým znakov fotografii Floriana Slotawu je chladná, minimalizujúca estetika, čo je prítomné aj na výstave v Centre pre súčasné umenie Praha. Pre lepšie pochopenie tohto diela je dôležité uviesť, že autor už v minulosti pracoval s vlastným majetkom, pričom jednotlivé položky – oblečenie, nábytok či auto – fotografoval na rôznych miestach. Takto následne preniesol vlastné súkromie do priestorov galérie, čo platí aj pre holešovickú výstavu, kde Slotawa sprítomňuje prostredie vlastného štúdia. V Drdova Gallery sú zas návštevníkovi predstavené celkovo štyri diela Dušana Zahoranského odkazujúce na peripetie spojené so sochárskymi súťažami na realizáciu pamätníka Jana Žižku na Vítkove. Zahoranský vytvára verné rekonštrukcie návrhov, čím dochádza k zhmotneniu toho, čo sme mali možnosť doteraz vidieť iba z reprodukcií. Človek je tak konfrontovaný s pohyblivou zostavou jazdeckej figúry Jana Kotěru a Jana Štursa, alebo s projektom Pavla Janáka a Otta Gutfreunda, ktorý pozostáva zo zmesi blokov a postavy Jana Žižku vloženej do vnútra zložitej kompozície.

Fakt, že výstava nemá koncentrovanú formu, má svoje opodstatnenie - narábanie s konkrétnym priestorom má tak pre tento projekt veľký význam. To platí obzvlášť pre Florianov koncept. Areál bývalej pekárne, ktorý bude pravdepodobne postupne rekonštruovaný, má v súčasnosti neotesaný, industriálny charakter. To umocňuje aj výsledný ráz tejto výstavy, kde idea namáhavej činnosti vypratávania je takto výrazne podtrhnutá. Najpodstatnejším je však to, že autor skúma, ako dochádza k premene súkromnej položky v rámci výstavného priestoru, alebo ako sa mení vnímanie samotnej galérie vo chvíli, keď sú v nej prezentované veci zo súkromného prostredia. S obsahom projektu korešponduje taktiež umiestnenie Zahoranského diela v žižkovskej galérii, neďaleko vítkovského pomníku.

Kurátor v pomerne obsažnej tlačovej správe reaguje na Borisa Groysa či Hito Steyerl, teda na autorov venujúcim sa otázkam vplyvu digitálnych technológií na umenie. Podľa nich je virtuálny priestor miestom, kde sa umenie tvorí a zároveň podáva ďalej, a teda práca umelca dnes stráca súkromný charakter. Kratochvilovým zámerom je tak predstaviť proces tvorby za hranicou verejného, v jasne vymedzenom a chránenom privátnom priestore, v ktorom skúma „vztah umělce a jeho ateliéru, vztah procesu a výsledku, realizace a jejího předobrazu, referencí a základu v intimním pracovním prostředí.“ Od toho sa odvíja i samotný názov projektu I Could Have Just Set It on Fire, čím má kurátor na mysli povzdych umelca nad ťažkosťami spojenými s procesom vzniku diela. Myslím si však, že to, čo uvádza, tvorí prvý plán oboch projektov. Ja by som však zdôraznil, že esenciálnym pre Slotawu i Zahoranského je rekontextualizácia, ktorú spomína iba v náznakoch. Výstavu tak možno teda čítať i inak než ako naplnenie „odhodlání překonat onen povzdych titulu výstavy“ alebo ako pripomienku tvorby v tradičných materiáloch, vznikajúcu v súkromí ateliéru.

Cieľom Slotawovho fotografovania predmetov na rôznych nepredvídateľných miestach či prázdnych miestností ateliéru nie je iba zachytenie náročného procesu, ale predovšetkým konfrontácia privátneho a verejného. Okrem toho, Zahoranského dlhodobý záujem sa týka problematiky pomníka a pamätníka, ktorý možno v jeho práci sledovať už od doby po skončení štúdií na VŠVU v Bratislave v 90. rokoch. Zahoranský, ktorý je autorom viacerých objektov vo verejnom priestore v Čechách i na Slovensku, sa často stretával s negatívnymi stránkami spätými s týmto procesom – od vyhlásenia súťaže, cez podmienky na návrhy diela, až po samotnú realizáciu. Takto sa ukazuje, že nejde ani tak o povzdych nad nerealizovaným návrhom, ako skôr o kritický komentár k danej téme, ktorá je v súčasnosti medzi umelcami i odbornou verejnosťou predmetom živých diskusií. To je najprítomnejšie v konfrontácii návštevníka zoči voči tváre Jana Žižku, fragmentu z realizovaného pamätníku od Bohumila Kafku – diela, ktoré bolo mimo súťaž uznané ako víťazné. Tento moment považujem v rámci výstavy za najsilnejší, keďže sa priamo viaže k žitej – „verejnej“ – skutočnosti, ktorej súčasťou je aj divák, a teda nie iba sám umelec.

Interpretačný naratív poskytnutý kurátorom teda prikladá dôležitosť rovinám čítaní, ktoré podľa môjho názoru nie sú v rámci výstavy skutočne kľúčové. Je zrejmé, že ani Slotawa, ani Zahoranský nechápu galériu ako priestor, ktorý im má prinavrátiť akési stratené sebavedomie. Naopak, obaja narábajú s výstavným priestorom ako s miestom, prostredníctvom ktorého si divák bude klásť nové otázky: Florián do nej vnáša súkromné, Dušan zas verejné. Práve vďaka tomu môžu ich práce osloviť diváka, ktorého príliš neláka voyeristický pohľad do súkromného ateliéru, ale hľadá na výstave myšlienky, ktoré budú relevantné pre jeho vlastnú realitu nachádzajúcu sa mimo uzavretého priestoru galérie.

Florian Slotawa a Dušan Zahoranský / I Could Have Just Set It on Fire / kurátor výstavy: Jen Kratochvil / Drdova Gallery a Centrum pro současné umění Praha / Praha / 18. 5. - 29. 6. 2016

Foto: Drdova Gallery