TS: Rudolf Sikora

Rudolf Sikora – Staré umenie / Roman Fecik Gallery, na Zámočníckej ulici č. 8 v Bratislave / vernisáž 16. 5. 2016 o 17:00 h / výstava potrvá od 17. 5. – 25. 6. 2016

Názov výstavy Staré umenie v Roman Fecik Gallery sme s Rudolfom Sikorom nezvolili náhodou, veď najstaršie predstavené práce, datované rokmi 1965 – 1966 (odhliadnuc od toho, že na výstave „parazituje“ aj svojou kresbou, ktorú urobil ako 14-ročný), majú neuveriteľných päťdesiat (!) rokov. Skutočnosť, že sa autor prezentuje svojimi juveníliami, nie je v jeho prípade celkom nová. Pripomeniem, že Sikorove začiatky, i keď v obmedzenom výbere na maliarstvo, sme mohli vidieť na oboch retrospektívach v Národnej galérii v Prahe (2006) a v Slovenskej národnej galérii v Bratislave (2008), ale medzitým tiež na výstave Skice 1965/68 v Galérii Linea (2007). Výber z nich pripravila kurátorka nanajvýš povolaná, historička umenia Eugénia Sikorová, ktorá – aj ako budúca manželka – bola očitým, ba priam najbližším svedkom ich zrodu. S espritom a zaujatím ich okomentovala v katalógu k výstave. Náš prítomný výber však vznikol z iných pohnútok a dôvodov, zrodil sa ako svojho druhu vedľajší a procesuálny produkt inej výstavy venovanej súbornému fotografickému dielu autora, ktorú pripravujeme na november tohto roku. Jeho obrysy sa začali vynárať počas ateliérových prieskumov, keď sme v každej chvíli narážali na veci síce dávnominulé, ale mimoriadne

živé, výtvarne a pocitovo nabité, až sme spoločne usúdili, že by bola rozhodne škoda, nepodeliť sa o túto silnú, z nich vyžarujúcu energiu. Na rozdiel od spomínaných prehliadok, ide v tomto prípade o doteraz najpočetnejší výber Sikorových juvenílií – viac ako šesťdesiat jednotlivostí z tzv. tretej fázy rokov 1965 – 1970. Patria do času, keď ako študent Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (1963 – 1969, od roku 1965 u prof. Petra Matejku) vchádzal do obdobia absolutória a prvých rokov samostatnej výtvarnej praxe. Z priestorových dôvodov sme zvolili výber maliarskych skíc, kresieb a raných proto-konceptov (keďže už vtedy Sikora tvoril povestne „nad pomery“ a „nadrozmerne“, zmapovanie jeho vtedajšieho maliarskeho diela by vyžadovalo rozlohou celkom iný priestor...). Sú rozdelené do troch motivických celkov, pričom viaceré práce majú dnes svoju, tak trochu oneskorenú, výstavnú premiéru.

Všetky nezaprú inštinktívny, intuitívny, impulzívny a mohutný maliarsky a kresliarsky talent, ktorým Sikora disponoval už od mladosti. Vlastne ešte skôr, keď bol žiakom Ľudovej školy umenia, sám veľký Fulla na jednej zo školských výstav vysoko ocenil jeho monumentálne kresby – panorámy starej Žiliny... Do svojej špeciálky si ho vybral osobne Matejka, konzultoval s ním jeho študentské práce ako s rovnocenným partnerom.

Výstavný súbor začína raným cyklom Pohrebov (1965), Pomníkov (1965 – 1966) – čo sú dirigované figúrky na šnúrkach, Kamenných Kristov (1966), Kamenných krajín, pomníkov a zátiší (1966 – 1968), Kamenných brán (1968), ktorých súčasťou je jediné monumentálne dielo na výstave Spomienka na Mykény, cez cyklus Poetika deskriptívnej geometrie (1968, kde využíval výkresy zo študentských zadaní deskriptívnej geometrie svojho otca – pedagóga na Vysokej škole dopravnej v Žiline) k expresívnym Múrom (1969), inšpirovaným hlbokým zážitkom z tragickej

smrti Jana Palacha. Vyznačujú sa skladobnou a výrazovou

zrelosťou, vyhraneným autorským gestom a veľkorysým maliarskym rozvrhom semiabstraktných foriem – ikonických odkazov na základné formy krajiny, ktoré majú v konečnom dôsledku symbolické vyznenie. Kolekcia pokračuje premiérovaným cyklom jedinečných expresívnych „minútových“ kresieb – peroviek (1969), ktoré vznikli krátko po absolutóriu: mladý umelec na voľnej nohe so ženou a malým dieťaťom sa akoby podvedome potreboval v cykle tušoviek (erotických, „drakulovských“, polemických diskusií s galandovcami, autorských židovských vtipov etc.) vyrovnávať s veľkou neznámou osudu, ktorý ho čakal... Spúšťačom sledu predstáv boli často piesne, dobové popsongy, ktorých frázy si na okraj podvedome zapisoval... V obraze sa vyjavovali texty, aj akési endemické obrazy a obrazce, znaky – kríže, šesťcípe či

päťcípe hviezdy, znovu sa mali objaviť v jeho dielach aj oveľa neskôr. Tretím celkom sú proto-koncepty z cyklov Zo zápisníka (1968) – časť z nich sa už stala súčasťou významných štátnych a súkromných zbierok na Slovensku i v zahraničí, Tajné a Kóta / Topografie (1969 – 1970) boli predstupňom rozsiahleho a známeho cyklu Topografie. Vo využití strojopisu, písmen, textu, značiek a znakov, racionálneho, obrazovopojmového jazyka sa už autor nezaprie ako budúci konceptualista. Azda najjedinečnejším a najautentickejším celkom výstavnej kolekcie sú však

diela z cyklu Lietadielka (1970), ktorý Sikora vytvoril spolu s trojročným synom Martinom.

Nejeden tradičnejšie založený zberateľ by si pri pohľade na

vystavené, svižne a spontánne, inde s rozvahou rozmaľované skice, mohol nostalgicky povzdychnúť, aký majster Maliar by zo Sikoru mohol byť, keby „nezišiel“ na cestu konceptuálnej tvorby, keď hlavný dôraz položil na posolstvo, ideu, na to, „čo“ chce povedať, a nie na to „ako“... Hoci to „ako“ Sikoru vlastne (možno trochu proti pravidlám) vždy zaujímalo, vždy bola preňho dôležitá aj – estetická – forma toho jeho posolstva. Na druhej strane však pohľad na začiatky, na uvažovanie mladého tvorcu nám vlastne sprítomňuje viac, ako by sa to mohlo na prvý pohľad zdať. Rané diela odhaľujú mnohé z vnútorných princípov Sikorovej tvorby a jeho obrazného myslenia, ktoré sa nám vyjavujú až dnes, v konfrontácii tej „starej“ a súčasnej, aktuálnej tvorby. Upozorňujú – možno celkom paradoxne (popritom všetkom, čo už o ňom vieme z početných, dôkladných a briskných umeleckohistorických interpretácií) – na prvotný význam tvorivého inštinktu, intuície, náhody, sily podvedomia, ktoré stále akýmsi veľmi „rudimentárnym“ spôsobom – popri intelekte – dodnes vedú jeho obrazotvornosť, oko a ruku. Ateliér umelca je pre historika/čku umenia celkom zvláštna kategória, miesto zážitku, osvietenia (?), kde z domnelého neporiadku – chaosu sa cez vrstvy, sedimenty času a diel odrazu vynoria, stretnú, svojským spôsobom preľnú súvislosti vecí minulých i tých súčasných. A odrazu súvisia oveľa viac, ako by sme si to boli niekedy schopní, ovplyvnení doterajšími autorskými a interpretačnými schémami, pripustiť. Skrátka, súčasný Sikora je možno do istej miery „upgradovaný“ (časom, skúsenosťami...) vtedajší Sikora, všetko, čo ho zaujíma dnes, v jeho tvorbe bolo, možno ešte trochu zastreté a v menej  zjavnej podobe už vtedy. Ale o tom aktuálnom bude reč možno niekedy a niekde inde... Zhodou okolností sa výstava starého – mladého – umenia Rudolfa Sikoru (nar. 17. apríla 1946 v Žiline) v Roman Fecik Gallery koná takmer na deň a mesiac po tom, čo dosiahol významné životné jubileum, sedemdesiatku... Zaželajme teda nášmu jubilantovi toľko mladíckeho tvorivého elánu a energie, koľko v ňom bolo už vtedy, keď začínal, nech pretrváva a žije v ňom dnes, zajtra, čo najdlhšie...

Katarína Bajcurová