Artalk.cz

Násobenie významu v podaní Václava Kopeckého

Projekt Václava Kopeckého pro Ateliér Josefa Sudka v Praze navazuje přímo navazuje na jeho minulé výstavy a multiplikuje tak otázky i odpovědi v nich obsažené. Recenze Davida Gabery je pokračováním Kopeckého úvah a stává se tedy další vrstvou sedimentujících významů, které Zkamenělinu spoluvytváří.

Kopecky_Zkamenelina_Filtr

Násobenie významu v podaní Václava Kopeckého

Dnes už neprekvapí, ak v prácach súčasných umelcov uvidíme narábanie s archívom vlastnej tvorby. Na takomto základe je koncipovaná aj aktuálna výstava v Ateliéri Josefa Sudka Zkamenělina, ktorá je po Dome umění v Českých Budejoviciach a pražskej Drdova Gallery v poradí už tretia s rovnomenným názvom. Práca s archívnym materiálom umožňuje Václavovi Kopeckému symbolicky nadviazať na predošlú „skamenelinu“, ktorá naopak sprítomňuje tu prvú. Takto si autor vytvára určitý mikrokozmos, v ktorom skúma hranice vnímania fotografie.

Kopeckého dlhodobý záujem sa zakladá na problematizácii fotografického obrazu, z čoho vyplývajú rozličné otázky, ktoré možno vo všeobecnosti zlúčiť do jednej ústrednej – čo je to fotografia? Štúdii zachyteného momentu sa venuje napr. v práci Teorie okamžiku (2011), v Nyní a zde (2011) sa posúva ďalej a na základe rozboru procesu emulzie dospieva k záverom o neexistencii výsledného obrazu. Tieto poznatky potom zhromaždil v rozsiahlejších cykloch Hotel Zenit (2011 – 2013) a Zkamenělina (2014 – 2016), v ktorých sa komplexnejšie snaží dospieť k podstate skúmaného média. Tento stručný súpis prác potvrdzuje istú previazanosť diela, ktorá spočíva na Kopeckého snahe zapájať divákov intelekt. Spýtajme sa preto, či je schopný túto vlastnosť skombinovať aj s vyvolaním zážitku u návštevníka výstavy. Je možné objaviť v nej niečo nové, s trvalým odkazom?

Kopecky_Zkamenelina_Sbirka_kvetin

Hoci predmetom skúmania je samotné médium fotografie, Kopecký na to využíva rozličný materiál. Takto sme v malej galérii konfrontovaní nielen s fotografiou vysokohorského masívu, papradí a prasličiek, porcelánových váz, kameňov s lastúrami či fotogramov, ale aj – čo najviac prekvapí – so živými rybkami plávajúcimi v kadi v zadnej miestnosti Sudkovho ateliéru. Okrem toho autor pod túto „inštalačnú vrstvu“ zahrňuje aj filter nalepený na okne, či zasadené kvety v záhrade. O tom všetkom nás informuje v sprievodnom texte, kde (často komplikovaný) kurátorský výklad nahrádza – nazvime to – vlastnou spoveďou. Text v jeho podaní nadobúda až intímny charakter, čím sa borí hranica medzi divákom a umelcom. A to považujem sa veľmi dôležitý moment.

Pomocou spomínaného monológu Kopecký v skratke objasňuje svoje úvahy a prostredníctvom jednotlivých otázok a indícii nám priamo predkladá záchytné body, ktoré smerujú k modelovému čítaniu prác a následnému premýšľaniu. Je hora na fotografii samotná hora? Alebo je to obraz hory? Čo predstavujú fotografie papradí a prasličiek? Nie sú iba obrazmi pôvodných rastlín? Takto sa pôvodný kontext vytráca a vzniká nový. A čo má predstavovať osadenie fotografie na fotografii? Nie je to už predmet samotný? Na rybky v akváriu stále nazeráme inak, „okamžik“ sa stále posúva. Rodia sa nové významy. Aj fotografie kvetín sú rafinovane usporiadané do mriežky. Alebo to pripomína stavebnicu, kde skladaním vytváram stále niečo iné? Aj ten kvet v záhrade budeme v každom okamihu vnímať inak. Táto významová a časová rovina je najzreteľnejšia vo fotografii bielych porcelánových váz v modrom svetle. Hoci mi nie je jasný autorov zámer osadiť fotografiu na drevený podstavec – na miesto, kde sa v jednom snúbi nevýraznosť umiestnenia i zlá viditeľnosť – fotografia porcelánových váz predstavuje symbolickú nadväznosť na minulú výstavu Zkameněliny v Drdova Gallery: vázy boli vyfotené práve tam. Fotografiu ale nechápeme ako dokumentáciu váz. Z tohto pôvodného kontextu sa odpútava a nadobúda svoj vlastný význam. Nie je dokumentom, je sprítomnením – teda výstavy v Drdova Gallery. Z predobrazu sa stáva samotný obraz. Ak pozorne vnímame, tak Kopecký nás taktiež upozorňuje na neustávajúcu cirkuláciu – fotografia sa vráti do toho istého kontextu, z ktorého vyšla: výstava výstavy, ktorá bola tiež výstavou výstavy…

AJS_Kopecky_Skutecnost_ktera_byla_je_tu

Prehliadke nie je veľmi čo vytýkať, čo súvisí s výberom priestorov a autorovým systematickým prístupom k práci: Sudkov ateliér, oddelený troma bránami od ruchu Malej Strany, je ideálnym miestom pre intelektuálnu hru. Špecifikom u Kopeckého je, že aj v digitálnej dobe ostáva naďalej verný klasickým postupom. A to platí ako pre spôsob spracovania fotografie, tak aj samotnej výstavy. Ako naposledy, i teraz pracuje s konkrétnymi priestorovými podmienkami, čoho výsledkom v tomto prípade je, že do konceptu výstavy zahŕňa prakticky celý areál ateliéru. Tento prístup, ktorý poníma každý element priestoru ako dôležitý, je celkovo príznačný pre tvorbu súčasných umelcov. Aj samotný autor nás oboznamuje vo svojej výpovedi o téme archívu, „kde již nerozlišujeme jednotlivé fotky, ale díváme se na celek“, čím chce povedať, že sa význam konštruuje na základe vnútornej syntaxe.

Aplikovanie diela do Sudkovho ateliéru bolo správnym rozhodnutím, keďže takéto intímne, komorné prostredie umožňuje čo najväčšiu koncentráciu. A priznajme si, že Kopeckého koncept je určený práve pre hĺbavé, nerušené divákovo premýšľanie nad stále rodiacimi sa významami. A to, že výstava v nás nevyvolá iba instantný zážitok umocňuje – možno banálne – fólia, ktorá zahaľuje miestnosť ateliéru do fialovej farby. Kopecký takto z galérie vytvára tmavú komoru, miesto, kde sa neustále vyvíja obraz. Okrem toho súčasne sprítomňuje pôvodný ateliér Josefa Sudka – avšak v nových súvislostiach a teda odtrhnutý od pôvodného kontextu.

AJS_Kopecky_Kvety_linie_plocha_prostor_a_cas

Václav Kopecký / Zkamenělina / Ateliér Josefa Sudka / Praha / 13. 4. – 21. 5. 2015

Foto: Ateliér Josefa Sudka

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *