TS: Dominika Horáková a Jana Želibská

Dominika Horáková a Jana Želibská / Nebuďlabuť / kurátorka: Lucia Gregorová Stach / Soda gallery / Bratislava / 29. 4. - 10. 6. 2016

Dominika Horáková a Jana Želibská: Nebuďlabuť

Spoločný projekt Jany Želibskej a Dominiky Horákovej s názvom Nebuďlabuť je tvorivým stretnutím dvoch zrelých umelkýň. Spája ich podobný druh ironického odstupu, s ktorým sa každá vo svojom médiu a sebe vlastným vizuálnym jazykom vyjadrujú k vážnym témam s ľahkosťou, nenútenosťou, s humorom a akoby mimochodom. Výstava využíva kontrast pátosu apelujúceho na emócie divákov (dnes už historizujúceho umenia inštalácie) s banalitou ako senzitivitou vlastnou modernite a súčasnosti (vo fotografii). Banálne, vernakulárne, domáce a anti-heroické tak stojí proti vypätému, romantickému a hrdinskému. Želibskej videoinštalácia syntaxou nadväzuje na diela z deväťdesiatych rokov ako Posledné kŕmenie (1992) či Sťažené napájanie (1991). Sliepky tu však nahradili vznešenejšie labute, ale vylepšené, vysvietené, „nádherné“. Grotesknú poslednú večeru vystriedala labutia pieseň – na pozadí monumentálnej krajiny s prekvapivými dominantami. Odkedy šesťdesiate roky priši na to, že umenie je vonku na uliciach a v živote, na obálkach časopisov a v móde, vo filmoch, čo sa nám zdajú zlé, v lacných knižkách a v reklamných obrázkoch (Oscar Massota), Pop ako umenie súčasnosti vlastne neskončilo. Nachádza si nové podoby, loví v nekonečne množiacich sa obrázkoch a videí na internete či medzi zvodmi najrôznejších objektov a aktivít lacno a rýchlo uspokojujúcich túžob ľudí po ilúziách a individualizme, kráse a večnej mladosti. Postindustriálny Pop má svoju vernakulárnu ale temnú stránku, ktorej spojencom je súčasná fotografia Dominiky Horákovej: v prázdnych obaloch, opustených priestoroch a predmetoch vytrhnutých z ich každodennosti ukazuje spiritualitu dneška ako hybrid medzi „západnou“ prázdnotou ako nedostatkom a „východnou“ očistnou prázdnotu, ktorá je podmienkou nového vznikania.  Kým však v šesťdesiatych rokoch bolo synonymom života slovo „realita“, dnes je to skôr slovo „systém“. A jeho súčasťou sú pasce „druhej prírody“, veci, čo robia z nášho sveta niečo umelohmotné, povrchné, jednorazové. Vo svojej knižke Zostať nažive Michel Houellebecq píše: Svet sa skladá z utrpenia, pretože je vo svojej podstate slobodný. Utrpenie je nevyhnutným následkom slobodnej hry medzi jednotlivými časťami systému. Musíte to vedieť a povedať.

Lucia Gregorová Stach