Ján Mančuška: Rozbitý v priestore

Po Galerii hlavního města Prahy pořádá retrospektivní výstavu Jána Mančušky Moravská galerie v Brně. Pavol Múdry se ve své recenzi zaměřil především na prostorové řešení výstavy a způsob zprostředkování Mančuškovy tvorby veřejnosti.

Ján Mančuška: Rozbitý v Priestore

Dielo Jána Mančušky je pre súčasné české a slovenské umelecké prostredie veľmi dôležité. Napriek svojmu krátkemu pôsobeniu zanechal množstvo výtvarných prác, ktoré sa dostali do pozornosti odborného záujmu nie len u nás, ale aj v zahraničí. S touto súvislosťou tak vyšiel v nedávnej dobe umelcov katalóg sprevádzaný troma kľúčovými výstavami v Prahe, Bratislave a Brne. Od 4. 3. 2016 tak majú obyvatelia Brna možnosť navštíviť novú výstavu pod názovom Jan Mančuška: Čas, Priestor, Príbeh, ktorá potrvá až do 22. 5. 2016.

Ján Mančuška sa vo svojej tvorbe venoval rôznym tematickým oblastiam, ktorými sa snažil jednotene reagovať na novú spoločenskú situáciu formujúcu sa v porevolučnom období. Jeho konceputálne formy tvorené rozmanitým spektrom médií sa snažili a súčasne stále snažia divákovi poskytnúť odpoveďne na súdobé existenciálne otázky prostredníctvom skúmania ustálených spoločenských foriem, predovšetkým v divadle a filme. Hlavnou zložkou jeho diel sa pritom stáva jazyk, ktorý autor využíva ako najúčinnejší nástroj ovplyvňujúcí súčasného človeka. Spojením týchto dvoch zložiek, komerčného média a jazyka, tak vytvára nový pohľad na súčasný svet, ktorý človek zažíva v bespostrednom peržívaní a určitom výseku reality sprevádzanej danými informáciami.

Moravská galéria spolu s kurátorom výstavy má tak možnosť retrospektívne predstaviť brnenskému publiku významné dielo Jána Mančušky, pričom v celej koncepcii výstavy volí jednolíniový kontinuálny charakter. Hlavný problém tvorí samotný výstavný priestor v prízemnej časti Pražákovho paláca, ktorý svojimi proporciami nie je zrovna najvhodnejším miesto pre takýto typ výstavy. Dvojdizpozičné rozdelenie výstavných priestorov, ale aj rôznorodosť jednotlivých miestností tak skomplikovala adaptovanie celej výstavy.

Hneď na jej začiatku musí návštevník premýšľať, ktorým smerom výstava začína. Pri pokladni sa vám zamestnanci pokúsia pomôcť tento problém vyriešiť, no väčšina pritom sama nevie, ktorým smerom je výstava zamýšľaná. Je určite veľmi náročné zorganizovať výstavu v tak zložitých priestoroch, no o to dôležitejšie je, aby bol samotný personál oboznámený s jej postupnosťou a ponúkol tak divákovi adekvátne informácie.

Výstava je následne rozdelená do jednotlivých miestností, ktoré obsahujú jednu z umelcových prác alebo malé zoskupenie v počte 2-3 diel. V niektorých prípadoch sa jednotlivé práce v miestnosti snažia medzi sebou komunikovať prostredníctvom spoločného menovateľa, ako je napríklad motív stoličky v počiatočej miestnosti, či motív pohára v protilahlej časti. V iných prípadoch sú práce umiestnené v priestoroch v súvislostiach, ktoré obyčajnému divákovi unikajú. Ide napríklad o 3D skulptúru umiestnenú v priestore spolu s kresbami kľúčov, ale aj opis "Reverse Play" nainštalovaný mimo miestnosť, v ktorej sa nachádza samotná projekcia videa.

Náväznosť medzi jednotlivými miestnosťami sa v tomto prípade vydarila o niečo lepšie. Komunikácia a gradácia medzi priestormi vytvára kontinuitu celej výstavy. Zatiaľ, čo sa prvé miestnosti snažia zľahka predstaviť umelcovu tvorbu a diváka tak pozitívne motivovať, s nasledujúcimi priestoromi sa objavujú čoraz zložitejšie koncpecie, ktoré však návštevníka neodradia od interpretácie. Problém ale nastáva pri umiestnení malej žltej pásky pred dvere, ktoré vedú do centrálneho priestoru galérie, kde sa nachádza ďalšia z Mančuškových prác. Ak divák neprejde až na koniec a nevšimne si túto malú informačnú nálepku, otočí sa a vráti sa tak na začiatok celej výstavy, čo spôsobí deštrukciu celého priebehu. Vzniká tak chaos, ktorý znepokojí diváka a zanechá ho dezorientovaného v priestoroch galérie.

Rozloženie prác a popisov v miestnostiach tiež v určitých prípadoch nepridáva na kvalite výstavy. Už na začiatku musí divák hľadať úvodný text k autorovi a jeho práci, ktorý sa pri vstúpení do výstavných priestorov nachádza priamo za jeho chrbtom. A podobne ako úvodný text nie je v mnohých prípadoch ľahké nájsť ani jednotlivé názvy a popisy diel, čím je divák nútený nekomfortne hľadať po miestnosti. Naopak, pri jednej z práci vidíme úplne opačný prístup, ktorý nie len že ponúka popis k dielu jasne a zreteľne, ale zároveň sa snaží zjednodušiť pochopenie práce tým, že je umiestnený na jej začiatku. Ak by sa ostatné popisy odvíjali práve od tohoto prístupu, ocenil by ho určite nejeden návštevník.

Druhým veľmi efektívne použitým detailom je umiestnenie záverečnej projekcie do zadnej časti miestnosti na jednu z bočných stien. Namiesto toho, aby bola práca ponúknutá divákovi z oči do očí priamo oproti nemu, núti ho zájsť až na koniec priestoru a posadiť sa na lavičky prislúchajúce k samotnému dielu.

Posledným veľmi vynaliezavým prvkom sú záverečné texty a informácie o výstave. Práve tým, že sú umiestnené práve za chrbtom diváka, odlákavajú jeho pozornosť. Divák si tak najskôr všimne diel v zadnej časti priestoru a pri návrate, keďže sa dostal na koniec výstavy a do slepej uličky, sú mu ponúknuté záverečné texty.

Obsah jednotlivých textov je v tomto ohľade veľmi ťažké zhodnotiť. Keďže sa jedná o súčasné konceptuálne umenie, len ťažko si vieme predstaviť jednoduchý text, ktorý by jasne a stručne opísal jednotlivé diela. Je preto veľmi pozitívne, že sa kurátor nesnažil vysvetľovať význam každého z vystavujúcich diel a len náznakovo použil texty, ktoré sa snažia Mančuškovu prácu opísať vo všeobecnejšom význame. Je to aj z toho dôvodu, že väčšina Mančuškových prác je aj dnes pre diváka veľmi pútavá a zaujímavá svojim jednoduchým stvárnením existenciálnych otázok. Práce tak pozorovateľa aktivujú do polohy hlbšieho samostatného skúmania s veľmi úspešnou pravdepodobnosťou nálezu odpovede.

A práve tento prístup autora je tou najpozitívnejšou a najobohacujúcejšou zložkou celej výstavy. Tým, že je divákovi ponúknuté tak hodnotné a sympatické dielo, zabúda na neharmonické usporiadanie výstavy a vyrovnáva tak balanc medzi tým, čo je vystavované a ako je vystavované. V osobnom pohľade na vec tak môžem označiť výstavu za mierne nadpriemernú. A to hlavne vďaka autorovi, ktorého dielo je tu predstavované.

Ján Mančuška / Čas Příběh Prostor / kurátor: Vít Havránek / Moravská galerie v Brně: Pražákův palác / Brno / 4. 3. – 22. 5. 2016

Foto: archiv Moravské galerie v Brně