Artalk.cz

Please play this record LOUD

V Domě pánů z Kunštátu, jedné z budov brněnského Domu umění, probíhá retrospektiva amerického konceptuálního umělce Philla Niblocka. Zuzana Janečková si všímá mimo jiné toho, že v jeho tvorbě najdeme některá stále (či znovu) velmi aktuální témata.

12274317_10153748968123899_1495376353572052757_n
Phill Niblock, Pohyb pracujících lidí, 1973-1991

Výstava amerického umelca Philla Niblocka je výnimočná z viacerých dôvodov. Ten najočividnejší je, že ide o umelca svetového formátu. Z hľadiska kvality jeho tvorby a aj následnej prezentácie je výstava určite porovnateľná s retrospektívou Jonasa Mekasa …Pokračuji v cestě… Záblesky minulosti kolem…, ktorá prebehla v roku 2013 v DOXe. Povedala by som, že ju možno o niečo aj prekračuje. V Čechách sa Niblock osobne objavil len niekoľkokrát – v Prahe v roku 2011 a 2014 (divadlo Archa / NoD), v Brne v roku 2014 ako súčasť programu Expozice nové hudby a v roku 2015 v rámci festivalu Ostravské dny odznela jeho skladba Three Petals. To, že ide na tejto výstave o niečo výnimočné, naznačuje aj mierne zvýšený mediálny záujem, ktorý sa už nekoncentruje len na spriaznené brnenské elektronické periodiká, ale informuje o nej napr. aj tlačený týždenník Týden. Aspoň ten.

K podobe brnenskej výstavy výrazne prispel slovenský umelec a teoretik Jozef Cseres, ktorý je spolukurátorom výstavy a pripravil v rámci sprievodného programu aj komentované prehliadky a špeciálne prednášky. V sprievodnom texte upozorňuje na osobitý časopriestor Philla Niblocka a odhaľuje jeho intermediálne presahy – označuje jeho videá a fotografie, veľmi priliehavo, ako „moving gestures“. To čo je však najpodstatnejšie je fakt, že na tejto výstave nenájdeme len zhutnenú Niblockovu tvorbu a koncentrované zásadné média (fotografia, zvuk, video, architektúra), ale aj podstatné témy, ktoré vyskočili na povrch v posledných rokoch – práca a orálna história. Niblock je vo svojich 82 rokoch stále aktívnym a kreatívnym umelcom pracujúcim s aktuálnymi témami. Okrem umeleckej roviny zasahuje jeho dielo aj do sociálnej a politickej sféry. Mapuje špecifickým spôsobom environment a urbanizmus – v tomto ohľade by sme mohli hovoriť až o videosituacionizme. V roku 2013 mal vo Švajčiarsku v Musée pour la photographie v Lausane retrospektívu pod názvom Nothin but Working (vyšla aj sprievodná publikácia pod názvom Working Title) a mala by sa pripravovať aj jeho výstava v londýnskej Tate Modern.

PN085

Výstavu vo Švajčiarsku pripravil anglický kurátor Mathieu Copeland a práve z nej vychádza aj aktuálna výstava v Brne – Working for a Title, ktorá nesie jednak odkaz na pôvodný názov výstavy a jednak na názov publikácie. V obidvoch sa objavuje slovo „working“, ktoré je kľúčové aj pre celkový obsah toho, čo nám Niblock vo svojom celoživotnom diele ukazuje. Najveľkolepejšie a pravdepodobne aj najznámejšie dielo je totiž 25 hodinové video The Movement of People Working (1973 -1991), ktoré pre túto výstavu nanovo zostrihal a remastroval. Autor v ňom zachytáva pri práci bežných ľudí z celého sveta (Arktída, Peru, Mexiko, Hongkong, Sumatra, Čína, Japonsko, Brazília, Lesotho, Portugalsko, Maďarsko atď.). Vidíme rybárov, zametačov, záhradníkov, drevorubačov a letcov, ktorí svoje pohyby vykonávajú už v akomsi zautomatizovanom mechanizme či tranze. Tento mechanizmus zobrazuje Niblock ako krásny a magický, posúva ho do roviny choreografie až tanca. Nie je to tupý mechanický pohyb, ale naopak pohyb vycizelovaný až mantrický. Rovina tranzu z práce sa odráža aj v spracovaní zvukovej zložky, ktorá je v celej expozícii najdominantnejšia – kdekoľvek sa divák pohne, noisová partitúra stále buráca a nie je možné jej uniknúť ani sa od nej odpútať, a to ani po odchode z výstavy. Mohlo by sa zdať, že to tak nemá byť, opak je však pravdou.

Video je prezentované v klasickej black cube so stoličkami, kde sa môže divák pohodlne usadiť a sledovať celý deň až do úplného vyčerpania trojkanálovú videoprojekciu, na ktorej sa paralelne striedajú rôzne pracovné profesie. Do tejto projekcie spoza rohu nenápadne, ale určite zámerne a pomerne organicky, zasahuje ďalšia dvojkanálová projekcia s názvom Environment. Tá v sebe zahŕňa 4 video environmenty – Environment – 1968, Cross Country / Environment II. – 1970, 100 Mile radius / Environment III. – 1971 a Ten Hundred Inch Radii / Environment IV. – 1971. Vo všetkých sa striedajú detailné vyobrazenia krajiny – detaily na oblaky, potoky, moria, lúky… Táto v konečnom dôsledku päťkanálová projekcia evokuje spolu s dominantným zvukom celovečerné filmy Koyaanisqatsi (Godfrey Reggio / hudba Philip Glass) a Baraka, Chronos či Samsara (Ron Fricke / hudba Michael Stearns). Tieto filmy však zobrazujú činnosti v zhustenom režime, nemôžu si dovoliť nechať plynúť čas v takom biorytme ako Niblock a v tom je práve zásadný rozdiel. Ich strih a dramaturgia podlieha iným časovým meradlám, to čo vidíme u Niblocka u Reggioa a Frickeho neuvidíme – nejde tu totiž o jedno predstavenie, vidíme ich niekoľko, a to za sebou aj vedľa seba v nekonečnom slede bez vyvrcholenia. Pre Brno pripravil Niblock aj pôsobivý live koncert s videoprojekciou diela The Movement of People Working, ktoré bolo premietané na kupolu v brnenskom planetáriu.

PN090

Výnimočným dielom je aj sociálna štúdia zameraná na orálnu históriu pod názvom Anecdotes (Stories From Childhood), na ktorej pracoval v rozpätí siedmych rokov (1985-92). Poskytuje na rozdiel od predchádzajúcich videí hovorené slovo. Kamera je statická a zobrazuje osobu na neutrálnom pozadí, obraz teda nie je v pohybe, ani pohyb primárne nezachytáva, ten zdanlivo absentuje, no vracia sa vzápätí v rovine rozprávania príbehov.

Okrem tejto dominantnej video a audio roviny výstava prezentuje archívne dokumenty k dielam (pozvánky, texty atď.) a fotografie (v klasickej forme, slide show, projekcie diapozitívov). Začína chronologicky od najstarších diel – sériou čiernobielych fotografií jazzových hudobníkov zo 60-tych rokov (1966). Fotografické záznamy sa ďalej transformujú do videí v pásme Six Films (1966 -1969), kde sú zobrazení nielen hudobníci ale aj vizuálni umelci. Phill Niblock začínal ako fotograf a do pozornosti sa dostal najmä vďaka fotografovaniu jazzových hudobníkov (napr. Duke Ellington). Pri fotografovaní hudobníkov bol fascinovaný nielen ich obrazom ale aj samotným zvukom a začal pracovať aj na vlastných hudobných partitúrach, ktoré neskôr sprevádzal obrazom v podobe fotografií a videí.

Za najsilnejšie momenty osobne pokladám dva cykly fotografií, ktoré sú nainštalované v závere výstavy. Ide o cyklus zachytávajúci južný Bronx a SoHo na Broadwayi. Prvý z nich zobrazuje smerníky na rázcestiach, pričom objektív sníma štyri svetové strany, a fotky sú zoskupené do štvoríc podľa daných svetových strán. Druhý cyklus sníma výškové budovy v SoHo na Broadwayi z absolútneho podhľadu, takže pôsobia ešte monumentálnejšie a gigantickejšie. Tento nenápadný kontrapunkt výstavy je veľmi efektný – aj bez toho aby si divák čokoľvek prečítal zo sprievodných textov, pochopí vďaka zvuku a obrazu, čo je pre Philla Niblocka podstatné – nemanipulovať, stáť nenápadne v pozadí, pozorovať, zaznamenávať a postaviť potom zvuk a obraz do nových juxtapozícií.

niblock-bronx1
Phill Niblock, z cyklu Streetcorners in the South Bronx, 1979

______________________________________________________

Phill Niblock / Working for a Title / kurátoři výstavy: Mathieu Copeland, Jozef Cseres / Dům pánů z Kunštátu / Brno / 25. 11. 2015 – 24. 1. 2016

Foto: Dům umění města Brna

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *