Milota: padesát let s fotografií

Rozhovor s umělkyní Milotou Havránkovou a kurátorkou Annou Varteckou o právě probíhající výstavě Milota v Domě U Kamenného zvonu, o přístupu Miloty Havránkové k fotografii i o její pedagogické činnosti.

Anna Vartecká a Milota Havránková

Milota Havránková je součástí československé fotografické scény od 60. let. Byla jednou z prvních absolventek oboru Fotografie na AMU v Praze. Od té doby se věnuje výtvarné fotografii, jejím možnostem a přesahům do jiných médií. Snad právě kvůli tomu tvořila bez většího povšimnutí teoretiků umění, ale výstava Milota dokazuje, jak je důležité její dílo v současné době přehodnotit.

Jak je výstava koncipovaná?

Anna Vartecká: Koncepcia výstavy je retrospektívna, to znamená, že tam bolo veľmi dôležité si sadnúť a v kľude prejsť celé dielo. Milote sa doteraz nepodarilo mať monografickú výstavu v takomto rozpätí. Tým pádom to bolo pre nás kurátorky jednoduchšie v tom zmysle, že sme nemuseli sledovať niečiu líniu, ktorú už kedysi niekto naznačil. Tým, že bola teoretikmi fotografie i umenia v minulosti obchádzaná, nepísalo sa o nej často, nebol vytvorený ani príliš konkrétny šuplík, rámec, kam Milota Havránková patrí v rámci československej alebo slovenskej fotografickej scény. Takže s týmto sme sa nemuseli vyrovnávať. Naozaj veľkou výzvou bolo široké spektrum techník, výrazových prostriedkov, ktoré používa, je v tom pestrosť i neuchopiteľnosť zároveň, ktorá človeka úplne zahltí a chvíľku si musí dať čas, aby to dokázal roztriediť. Vznikli celkom jasné hromádky cyklov, ktoré najlepšie identifikujú konkrétne periódy jej tvorby.

Potom sme sa rozhodli nastavenú kontinuitu v určitých častiach prerušiť. Do toku voľnej fotografie vložiť oblasti užitej fotografie, do ktorých jej tvorba intenzívne presahovala v  70. a 80. rokoch minulého storočia. Boli to veľmi výrazné prejavy. Preto sme sa rozhodli ich pripomenúť, aby človek, ktorý nepozná jej tvorbu v tak širokých kontextoch, získal aspoň určité povedomie o tom, ako bola táto autorka schopná fotografiu zapojiť mimo rámec voľného umenia a zároveň ju priblížiť k bežnej verejnosti. Čo je vec, ktorá ma na jej tvorbe fascinuje. Je schopná fotografiou preniknúť do oblastí verejnej vizuálnej komunikácie a pritom neskĺznuť do gýčovosti, je schopná udržať umeleckú kvalitu a kultivovanosť. To je vec, ktorá je strašne aktuálna. Mnoho mladých umelcov výrazne inklinuje k čoraz väčšiemu prepájaniu voľného a užitého umenia. V 70. rokoch to ale v našich podmienkach nebolo vôbec bežné, určite nie bez potrebného ideologického presahu. Napríklad práve návrh Zeleného domu, legendárneho snack-baru v centre Bratislavy, v sebe zahŕňal jednak architektonickú prestavbu pôvodne gotického domu, ale paralelne vznikli i monumentálne fotografické obrazy aplikované priamo na členité steny interiéru baru. Rástlo to spolu a táto koexistencia architektúry a fotografie fungovala nesmierne dynamicky. Malo to v sebe silný psychedelicko-futuristický náboj.

Vytvořila Milota víc realizací do architektury než jen Zelený dom?

AV: Áno, riešila takto i reštauráciu Klariska a U Dežmára v Bratislave, alebo to boli zákazky pre rôzne administratívne budovy a liečebné domy na Slovensku. Bola to éra verejných zákaziek, pričom vždy na nich úzko spolupracovala i s architektmi a s ďalšími fotografmi. Z dobového ale i z dnešného pohľadu je tento typ tvorby dosť neuchopiteľný. Máme to brať ako voľné umenie vo verejnom interiéri, alebo je to forma užitého umenia, environmentálneho dizajnu? Čo to vzhľadom k očakávaniam svojej doby vlastne bolo? To zrejme znepokojovalo i dobových teoretikov, pretože až na malé zmienky v časopise Československý architekt sa o týchto jej počinoch v týchto súvislostiach takmer nepísalo. Všeobecne sa o jej tvorbe písalo málo. Možno práve preto, že evokovala v svojom slobodnom prístupe k fotografickej tvorbe toľko nových otázok, ktoré ale nesúviseli len s fotografiou.

MH: Každý fotografický obraz súvisí s prežívaním života, lebo nesie dokumentárne znaky, ktoré sú často veľmi subjektívne a každý divák si ich môže vykladať podľa svojich predstáv a skúseností. Od začiatku som chápala fotografiu ako odraz  reality môjho životného príbehu. Uchvátila ma dravosť technických postupov a zmien vo fotografii, ktoré sa neskutočne menili práve v dobe, ktorú som prežívala. Naskakovala som na vlak plná nádeje, že všetky technické nástrahy, ktoré prinášal technický pokrok, ukočírujem. Venovala som sa voľnej fotografii ale aj rôznym odbočkám užitej fotografie, ktorá naberala nápor komerčnej manipulácie. Bol to anonymný priestor, kde umenie fotografie strácalo svoje posolstvo. Robila som čo som mohla, vychádzala som z vlastnej skúsenosti a moja tvorba vďaka rôznym presahom si utvárala svojský vizuálny jazyk, ktorý mi pomáhal vnímať fotografiu naprieč celým umením. Nebolo to jednoduché, bola som rešpektovaná, z časti nepochopená, marginalizovaná. Pomáhal mi môj mikrosvet fotografie, ktorý mi nepriamo predkladal nové výzvy otvárať sa novým skutočnostiam. Uvedomovala som si silu tohto média, ktoré ma prenasledovalo ako spontánna súčasť môjho života. Tušila som fenomenálnosť tohto média ako neuchopiteľnú skutočnosť. Do budúcna som mu určila univerzálny znak, ktorý povie viac ako slovo, ktoré sa dá napísať.

Milota Havránková: Z cyklu Nová míra a moje rodina, 2005

Je na výstavě ještě nějaká jiná odbočka kromě architektury?

AV: Bohužiaľ nie. Mohlo by ich byť viac, ale limity priestorov GHMP to už nedovoľovali. Milota sa začala v určitom období venovať aj móde. Jej bezbrehá kreativita spôsobovala, že neustále premýšľala o ďalších posunoch fotografie za vlastné hranice. Takže aplikovala svoje fotografie na textilné modely, ktoré zároveň navrhovala. Vo výsledku sa jednalo o textilno – fotografické objekty, modely, ktoré zostali zložené v krabicových rámikoch, taká zvláštna hybridná vec. Je problematické to uchopiť terminologicky i vzhľadom k typu diela, i vzhľadom ku kontextu jeho prezentácie a napokon zrejme i vzhľadom k experimentálnej technológii, ktorú pri tlači na textil použila. Toto sú podľa mňa nové výzvy pre koncepciu kurátorského a uchopenia jej ďalšej výstavy.

MH: Mám viac projektov vychádzajúcich z užitej tvorby, ktoré ma vždy obohacovali a spätne vracali k voľnej tvorbe. Jednou z nich je fotografia v textile. V osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov som sa jej dosť venovala. Vychádzala som z jednoduchých strihov a z formátov fotografie. Popri tom vzniklo množstvo abstraktných grafík, ktoré som nikdy nevystavovala. Prehliadky fotomodelov mali veľký úspech, dokonca som vyhrala aj Cenu Styl výtvarní módy v Brne. Striedavo som sa zúčastňovala prehliadok textilnej tvorby doma i v zahraničí. V Bratislave spoločne s architektkou a textilnou návrhárkou sme založili Dizajnérsku galériu v strede mesta, kde som prezentovala fotografiu v textile. Preto, že som v tom čase viedla ateliér na VŠVU, ma dokonca vyše roka sponzoroval Hewlett- Packard. Zaoberali sme sa foto-digitálnou tlačou na textil, z ktorej sme vytvárali rôzne modely. V tom čase to iniciovalo u nás záujem o experiment vo fotografii v textile. Projekt bol prezentovaný viackrát na rôznych výstavách aj v zahraničí. Modely boli tvorivou inšpiráciou, ale nenositeľné pre slabú farebnú trvácnosť.

A proč nejsou ty modely U Kamenného zvonu vystavené?

AV: Povedali sme si, že by sme túto monografickú výstavu už veľmi rozsypali, keby sme sa začali venovať snahe uchopiť tieto Milotine expanzie do textilnej tvorby. Prebehla retrospektíva a revízia jej celoživotnej voľnej umeleckej fotografie – to bolo nutné. Teraz je už možné pootvoriť ďalšie dvierka, pretože tieto užité presahy vznikali až v náväznosti na jej fotografickú tvorbu. Tak to je nutné čítať.

Ale na výstavě je těch odboček od volné fotografie přeci jen víc.

AV: Ešte je tam jedna časť venovaná spolupráci s Maticou slovenskou. To je významná štátna jazyková inštitúcia, ktorá Milotu v roku 1975 v súvislosti s Medzinárodným rokom ženy, vyhláseným UNESCOM, oslovila ku spolupráci na výstave. Milota si vybrala niekoľko významných slovenských spisovateľov a ku ich tvorbe vytvorila pocitové fotografické ilustrácie. Boli to technicky i formálne veľkoryso prevedené fotografie. Bohužiaľ nie sú dochované originály z tej výstavy. I tak ale, keď som tie náhľady videla, uvedomila som si, že je to významný článok patriaci do kontextu vývoja jednej z ťažiskových tém jej tvorby. Tej, ktorá tematizuje stratený mýtus archetypálneho ženského poznania. Poetická melanchólia, ktorá na diváka z týchto fragmentarizovaných obrazov prehovára, sa neskôr v jej tvorbe mení v akúsi zrelšiu, sebavedomejšiu náladu. Zvažuje i naplňuje vlastný vnútorný prerod z kamenného mýtu do živého autorského subjektu.

Navazuje na to ten další cyklus o soužití muže a ženy?

AV: To je vlastne ono. Milota v tých 70. a 80. rokoch veľmi citeľne tematizovala spoločenskú i historickú pozíciu ženy. V práci pre Maticu slovenskú zvýznamnila ženské hrdinky slovenskej literatúry. I v literatúre sú určité schémy, podľa ktorých ženské hrdinky konajú. Sú to určité príbehové kompozície, ktoré je prinajmenšom dobré sledovať a uvedomovať si ich. Ona k nim ale pristupovala s plným rešpektom, empatiou a s obdivom. V podobnom duchu sú koncipované i ďalšie cykly, ktoré sa zaoberali vzťahovými stereotypmi medzi mužom a ženou.

Vaše tvorba je velmi oiginální a velmi těžko zařaditelná. Plná odboček, o kterých jsme se právě bavily, a plná návratů zpět k fotografii.

MH: Myslím si, že je to tým, že som nikdy nebola zaťažená nejakými predsudkami o veľkom umení. Pristupovala som vždy k všetkému čo ma stretlo s otvoreným pohľadom na to, ako sprostredkovať čo fotografia je, kde všade si môže nájsť svoje miesto ako plnohodnotný výrazový prostriedok. Vďaka tomu som sa stretla s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorí nehodnotili, ale boli otvorení novým výzvam. Hľadala som vždy prostredie pre inšpiráciu, ktorú som nachádzala hlavne medzi mladými nezaťaženými študentmi, ktorí mali odvahu slobodne rozmýšľať. Mám rada jednoduchosť v rozmýšľaní a fotografia ma fascinuje rôznorodosťou prístupov. Sama vždy vychádzam z tém, ktoré sa ma úzko dotýkajú a sú v živote zásadné pre moje rozmýšľanie v danom prostredí a čase. Snažím sa odkrývať zážitky formou vizuálnej komunikácie bez príkras, ako dokument vedomia a podvedomia. Fotografiu chápem ako vizuálny prostriedok doby a snažím sa odkrývať to, čo slovami je ťažké povedať. Používam netradičné prostriedky, inštaláciu, pohyblivé obrázky, video, ale výsledok je vždy fotografia. Ona je podstatnou súčasťou môjho skúmania.

pohled do výstavy MILOTA, Galerie hlavního města Prahy

Co je na Milotině tvorbě zásadní?

AV: Je to permanentné presahovanie do iných médií bez toho, aby bola popretá alebo akokoľvek spochybnená dominancia fotografie. Je to jej nedogmatický prístup k tomuto médiu a nezaťaženosť  jeho tradíciami, ktorý je ale plný rešpektu a nadšeného obdivu k jeho potenciálu stať sa novodobým vizuálnym dorozumievacím jazykom. Zároveň vnímam ako mimoriadny jej pedagogický prístup k študentom, ktorý je stále naozaj veľmi pozitívne vnímaný. Má svoje výsledky, jej študenti médium fotografie milujú, neopúšťajú ho ani po absolvovaní štúdia. Toto považujem, ja sama ako vysokoškolská pedagogička, za obrovský úspech.

A jak to bylo se slovenskou novou vlnou, se kterou je Milota často vzpomínána?

AV: Tento fenomén sa objavuje práve v  80.rokoch na pražskej FAMU, kde prichádzajú slovenskí študenti, z ktorých niektorí prešli stredoškolskou prípravou vo fotografickom ateliéri Miloty Havránkovej. Jej vplyv na ich tvorbu je kľúčový, čo sa prejavovalo práve určitou nezaraditeľnosťou ich tvorby k akýmkoľvek tendenciám, vtedy prítomným na FAMU. Hravosť, príklon k inscenovanej tvorbe, neustály hlad po nových prístupoch, nesmierna kreativita v zmysle fotografického ale i výtvarného výrazu, čiastočná ignorácia fotografického rámca a tradície, presah k iným médiám, zmysel pre koexistenciu odťažitých foriem a prvkov vedľa seba, to všetko sú veci, ktoré majú niekde svoj spoločný pôvod.

MH: Medzi mojou pedagogickou činnosťou na ŠUP-ke v Bratislave a pôsobením na FAMU v Prahe bola dvadsaťročná pauza, v ktorej dozreli študenti Slovenskej novej vlny a stali sa mojimi kamarátmi na jednej vlne. Na FAMU som začala učiť až v roku1994. Zároveň som viedla ateliér na VŠVU v Bratislave, keď začalo vo fotografii prevládať konceptuálne umenie a solitérum Slovenskej novej vlny bol pasé. Mala som pred sebou iných študentov a otvárala sa nová etapa komunikácie. Technické vymoženosti zmenili pohľad na fotografiu. Prišla digitálna doba a všetky výtvarné obory sa začali venovať fotografii. Snažila som sa hlavne na FAMU priblížiť študentom svet fotografie vo farbe, pretože väčšinou všetci pedagógovia preferovali čiernobielu fotografiu, ktorá bola overená štylizáciou, tradíciou a skúsenosťami. S farebnou fotografiou nemal skoro nikto žiadnu skúsenosť. Stačilo ich inšpirovať faktom že svet, v ktorom žijú je farebný. Fotografie začali hýriť farbami. Presadzovalo sa to dosť ťažko. Považovalo sa to v tom čase za povrchné uvažovanie. Ja som to naopak chápala ako cestu k inému poznaniu, pretože sa práve otvárali dvere digitálnych možností.

Překvapilo tě v souvislosti s přípravou výstavy něco?

AV: Najväčším prekvapením v tvorbe Miloty je pre mňa film Plný čas z roku 1980. Jediný krát bol prezentovaný v poľskej Wroslawi a je to v kontexte jej diela mimoriadny počin. Zrejme i preto, že pôvodne chcela študovať filmovú réžiu na FAMU, pretrváva v jej fotografickej tvorbe stále akási podprahová inklinácia k filmovej reči. Nie však k jej dokumentárnej línii, ale ku alternatívnej a experimentálnej. Pokúsila sa vytvoriť synestetické avantgardné dielo, ktoré by fungovalo polymúzicky. Bol to pre ňu úlet, stále to tak cítim, keď sledujem toto dielo, tá práca ju musela nesmierne tešiť. Pre Milotu to bol výlet do nie úplne známych vôd, ktorý ale veľmi dobre zvládla. Mnohí jej súčasní aj nedávni študenti boli po zhliadnutí tohto filmu fascinovaní buď špecifickou vizualitou, alebo hudobnou a zvukovou stránkou diela. Jej výrazová reč je stále podnetná a znovu aktuálna. Film vznikal ako jej voľná animovaná interpretácia hudobnej predlohy jazz-rockovej skupiny Tagore. Pôvodným zámerom ale bolo realizovať túto kolektívnu spoluprácu hudobníkov a výtvarníkov na koncerte, kde by autorka priamo v reálnom čase znovu re-interpretovala svoju filmovú predlohu, aby tak mohla vznikať vždy nová a nová scénická hudobno-vizuálna improvizácia na živom koncerte. Dnes sa tomuto typu tvorby samozrejme v diametrálne odlišných technologických podmienkach venuje napríklad oblasť tzv. time-based médií, ale pred tridsiatimi piatimi rokmi to bol veľmi nadčasový postoj k tvorbe. Ona chcela umeleckú tvorbu demokratizovať, otvoriť širšej komunikačnej rovine, defetišizovať umelecké dielo, prekročiť v tej dobe striktné hranice umeleckého, fotografického či filmového rámca. Skúšala čo sa dalo a toto neúnavné hľadanie jej zostalo dodnes. Nikdy neustrnula na jednom mieste, jej tvorba podľa mňa postráda svoj pomyselný kulminačný vrcholný bod, pretože je stále v procese napredovania. I preto dnes dokáže siahnuť po svojom diele z 80.rokov minulého storočia a bez väčších ťažkostí ho vystaviť súčasnému publiku.

Vy takto ale pracujete u většiny svých děl.

MH: Áno teraz som tu, snažím sa hovoriť o kontexte vo fotografii, ktorý je pre dnešnú fotografickú dobu až zásadný. Veľmi dobrým príkladom je aj moja výstava ako celok. Som veľmi rada, že takáto výzva prišla a sama som zvedavá čo prinesie fotografický boom do budúcnosti.

Jaké to pro vás je konečně vidět celou svoji tvorbu na takto velké výstavě?

MH: Je to úžasné, že takýmto spôsobom môžem uzavrieť jednu a možno aj otvoriť ďalšiu etapu svojho života.

Toto však není vaše první výstava, kdy jste spolu začali spolupracovat?

AV: Zoznámili sme sa v roku 2013, keď sme pripravovali pre Dům umění v Brně výstavu Grey Gold. České a slovenské umělkyně 65+. Práve počas tohto projektu sme objavili hneď niekoľko výnimočných, viac či menej známych autoriek, ktoré mali jednu vec spoločnú: že stále i vo svojom veku umelecky rastú, vyvíjajú sa, nie sú za zenitom, naopak vedia a chcú svoju zrelosť využiť v nových výzvach. A poznajú svoju skutočnú cenu. Kto z nás si toto o sebe môže povedať?

______________________________________________________

Milota Havránková (*1945) je vysokoškolská pedagožka a nezávislá umělkyně v oblasti výtvarné fotografie. Její tvorba se svým zájmem o fotografický experiment, volbou námětu a následným způsobem vizuální realizace vymezuje z hlavních proudů slovenské fotografie a odlišuje ji od klasicky chápané fotografie, černobílého dokumentu nebo fotografického konceptu. Během své pedagogické činnosti na SUPŠ v Bratislavě ovlivnila celou generaci slovenských fotografů, kteří později vstoupili  do historie jako „slovenská nová vlna“.

Anna Vartecká (*1975) pracuje jako teoretička, kurátorka výstav a vysokoškolská pedagožka. Zabývá se teorií a dějinami fotografie, problematikou a kritikou současného vizuálního umění a jeho přesahy do jiných teoretických disciplín, jakými jsou rodová studia a sociologie. Jako kurátorka nedávno spolupracovala na projektu Grey Gold. Pozdní tvorba českých a slovenských umělkyň 65+ v DUMB v Brně. Je spoluautorkou koncepce retrospektivní výstavy slovenské fotografky Miloty Havránkové v GHMP v Praze.

_____________________________________________________

Milota Havránková / MILOTA / kurátorka výstavy: Nadia Rovderová / spoluautorka koncepce: Anna Vartecká / Galerie hlavního města Prahy – Dům U Kamenného zvonu / 2.10. 2015 – 17.1. 2016

Foto: Galerie hlavního města Prahy