Zastavenie v priestore určenom na prechod

Tranzit.sk sa vo svojej výstavnej činnosti už dlhšiu dobu zameriava na prienik medzi umením a občianskym aktivizmom. Príkladom je niekoľko uplynulých výstav – Potreba praxe, ktorou sa Tranzit lúčil s priestormi hangáru na Zlatých pieskoch, Umenie nemá alternatívu, prezentujúca tvorbu takmer stovky umelcov vo verejnom priestore, i výstavy Ilony Németh, Jána Budaja či autorskej dvojice Mona Vătămanu & Florin Tudor. Do tejto rady môžeme zahrnúť aj najnovšiu výstavu s názvom Koridor. Pozostáva z troch diel od štyroch autorov, ktorí na podnet tranzitu  a kurátorky Lýdie Pribišovej vytvorili nové projekty, vyplývajúce zo svojich lokálnych kultúrnych a politických podmienok, skúseností s architektúrou, priestorom a sociálnymi vzťahmi.

IMG_1955

Koridor, chápaný ako prechod, ktorý vedie odniekiaľ niekam, priestor neustále meniaci svoju tvár, spojenie i odlúčenie, je jednotiacim motívom výstavy. V prvej výstavnej miestnosti sú inštalované kulisy bábkovej hry autorov Tomáša Džadoňa a Michala Moravčíka s názvom Prestupovanie/ čakanie strednej nižšej triedy. Patrónka, alkoholosubsonické signály miesta, ktoré pravidelne ožívajú počas netradičného bábkového predstavenia. Návštevník v nich ľahko spozná architektúru známej zástavky na bratislavskej Patrónke, ktorá je dopravným uzlom hlavného mesta. Slúži ako prestupné miesto, kde sa stretávajú tí, ktorí do Bratislavy prichádzajú pracovať a večer sa rozchádzajú naspäť do svojich domov v okolitých dedinách. Zástavka denne prichýli ľudí rôzneho veku, spoločenského zaradenia, či intelektuálnej úrovne. Miesto je inšpirujúce  svojou veľkoryso poňatou architektúrou neskorého modernizmu, ktorá však na seba nabalila dočasné prístavby lacných bufetov a vizuálny smog. Pozorovanie každodennej reality zástavky inšpirovala autorov k napísaniu hry, pozostávajúcej najmä z rozhovorov ľudí čakajúcich, prestupujúcich či popíjajúcich. Postavami sa tak stávajú štamgasti bufetu a cestujúci, ktorí v rozhovoroch prezrádzajú svoje životné osudy. Autorom sa podarilo vtipne a autenticky podať obraz o našej dobe. Typológia bábok bola podmienená inžinierom Igorom Rymarenkom, autorom projektu zastávky a križovatky Patrónka zo sedemdesiatych rokov, ktorý je veľkým zberateľom bábok. Hru inscenuje a hrá v nej spolu so svojim synom.

IMG_2073

Druhým dielom je Rad (14 postáv) českého výtvarníka Dominika Langa, ktoré reaguje na výstavný priestor a vytvára akýsi prepájací most pre diela slovenskej dvojice Moravčík – Džadoň a gruzínskeho umelca Gia Sumbadzeho v poslednej miestnosti. Lang vytvoril koridor a zároveň zábranu z políc s oblečením – netradičného šatníka, ktorý navrhol tak, aby zapadol do priestoru medzi dvomi výstavnými miestnosťami. Pracuje s vnímaním návštevníkov, ktorým určuje smer a možnosti ich pohybu. Oblečením odkazuje na neprítomné telo, ktoré sa snaží geometricky pomocou políc rozložiť na rôzne vrstvy. Taktiež vytvára iluzívny priestor domova, blízkosti, intimity, ale i odcudzenosti. V kontexte utečeneckej krízy odrazu dielo nadobúda nový rozmer, čo však podľa jeho slov nebolo zámerom.

IMG_2247

Koridorom šatníka sa divák dostáva ku dielu Sumbadzeho s názvom Mapy miest nikde, ktoré predstavuje výkresy tradičných gruzínskych striech a nimi inšpirované abstraktné mapy. Autor prevracia postupy urbanistických štúdií, analýz a územného plánovania, ktoré sa skôr či neskôr stávajú v lepšom prípade skanzenom, v horšom utópiou. Kreslí mapy miest, ktoré neexistujú, jeho primárnym cieľom nie je navrhnúť plán, ktorý by mal byť realizovaný. Výkresy tradičných striech objavil, keď sa pustil do upratovania archívov svojho starého otca, ktorý skúmal staré typy gruzínskych obytných domov nazývaných „darbazi“ a v Tbilisi plánoval otvoriť skanzen. Podrobnosť a precíznosť nákresov je v zvláštnom kontraste s faktom, že budovy, ktoré sú na nich zobrazené, sú o stovky rokov staršie ako ich „plány“. V spojení s abstraktnými mapami ide o intímny monológ o zmysle procesu plánovania, autor nazýva výkresy „denníkmi na stenách svojho štúdia“.