COČ špeciál: Dve veci sa nezmenili

Špeciálny čepanovský vozeň pripojený k rýchliku 603 KRKA (ŽSR) smer Bratislava - Košice doviezol v sobotu 24. októbra 2015 poobede asi s hodinovým meškaním do Košíc približne tridsať divákov (v Bratislave nastúpilo asi pätnásť ľudí a postupne pristupovali ďalší v Trnave, Trenčíne, Žiline, Vrútkach, Poprade atď., aj keď účasť sa očakávala väčšia).

Odprevádzanie vlaku na Cenu Oskára Čepana 2015 do Košíc

Tí mali okrem vyhlásenia laureáta Ceny Oskára Čepana (ďalej COČ) v Košiciach pripravený bohatý sprievodný pogram v podobe architektonickej prechádzky po meste alebo návštevy unikátnej Vily Jána Mathého. Dúfajme, že sa táto krásna stavba časom stane národnou pamiatkou. Snaží sa o to Občianske združenie Ján Mathé – sochy, kde je predsedkyňou rady jeho manželka Eva Mathéová. Práve ona vilou aj sprevádzala, čo bol jeden z najsilnejších zážitkov, keďže je to veľmi charizmatická žena, ktorá okrem komentovanej prehliadky pripravila návštevníkom aj veľmi vrelé privítanie a pohostenie.

Prehliadka bola súčasťou sprievodného programu COČ, ktorý bol tento rok pod vedením Magdalény Kuchtovej zameraný na workshopy. Tie veľmi vydarenou a otvorenou formou priblížili divákom postupne v rôznych mestách Slovenska jednotlivých finalistov (viac tu).

O šiestej hodine sa konala v centre mesta v DIG gallery komentovaná prehliadka výstavy finalistov ceny, počas ktorej každý autor predstavil svoje dielo. Výstava mala prvýkrát kurátora – Barnabása Bencsika. Jeho prínos je však dikutabilný, očividná bola napríklad priestorová disproporčnosť, keďže diela finalistu Františka Demetera zaberali z celkového priestoru polovicu a je otázkou, či mu to skôr neuškodilo, keďže vo výsledku jeho inštalácia pôsobila rozpačito - akoby sa nevedeli spolu s kurátorom rozhodnúť, čo z jeho diel nakoniec vystaviť. Výstava sa celkovo vlastne neodlišovala od ostatných predchádzajúcich výstav tejto ceny a nepôsobila, že by mala kurátora.

Sprievodný program COČ 2015

Po komentovanej prehliadke kontinuálne nasledoval o ôsmej hodine zlatý klinec programu – ceremoniál v Košickom kine Úsmev. Moderoval ho v duchu svojej autorskej “amatérskej” videotvorby Erik Sikora (finalista z roku 2013, viac info o ňom tu). V stručnom úvode venoval koordinátor ceny Tomáš Džadoň tento večer nedávno zosnulému umelcovi Stanovi Filkovi. Džadoň v krátkosti poďakoval všetkým zúčastneným, a to menovite: Barbore Šedivej (koordinátorka ceny), Magdaléne Kuchtovej (dramaturgička sprievodných programov), Ľubici Drangoveja (PR manažérka) a Borisovi Melušovi (grafický dizajnér), ktorí sa na orgaznizácii ceny stretli už druhýkrát a vďaka vyčerpaniu je možné, že aj naposledy. Odviedli za tú dobu naozaj kus práce – vytvorili web a archív ceny, rozšírili škálu o finalistov inej národnosti a zvýšili ich vekovú hranicu, výstava aj vyhlásenie ceny začalo vďaka nim migrovať po Slovensku, čím sa narušila jej dlhoročná centralizácia v Bratislave, zvýšili jej propagáciu (napr. v rádiu FM, po vyhlásení laureátov špeciálna príloha v denníku N), zvýšili počet porotcov z päť na sedem a okrem pobytu pre finalistu v NY pribudol aj pobyt v Tokiu.

Ďalšiou veľmi príjemnou zmenou bola organizácia samotného slávnostného večera. Program bol tento rok dramaturgicky ucelený a neotrelo vtipný, publikum reagovalo na “videomoderátora” Erika Sikoru veľmi bezprostredne a skutočne si slávnostný večer užívalo. Hneď v úvode sa dozvedelo, z čoho pochádza slovo laureát (lau – láska / re – odpoveď / at – skratka Rakúska), prečo by ho malo nahradiť slovo laurény (lau – láska / re – odpoved / ny – New York) a iné dôležité zaujímavosti (čo všetko môže znamenať slovo “dig”, v čom sú kvality obchodného domu Dargov a že súťaženie v umení je chujovina... viac tu a tu).

Dig jaký Čepan, 1. časť

Program bol postavený na vopred pripravenej videoprojekcii - veľmi jednoducho, vtipne a trefne reagoval na históriu aj aktuálnu pozíciu Ceny Oskára Čepana, čo sa posledných skúseností s predimenzovanými divadelnými vyhláseniami COČ aj CJCH (Cena Jindřicha Chalupeckého v Česku) týka, bol rozhodne najlepší spolu s vyhlásením CJCH, ktoré v roku 2008 v brnianskej Redute uvádzal Michal Pěchouček (mimochodom tiež bývalý finalista CJCH – viac tu).

V duchu genderového vyváženia okrem profilov finalistov “prehovorili” vo videu na motívy 20. výročia tejto ceny aj jej bývalé laureátky – Jana Kapelová, Ilona Németh, Lucia Nimcová a Anetta Mona Chişa s Luciou Tkáčovou, a to tiež v duchu svojej tvorby podobne ako Erik Sikora. Jana Kapelová zaželala cene k 20-tke v rozhlasovom duchu a la “hráme našim jubilantom” aj naďalej veľa úspechov, Ilona Németh recept na úspech, Lucia Nimcová cez webkameru z NY vyslovila obavu o budúcnosť Slovenska v rámci negatívneho pôsobenia politika “Fika” a Lucia Tkáčová diktovala Anette Mone Chişe mená finalistov, ktorá ich písala čo najrýchlejšie bez toho, aby sa pozerala na klávesnicu, takže vznikali vtipné skomoleniny.

Porota po tomto bohatom programe na záver udelila v poradí dvadsiatu Cenu Oskára Čepana. Rozhodla sa tentoraz prekavapivo oceniť nie jedného, ale dvoch umelcov, a to po dlhých hodinách vášnivej debaty, počas ktorej došlo k dvom hlasovaniam. Porota týmto rozhodnutím chcela zdôrazniť rozmanitosť postupov a prístupov medzi jednotlivými finalistami – zaujalo ju napätie, ktoré vyvoláva kontrast medzi prácami Jána Zelinku a Radka Brousila, ktoré sa pohybujú na pomedzí intuitívneho a konceptuálneho, súkromného a spoločného, konkrétneho a univerzálneho. Jeden laureát bez druhého akoby teda nemohol byť... Je to však naozaj tak?

Zľava: Ján Zelinka a Radek Brousil

Ich výber finalistov bol od začiatku veľmi prekvapujúci a dá sa považovať skôr za konceptuálny (vyjadrenie poroty tu), kurátorský a aj národnostný.

Medzi finalistami sa totiž ocitli hneď traja, ktorí prekračovali vekovú hranicu 35 rokov (František Demeter, Ján Zelinka, Viktor Fuček) a jeden Čech. Radek Brousil je síce narodený na Slovensku, ale jeho dlhodobé pôsobenie spočíva v dvoch výstavách a jednej rezidencii v priebehu posledných troch rokov, takže vo výsledku to vyzerá tak, že pred dvomi rokmi by vo výbere finalistov nemohol byť ani jeden z nich. Medzi finalistami nebola ani jedna žena, čo sa tiež nestáva často. Porota teda vybrala nielen protipól prístupov ale aj protipól pôvodných podmienok ceny a tým ju viditeľne otočila iným smerom. V Brne prebehla aj špeciálna Pecha Kucha, kde sa predstavili finalisti oboch cien, pričom bol veľmi jasne cítiť rozdiel medzi finalistami CJCH a COČ – akoby to boli dva odlišné svety (viac tu). Obidvaja koordinátori ceny Tomáš Džadoň aj Barbora Šedivá sú Slováci, ale dlhodobo pôsobia v Česku. Zmeny podmienok prepájajúce CJCH a COČ, ktoré pomohli zaviesť v posledných dvoch rokoch, sú z tohto pohľadu aj logickým vyústením ich skúseností, ktoré získali v Čechách.

Sprava: Barbora Šedivá (koordinátorka ceny), Ľubica Drangová (PR manažérka) a Magdaléna Kuchtová (dramaturgička sprievodných programov)

Ak sa vrátime späť k ceremoniálu COČ, po pomerne unavenom prehovore Tomáša Džadoňa a vyhlásení dvoch laureátov sa začala vynárať otázka, či bude COČ aj na budúci rok, alebo si porota a koordinátori povedia, že v roku 2015 bola udelená cena dvom, tak sa v roku 2016 výberové konanie vlastne ani nemusí vyhlasovať. (COČ je v nevýhode aj v tom, že permanentne zápasí o financie). Stálo by za úvahu pokračovať v inovatívnom udeľovaní oboch cien aj pri ich budúcoročnom vyhlasovaní - prepojiť CJCH a COČ, pričom by finalistov mohlo byť deväť (alebo aj desať) a porotcov štrnásť (viac alebo menej). Ak by sme sa odvážili uvažovať ďalej, bolo by skvelé, keby sa ceremoniál mohol symbolicky konať outdoorovo v duchu špeciálneho genius loci, a to napríklad po výstupe na nejakú hraničnú horu na jej vrchole alebo na bývalej colnici (veľké a nevyužívané priestory, o ktorých kurátori exeprimentálnych výstav často uvažujú). Obidve ceny majú nastavené laťky pomerne vysoko a rozhodnutia v nich sú čoraz slobodnejšie, tak prečo nie?

Od príjemných vízií ceny v roku 2016 prejdeme k tomu, čo sa ani tento rok nezmenilo. Napriek tomu, že cena COČ prešla pomerne zásadnými zmenami, dve veci sa nezmenili. Cena čelí aj naďalej dlhodobému nezáujmu zo strany umeleckej obce – jej škoda. Opakujúcim sa negatívom je dlhodobý nezáujem študentov aj pedagógov umeleckých škôl a aj kunsthistorikov - hraničiaci až s ignoráciou, a je jedno, či je udeľovanie v Bratislave, Žiline, Košiciach alebo na Marse.

Najlepšiu atmosféru a zázemie pre cenu a jej vyhlásenie má vytvorené Žilina, kde prebehlo udeľovanie COČ v roku 2014. Výstavný priestor Novej synagógy bol krásny, no okupoval ho najviac Dan Perjovschi a väčšina divákov ironicky poznamenávala, že je jasným laureátom.

Výstava finalistov Ceny Oskára Čepana 2014 v Novej synagóge v Žiline

Druhou vecou, ktorá sa nezmenila, je teda nevhodný priestor. Ten bol problematický aj tento rok, keďže sa organizátori COČ logicky a eticky verejne dištancovali od K13 (viac tu), kde mala výstava pôvodne byť. Industriálny priestor galérie DIG nie je vôbec zlý, ale je vhodný len pre určitý typ diel, okrem toho je pomerne skrytý a pravdepodobne ho málokto navštívil mimo vernisáže a vyhlásenia (Strojárenská 3, Košice). Ani jedno ani druhé miesto nebolo za daných okolností šťastné riešenie, no ani to nie je také kritické.

Čo je vyslovene hanba? Na vyhlásení ceny opäť neboli prítomní skoro žiadni riaditelia/žiadne riaditeľky, či pracovníci/pracovníčky z kultúrnych inštitúcií (ako napr. z Východoslovenskej galérie, Nadácie – Centrum súčasného umenia, Kunsthalle alebo Slovenskej národnej galérie a.i, česť vedúcemu kurátorovi Zbierok starého umenia a gotického umenia Dušanovi Buranovi, ktorý ako jediný prišiel a Marekovi Adamovi z Novej synagógy a zo Stanice Žilina - Záriečie) a z košických pedagógov len Peter Tajkov ako člen komisie (ospravedlňujeme sa tým, ktorých sme nespoznali).

Výstava finalistov desiateho ročníka súťaže Maľba roka v bratislavskej galérii Nedbalka.

Z čoho pramení tento dlhodobý nezáujem umeleckej obce? Tento fakt si všimlo viacero pravidelných divákov a po skončení ceremoniálu sa k tomu vyjadril kriticky aj umelec Peter Kalmus slovami: ,,Čakal som, že takáto významná súťaž bude plná študentov umeleckej priemyslovky, fakulty umení, pedagógov, ale okrem víťaza Radovana Čerevku a porotcu Petra Tajkova som tam nevidel nikoho. Keby neprišli ľudia z rôznych kútov Slovenska a z Brna, tak je tam päť ľudí z Košíc. Napriek tomu som predpokladal, že tam bude aspoň 50 ľudí z Košíc aktívnych v umení.“

Na záver treba dodať, že je na pováženie porovnať COČ s cenou Maľba – cena nádácie VÚB, ktorá prebehla nedávo (viac tu) a kde bolo naopak na jej udeľovaní plno (napríklad generálna riaditeľka SNG Alexandra Kusá, ktorá je v roku 2015 aj členka medzinárodnej poroty CJCH, Norbert Lacko – odborný asistent na VŠVU, Juraj Čarný – riaditeľ Domu umenia/Kunsthalle Bratislava, Silvia Čúzyová – riaditeľka galérie Medium, Filip Vančo – fotograf, kurátor a galerista) aj napriek tomu, že vstup bol na pozvánky a pre uzavretú spoločnosť, na rozdiel od COČ, kde bol vstup otvorený širokej verejnosti. Program na udeľovaní ceny VÚB Maľba nemal ani zďaleka takú kvalitu ako vyhlásenie COČ a jej organizátori evidentne investovali viac financií a energie do rautu než do kultúrneho programu. Dalo by sa to zhrnúť slovami, že o cene COČ síce diskutuje veľa ľudí, no videl ju len málokto, o cene VÚB Maľba nediskutuje skoro nikto a videli ju skoro všetci.

---

Foto: Dalibor Adamus, Cena Oskára Čepana, Katarína Lacková, Salónik, Erik Sikora