COČ špeciál: Momentálne mi nevyhovuje dichotómia mysle a tela

Veľkoformátové plátna Viktora Fučeka (1977) sú fúziou maľby a performance na spôsob palimpsestu. Autor sa zaoberá ľudskou bytosťou, tým čo všetko ju ovplyvňuje tu a teraz, a to sociálne aj politicky. Zaoberá sa hraničnými bodmi prežitia či slobody a v tomto duchu pracuje aj s dielami iných umelcov. Prepojenie s prostredím vníma ako zásadný moment a modifikátor toho, ako v istom momente vidíme realitu. Jeho veľkoformátové „vrstevnaté“ maľby pripomínajú post-romantické zobrazenia prírody v podobe abstraktných krajín. Viac o finalistovi Ceny Oskára Čepana si môžete prečítať v rozhovore Michala Šedíka s Viktorom Fučekom.

Michal Šedík (MŠ): Ako to, že sa živíš architektúrou, ovplyvňuje Tvoju voľnú tvorbu? Máš vzdelanie v tejto oblasti?

Viktor Fuček (VF): Áno, študoval som architektúru na STU a po nejakom čase som sa rozhodol sústrediť skôr na umenie. Veľmi dlho uvažujem nad tým, ako ich prepojiť, ale nedokážem na to prísť. Určite sú tam nejaké prieniky, ale nedokážem nájsť priamočiare prepojenie.

MŠ: To je zaujímavé, pretože aj architektúra spadá pod vizuálne umenie.

VF: Áno, ale osobne mám pocit, že nie úplne patrí do kategórie voľného umenia. V architektúre je totižto veľa konkrétnosti, veľký podiel profesií, statika, a tak ďalej. Je to ale vlastne jediný druh umenia, ktorý sa systematicky zaoberá tvorbou priestoru, nie však v sochárskom zmysle.

MŠ: Akú úlohu v Tvojej tvorbe zohrávajú fyzikálne veličiny ako čas, priestor, pohyb, či gravitácia?

VF: Všetci sme týmito fyzikálnymi veličinami determinovaní. Sú to princípy, ktoré nás spájajú a tvarujú zároveň. Zaujíma ma sledovať tieto zákonitosti fungovania sveta. Napríklad sa snažím pozorovať vodu a jej pohyb v teréne. Skrze to mi ale ide skôr o pochopenie človeka v kontexte sveta, v najrôznejších súvislostiach a tak o porozumienie toho, čo prof. Miloš Šejna nazýva „krajina v nás“.

Et in Arcadia Ego, Cecilia! , 2014

MŠ: Ako chápeš vzťah priestoru a prázdna?

VF: Napríklad v prípade mojej inštalácie Et in Arcadia Ego, Cecilia! (2013) bolo jednou zo základných myšlienok pracovať s tekutosťou toku ľudí v priestore. Papierové objekty tu svojou nestabilitou vytvárali akoby „prázdna“ v toku davu.

MŠ: Do akej miery je v Tvojej tvorbe telo umelca súčasťou výsledného umeleckého diela?

VF: Beriem to ako vtiahnutie celej jeho existencie do procesu. Z nejakých nezistených dôvodov potrebujem toto celkové nasadenie do diela, je to pre mňa veľmi dôležitá súčasť. Neoddeľujem telo a myseľ, vnímam ich ako celostnú bytosť človeka. Momentálne mi nevyhovuje dichotómia mysle a tela pri vymýšľaní umeleckých projektov. Skôr preferujem prácu v ateliéri, kde sa dokážem plne ponoriť do procesu práce a zotrvať v nej dostatočne dlho. Kedysi som pracoval viac len v myšlienkach, nad projektami som veľa uvažoval. Uvedomil som si však limity tohto prístupu.

MŠ: Tvoje diela majú procesuálnu povahu. Vnímaš z tohto hľadiska nejaké limity jednotlivých médií?

VF: Každé médium má svoje plusy a mínusy. Základná chyba je ich kategorizovať a rozdeľovať tak tvorbu. Pre mňa video ako aj maľba je o tom istom. Neobmedzujem sa len na jedno médium, ale pre potreby celostného vyjadrenia a práce sa voľne pohybujem naprieč nimi. Je to všetko jedna práca, zažívanie – jedna záležitosť, ktorá sa vytvára.

Agnus Dei, 2012, 2:13:57

MŠ: Je to pri tvojej tvorbe tak, že veci sa nejako dejú a proces je dôležitejší ako výsledok?

VF: Práveže nie. Mám rád nepredpokladateľné, emergentné výstupy, keď neviem výsledok vopred predpokladať – práve to je ten proces, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý. Neviem nakoľko je podstatný pri samotnej prezentácii či pre diváka, ale ide mi aj o výsledok. Rád by som napríklad vytvoril maľbu, ktorá, keď sa pred ňu postavíš, nepotrebuje nič dohovoriť, skrátka má zapísané všetko v sebe, zachytené na nejakej podvedomej úrovni.

V mojich videách som však hlavne zviditeľňoval proces a tak pracoval s vnímaním mojím i tým divákovým. V súčasnej dobe sme navyknutí na reklamný čas, t.j. 30 sekúnd. Keď nedostaneš informáciu za 30 sekúnd, tak je to pasé. Prekáža mi, že človek už prestáva byť vtiahnutý do svojho života, do vnímania. Vidím to aj na sebe, tiež som netrpezlivý, dokážem rýchlo stratiť záujem, kým nerozlíšim, že niečo je niečím. Snažím sa učiť sám seba, a tým pádom sa učím aj niečo napravovať. Napríklad vo videu Agnus Dei (2012, dĺžka: 133:56 min., pozn. M. Š.) som s týmto princípom pracoval – s ponorením sa do situácie. Keď chcel divák vidieť, čo sa udialo, musel stráviť dlhý čas, aby spozoroval zmenu. Alebo ďalší projekt s kamarátom, skladateľom Marianom Lejavom. Išlo o predstavenie, ktoré malo 33 minút a ľudia nevedeli, čo si s tým nakoniec počať. Bolo to totiž veľmi monotónne, bez povrchných, vizuálne a hudobne atraktívnych prvkov. Chceli sme, aby sa diváci uvoľnili a začali len vnímať, nechali sa vtiahnuť do procesu. Bolo to však náročné – išli sme im tým príliš pod kožu.

MŠ: Dá sa vo vizuálnom umení vyhnúť reprezentácii (mimetickej povahe)? Súvisí to podľa mňa aj s autenticitou, o ktorú ti ide. Akoby sa nezlučovala so stavom, keď niečo vytvárame a súčasne uvažujeme nad tým, čo to znamená. Prípadne keď niečím iným vyjadrujeme niečo ďalšie.

VF: Priznám sa, že som nad touto otázkou neuvažoval. Autenticita pre mňa určite znamená, aby som neupadol do nejakých poloprávd. Keď niečo vytváraš, máš techniky, ktoré používaš, vieš, že fungujú a tak ich postupne začneš používať bez hlbšieho významu. Práve tomuto sa chcem vyhnúť. Napríklad v momente, keď už mám obraz zafixovaný a stále ma niečo vo vnútri škrie, že to nie je ono, ten stav, ktorý chcem v ňom dosiahnuť. Začne ma to drviť, vnútorne ničiť, sám so sebou bojujem. Viem, že keby som to napríklad uchopil v tomto stave, bol by to obraz, ktorý by sa ľuďom páčil – bol by predajný. Avšak tu nejde o predaj, ale o objavenie niečoho, čo je dôležité – vytvoriť niečo, Češi na to majú dobrý výraz, niečo „stěžejní“, teda niečo podstatné. Možno len pre mňa, ale ja to potom dávam ľuďom, takže v konečnom dôsledku asi dosť podstatné aj pre nich. To je tá autentiticta.

Viktor Fuček: Dialógy, 2015.

MŠ: Takže autenticita pre Teba znamená tvoriť v súlade s vlastnými hodnotami?

VF: Áno, ale neviem si to ešte vnútorne dobre zadefinovať, čo pre mňa sú. Idem skôr dosť nevedomou cestou. Môžem si síce vytvoriť nejakú mentálnu konštrukciu, ktorá hovorí, čo robím, neviem však, či ma to bude následne vnútorne uspokojovať.

MŠ: Možno chápeš autenticitu trochu inak, ako ju vnímam ja. Mal som na mysli fakt, že napríklad maľba je v istom zmysle falošná záležitosť, ktorá predstiera, že je niečím, čím nie je nejaký námet, reprezentácia. V skutočnosti je to však plátno, šeps, podmaľba atď. Vnímaš to v súvislosti s autenticitou?

VF: Vyšiel som z multimediálneho prostredia a vraciam sa k tradičným médiám. Začínajú mi vyhovovať práve limity, čo mi to dáva – rám, formát, technológia, či je to akryl alebo olej. Ja práve používam maľbu ako najspontánnejší prejav, najrýchlejšie a najpriamejšie vyjadrenie seba.

MŠ: Tvoje maľby z cyklu Conquered territories (od 2014) majú často naratívne názvy, ktoré mňa osobne viedli skôr k hľadaniu toho, čo reprezentujú, než k uvedomeniu si procesu dobíjania a privlastňovania si existujúcej maľby. Bol to zámer?

VF: Tie názvy vznikli počas realizácie. Začal som pracovať s obrazom (And Drones come in The Clear Day, 2015 – pozn. M. Š.), bez konkrétnej idey som niečo len začal vyrábať. Zrazu mi niektoré veci začali pod rukami hovoriť, vyplavili mi do vedomia podvedomé myšlienky. Napríklad, pozeral som si predtým vypočúvanie pri americkom senátnom výbore a knihu o nasadení dronov v bojoch vedených americkou armádou. Pre ľudí v tých krajinách, kde boli nasadené drony, sa zrazu jasný deň stal niečím, čoho sa začali báť. Bojuješ a tých druhých nevidíš. Je to ako otázka, do koho udrie ten blesk? Pre americkú armádu je štatisticky každý od 17 do 50 rokov potenciálne terorista. Tieto témy mi vyvstávajú až popri práci na obraze. Ja som vlastne odväzoval obraz, tam kde bola nejaká idea, názov, niečo. Je to vizuálna idea, jej prekladanie alebo myšlienkové dobíjanie. Pre mňa je dôležitý ten príbeh, no nie je podstatné, aby ho ostatní dešifrovali. Rozmýšľal som, či to nebudem robiť ako Kandinskij, napr. improvizácia číslo štrnásť, ale osobne mi to nič nehovorí, zdá sa mi to veľmi všeobecné. Pôvodne som dával veciam tieto názvy, ale potom som mal pocit, že sa obávam nejakej konkrétnosti. Tým, že ma tie témy zaujali, tak som si ich privlastnil a otlačil do obrazov.

MŠ: Mnohé Tvoje diela tematizujú práve „tu a teraz“ a súčasne sa zaoberáš témami, ktoré sú úplne globálne.

VF: Pohybujem sa v rámci týchto autonómnych oblastí, snažím sa to zadefinovať. Už aj tak žijeme v globálnom svete – lokálne ovplyvňuje globálne a naopak. V momentálnom stave sa z toho už nedokážeme vymaniť. Môže sa to zdať naivné, no chcem len povedať, že už tam nefunguje niečo jednoznačné a hierarchické, ale skôr niečo čo G. Deleuze nazýva rizómom.

A ešte niečo, čo zatiaľ neodznelo a napokon, nie je to ani moja idea. Organizujem kruhové rozhovory. Sú to rozhovory v kruhu, čím sa napĺňa antická idea agory. Ľudia počas nich diskutujú v spoločnom priestore, pretože ten sa dnes už akoby stráca. V konečnom dôsledku sa tak začínam zaujímať o spoločný svet. Pretože sa to na nás zo všetkých strán valí a ja nechcem strkať hlavu do piesku. Veľmi ma zaujal V. Bělohradský – človek, ktorý sa snaží učiť ľudí skutočne pracovať pre spoločnosť a nielen vynášať nejaké súdy.

Viktor Fuček: Dialógy, 2015.

MŠ: Čo pre Teba znamená záhrada?

VF: Podľa mňa je to čosi globálne v lokálnom a lokálne v globálnom. Ako v súčasnosti trend komunitných záhrad, pričom to existuje v našich životoch kontinuálne. Môj starý otec, môj otec i ja sme vyrastali na záhrade a ja tam teraz beriem svojho syna. Chodí bosý, špinavý, ten návrat k pôde je úžasný, to hrabanie. Moja žena už v sebe objavila túto túžbu hrabať, ja ešte nie. Veľmi ma zaujal príbeh posledného čínskeho cisára, ktorý nakoniec skončil ako záhradník. Či nebol nakoniec šťastnejší ako záhradník než ako cisár. Hovorí sa, že záhradkári sú najšťastnejší ľudia. Ako téma ma to zaujíma.

MŠ: Oslovil ma Tvoj koncept zjemňovania, ktorý akoby naznačoval, že umenie má až akýsi evolučný rozmer. Akú funkciu má podľa Teba súčasné umenie vo svete?

VF: Je to dosť spojené s témou autenticity. Nejde len o zjemňovanie, ale o počúvanie samého seba, toho, čo mi je prirodzené. Toto chcem dosiahnuť – to je autenticita. Stále s tým narábam, ale nesilím to. Z evolučného hľadiska nemáme ucho, aby sme počuli, ale počujeme, lebo máme ucho. A ja som začal uvažovať, či máme aj iné spôsoby vnímania. I to je zjemňovanie, napríklad zjemňovanie pohľadov a nápadov. A k otázke funkcie umenia – je to veľmi zložitá a zároveň veľmi jednoduchá otázka.

MŠ: Môže to byť Tvoja súkromná odpoveď...

VF: Ja neviem zadefinovať načo je umenie. Potrebujem ho k životu ja, ale i spoločnosť – minimálne z pragmatického hľadiska na to, že veľa umelcov pracujúcich v reklame sú vyštudovaní umelci a tí implementujú do reklamy to, čo nabrali na umeleckej škole. Dokážu to zrecyklovať a priniesť spoločnosti. Okrem toho my nedokážeme všetko komunikovať verbálne. Vieme, že verbálna sféra je dosť obmedzená na vyjadrenie komplexnejších myšlienok alebo pocitov. Keď poviem, že niečo je pekné, to môže mať nekonečné variácie. Nechcem samozrejme degradovať umenie len na komunikáciu. Veľké diela však sprostredkúvajú niečo, čo sa nedá vyjadriť iným spôsobom. Hlavne to komunikujú na nevedomej úrovni, pretože ľudia ani nevedia, že to potrebujú. Ja mávam pri niektorých umeleckých dielach až duševné orgazmy. Napríklad keď vidím obraz Cy Twomblyho. Niečo to spúšťa.

MŠ: Závisí to asi aj od miery rozvinutia našej citlivosti.

VF: Nie všetci sme rovnakí. Kruhový rozhovor je platforma zameraná aj na zjemňovanie. Dokázať počúvať, prehodnocovať názory a komunikovať ich je otázka citlivosti a empatie. Neviem či to bola priemyselná revolúcia, čo spôsobila, že všetko začalo tak hranatieť. Tvary a myšlienky. Samé rohy a hrany. Myslím, že až od nejakého 18. storočia začal byť ideál krásy hranatý. Ženy i muži sú hranatí.

Viktor Fuček: Dialógy, 2015.

MŠ: Možno rozkúskovanosť, fragmentárnosť?

VF: Ale to skôr veda spôsobila fragmentárnosť. Myslím si, že umenie súčasnosti supluje veľké idey, ktoré momentálne chýbajú. Je to ako umelé náboženstvo. Človek vojde do galérie ako do svätostánku.

MŠ: Ako súvisí tvoja tvorba s predchádzajúcou tradíciou vizuálneho umenia?

VF: Stále to vnímam ako pokračovanie a nadväzovanie na tradíciu. Napríklad sme s kolegom Janom Valíkom performovali a vytvárali formy nie nepodobné barokovým sochám. Uvedomil som si, že ma veľmi zaujímajú. Hlavne drapérie. Mám aj silný pocit, že žijeme v dobe podobnej tej barokovej. Akoby všetko bujnelo, príroda, design, sochy... Tradícii sa ani nevieme vyhnúť – vieme sa voči nej vymedziť, ale tým v nej svojím spôsobom pokračujeme. Ja v nej, či už vedome alebo nevedome, pokračujem. Myslím, že stále je to o tom istom, len v inej podobe – iný spôsob vyjadrenia, iná potreba, iné vnímanie.

MŠ: Čo Ti zatiaľ priniesla účasť v súťaži Cena Oskára Čepana?

VF: Dosť veľa stresu. Musel som sa sám so sebou konfrontovať. Aj som to v istom momente trošku ľutoval, lebo ma to vytrhlo z môjho bežného momentálneho dvoj - trojročného toku práce, keď som robil sám pre seba. Ale zasa treba ísť von, čiže som rád ,že to nastalo.

Viktor Fuček: Dialógy, 2015.

MŠ: Je to etapa, ktorá ťa nejakým spôsobom posunula ďalej?

VF: Znamená to pre mňa intenzívnejší čas, v ktorom sa strašne veľa vecí podarilo vyriešiť a usporiadať, čo by inak trvalo omnoho dlhšie a možno by sa to ani vôbec nestalo.

MŠ: Aký význam by pre Teba malo prípadné víťazstvo?

VF: To naozaj neviem. Ja som do toho vstupoval s tým, že som prišiel z Prahy späť do Bratislavy. Som na novej umeleckej scéne a nikto ma poriadne nepoznal, teda okrem pár ľudí. Bol som taký uzavretý a chýbala mi spätná väzba k mojej tvorbe, okrem môjho spolužiaka Jána Valíka, ktorý je tiež v Bratislave. S týmto zámerom som sa prihlásil do súťaže. A tak som tu a som rád, že sa môžem verejne prezentovať. Je celá škála tvorcov, ktorí sú nie vždy v rovnakej miere prezentovaní.

Viktor Fuček: Performatívna kresba – workshop finalistu Oskára Čepana 2015

MŠ: Ako chápeš workshop, ktorý práve prebehol v rámci sprievodných akcií COČ, vo vzťahu k vlastnej tvorbe? Je to len prezentácia alebo niečo viac?

VF: Chcel som účastníkom workshopu sprostredkovať môj postup pri tvorbe a aj im troška rozšíriť bežné spôsoby práce. Poviem ešte dve veci: Ja som si išiel vlastným spôsobom, keď som ťažko objavoval veci sám pre seba. Potom som bol na pár workshopoch a zistil som, veď toto je vlastne ONO. Na základe toho som uvažoval nad tým, čo by bolo, keby som dostal riešenia už pred napr. piatimi rokmi v nejakej koncertovanej forme. Som však rád, že som si ich objavil sám, ale tiež celkom rád odovzdám túto svoju cestu. Možno bude niekto, kto hľadá a pomôže mu to na jeho ceste.

MŠ: Si spokojný s výsledkom workshopu?

VF: Áno. Mal som predtým dosť veľký stres. Ja totiž nie som typ, ktorý by vedel jednoznačne pracovať s ľuďmi. Nikdy som sa do tejto pozície nepasoval a nie je mi to celkom prirodzené. Som rád, že to tak príjemne prebehlo a dúfam, že ľudia boli spokojní. Páčil sa mi záver a aj to, že každý si to troška prispôsobil. Prekračovanie limitov, tých direktív, to mám tiež osobne rád.

---

Foto: Katarína Hudačinová, Ján Chmelík