Artalk.cz

COČ špeciál: Neustále spochybňovanie toho, čo je obraz a čo si o ňom myslíme

František Demeter (1975) žije a tvorí v Bratislave, no nie je to typ autora, ktorý svoje diela verejnosti prezentuje často, skôr naopak. Za jeho kľúčový výstup možno považovať samostatnú výstavu NIE ÁNO NIE v Galérii Krokus (2014), kde aplikoval celú škálu toho, čomu sa vo svojej tvorbe venuje. Gro jeho diel tvorí tzv. „expandovaná” maľba nútiaca diváka uvažovať nad tým, čo maľba je a kam až siaha. V tvorbe Františka Demetera dominuje záujem o technické riešenie a materialitu, komunikáciu diel s priestorom a aktivizáciu diváka. Autor opúšťa klasický rám a maľbu, často tvorí a inštaluje svoje diela ako viacpohľadové objekty, čím dosahuje priestorovú autonómiu maľby. Viac o tom, ako uvažuje finalista COČ František Demeter o maľbe, obraze a priestore si môžete prečítať v rozhovore s teoretikom Petrom Megyešim.

cepan-demeter

Peter Megyeši (PM): Nakoľko je pre Teba relevantný pojem „expandovaná maľba“, ktorý sa zaužíval pri pomenovaní Tvojej tvorby, napríklad i pri stručnom vyhlásení komisie k výberu finalistov Ceny Oskára Čepana?

František Demeter (FD): Cítim s týmto pojmom nejaké styčné body, je to pre mňa jeden zo spôsobov, ako sa zaoberať maľbou či závesným obrazom v rámci inštalácie. Pri galerijnej prezentácii som sa vždy snažil o site-specific inštaláciu, kde sa dá hovoriť o prerastaní maľby či obrazu do priestoru, v ktorom sa nachádza divák. Nedá sa však povedať, že mojím primárnym záujmom je iba expandovaná maľba. Výsledok je vždy podmienený tým, nad ktorými otázkami práve premýšľam a moment, či si konkrétny koncept vyžaduje pokračovať do priestoru alebo nie. Samotný pojem mi pripadá trochu teoreticko-formálny. Expandovaná maľba je najmä v mojom ateliéri – nepoužívam iba steny a stojany, ale vytváram konštrukcie v priestore, ktoré prerastajú s inými vecami.

PM: Dôležitý je teda konkrétny priestor. Ako determinuje Tvoju tvorbu? Za akých okolností dochádza k prechodu z ateliéru do výstavných priestorov?

FD: Väčšinou s tým mám problém, lebo priestor ateliéru a všetky veci, ktoré sa tam ukladajú, mi prídu úplne dostačujúce. Vytváram si objektové inštalácie, ktoré zakotvia na nejakom mieste a preto prenesením do priestoru galérie vzniká pre mňa ďalšia výzva. Väčšinou dochádza ku kompromisným riešeniam, ale galéria tiež vytvorí novú konšteláciu vecí. Prípravu výstavy vnímam ako ďalší krok k utváraniu nových vzťahov.

_JK07259
NIE-ANO-NIE, 2014

PM: Čo pre Teba predstavuje osobná redefinícia pojmu „maľby“, alebo ešte širšie, „obrazu“?

 
FD: Otázky ohľadom týchto pojmov som si kládol už počas štúdia na strednej škole. Ani neviem prečo som vôbec začal maľovať, zrejme z takých romantických pohnútok. Pýtanie sa samého seba sa stalo mojím osobným programom, tým, čo ma na tom celom zaujíma. Aká je vlastne pozícia maľby v súčasnom vizuálnom smogu, kde na nás všetko kričí? Má ešte zmysel maľovať po fotografii, po filme? Čo je dnes závesný obraz? Je potrebné dekonštruovať samotnú maľbu po formálnej stránke rozpadom rámu? Tieto otázky vzišli z toho, že som sa dostal do bodu nula a musel som si predefinovať niečo, o čom som premýšľal už predtým, ale nikdy som nedospel k nejakému radikálnemu postoju. Vzišlo to z osobných problémov s maľbou – odrazu mi nepostačovala, ale zároveň som sa jej nevedel vzdať. Stále sa považujem za výtvarníka pracujúceho v médiu maľby, ktorý ju redefinuje – sám pre seba. Nehovorím, že chcem poznať všetky odpovede. Všímam si skôr ten začiatok, nie ukončenie – vtedy už je neskoro, alebo ma to jednoducho až tak nezaujíma. Kladenie otázok je pre mňa v súčasnosti veľmi dôležité.

001_demeter_spz
Nič než plocha, 2014

PM: Myslíš pri vytváraní konkrétneho výstavného priestoru i na diváka? Ten sa v Tvojich expozíciách stáva akoby súčasťou diela, vstupuje do priestoru, spoluutvára ho. Inštalácie ho dokonca nútia k pohybu, smerujú ho k interakcii s výstavou. Predpokladáš pohyb diváka a jeho reakcie?

FD: Ak by som to mal povedať tvrdo, tak divák ma nikdy nezaujíma. Celý pohyb vychádza skôr z môjho pohybu v ateliéri, z presunov medzi objektmi a konštruovania vzájomných vzťahov. Menšou výnimkou bola výstava v Krokuse, kde som chcel, aby ľudia samotní uvažovali o priestore, aby sa tých vecí dotýkali. Súvisí to s tým, že v istom momente pre mňa prestal mať klasický závesný obraz až taký význam a skôr ma zaujal celok – inštalácia, v ktorej sa človek môže prehrabávať. Keď idem do galérie či múzea, tak ma niekedy zaujímajú iba jednotliví autori alebo konkrétny obraz – akoby som chcel všetko rozhrnúť a prejsť množstvom ďalších diel a významov k tomu jednému.

OSCAR CEPAN  (43)
Tam, kde my sme už boli, 2015.

PM: Na výstave v Krokuse sa objavovala zadná strana obrazov – ich konštrukcia, ale v skutočnosti išlo o ilúziu. Divák mohol nadobudnúť pocit, že odhalil zákulisie a princíp, ako sú obrazy vytvárané. Pritom to bol aranžovaný pohľad vytvorený so zámerom, že bude viditeľný.

FD: Súvisí to s tým, že pri spomenutých základných otázkach som sa začal zapodievať i technologickými a procesuálnymi aspektmi maľby. Pýtal som sa, čo definuje obraz: Nevytvára ho už obyčajné napnuté plátno na ráme? Alebo sú to podkladové vrstvy? Smerovalo to k otázke o úlohe rámu a jeho vymedzenia obrazu. Je predná strana dôležitejšia ako zvyšok – jeho iné strany? Zrejme každý maliar zažil zúfalstvo sedenia pred bielou plochou a kládol si otázku, čím vyplniť to vákuum. Odrazu som začal omnoho slobodnejšie maľovať napríklad iba lišty. Ako keby som vymenil tú zadnú stranu za prednú.

 

PM: Je to spochybnenie prvenstva jednej strany?

FD: Áno, tak by som to nazval. Neustále spochybňovanie toho, čo je vlastne obraz a čo si o ňom myslíme.

PM: Okrem spochybňovania je v Tvojich inštaláciách prítomné i spochybňovanie ideálneho a privilegovaného miesta pohľadu, s ktorým pracuje koncepcia tradičného závesného obrazu. Ponúkaš diváka, aby nazeral obraz z viacerých rovnocenných strán…

FD: Ak som pri inštalácii použil expandovanie do priestoru, alebo dokonca rozhýbavanie jednotlivých častí obrazu, tak to súviselo so snahou priblížiť divákovi moje nazeranie na obrazy. Ukázať mu, akým spôsobom nad nimi rozmýšľam.

OSCAR CEPAN  (35)
Tam, kde my sme už boli, 2015.

PM: Ako si sa snažil priblížiť spôsoby Tvojho uvažovania účastníkom workshopu v Košiciach?

FD: I z dôvodu časového obmedzenia workshopu na tri hodiny som sa zameral na vymedzené otázky, ktoré ma aktuálne zaujímajú, a to problém videnia a prístupov maliarov k realite. Uvedomil som si, že realita sama osebe je často maliarmi zvláštnym spôsobom vynechávaná. Vždy je jej zástupným bodom nejaké médium: medzi maliarom a svetom je napríklad fotka, ktorá realitu ustáli. Mám pocit, že cez sprostredkované médiá sa dnes pracuje veľa. Nie je to zlé, veľa autorov využívajúcich fotografiu to robí veľmi dobre. Ja však potrebujem mať k realite bezprostrednejší kontakt – fotografia pre mňa začala predstavovať technologický problém. Realita je neustálená, večne sa hýbe, mení sa svetlo. To mi príde ako mimoriadne zaujímavý fenomén, ktorý sa v minulosti riešil, no v súčasnosti sa od neho upustilo. Na workshope som zadal konceptuálnejšie úlohy, kde sa realita videného stráca a je zastúpená nie obrazom, ale textovou a zvukovou informáciou. Zaujímalo ma, ako ju ľudia dokážu transformovať do kresby. Trochu to vychádza i z môjho silného zážitku, ktorý som mal na strednej škole v Košiciach, keď som bol ako prvák na polícii a mal som nakresliť fantómový portrét páchateľa. Vtedy som si uvedomil, aké komplikácie nastávajú, keď sa stratí konkrétny vizuálny podnet aj možnosť priebežného porovnania s videným a zapája sa iba vizuálna pamäť. Vo všeobecnosti ma zaujíma problém videnia – to, ako sa pozeráme na veci. Keď si vyberáme námet, ktorý chceme zobraziť, neprehliadli sme niečo omnoho dôležitejšie? To sa mi dosť často stávalo. Človek maľoval a odrazu prichádzali pochybnosti – obsahové i formálne. Nebolo vynechané niečo podstatné?


Foto: Katarína Hudačinová

Komentáře

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *