Zatmenie nevinného oka

Poznámky k druhé kapitole Moving Image Department, která je součástí celoročního stejnojmenného projektu představujícího aktuální tendence v zahraničním a českém vidoartu ve Veletržním paláci, se vztahují nejen k vystaveným pracem, ale i k přístupu autorů projektu k potenciálnímu divákovi.

Začnime anekdotou: príde žena do Veletržního paláce a hľadá text k výstave. Pýta sa naň kustódky, a tá odpovie: “K tomu žádný text není, vždyť to je jenom projekce!” Ak sa Vám zdá tento úvod povedomý, nie je to náhoda. Naopak, anekdotou začínala aj niekoľko mesiacov stará recenzia Michala Novotného na prvé pokračovanie nižšie recenzovaného. I keď v mojom prípade sa ležérna humoreska z úvodu reálne stala. Vráťme sa k nej však o niekoľko odstavcov nižšie.

Kým sa tam ale dostaneme je už snáď zrejmé, že v nasledujúcom texte bude reč o druhej kapitole z cyklu Moving Image Deparmtent Národní Galerie v Prahe, ktorá tentokrát dostala názov Zatmění nevinného oka. Podobne ako minule láka kurátorské duo Adam Budak a Jen Kratochvil na overené mená: okrem starého známeho Josepha Daberniga napr. na superstar Liama Gillicka, ospevovaného egyptského umelca Basima Magdyho, či na etablované osobnosti domácej výtvarnej scény Zbyňka Baladrána či Svätopluka Mikytu. I v Zatmění kurátori rozvíjajú uvažovanie o pohyblivom obraze väčšinou pomocou pohyblivého obrazu samotného či jeho presahov do inštalácie. Oproti minulému vydaniu, v ktorom absentovala výraznejšia tematická linka sa ale tentokrát stali inšpiráciou etnografické a antropologické tendencie v súčasnom umení.

Výstava sa javí omnoho doladenejšia a produkčne zvládnutejšia ako v prvom prípade. I celkové vyznenie pôsobí komplexnejším dojmom, ako priestorovo, tak s ohľadom na vybrané diela a ich spoločné súvislosti. Za jeden z najsilnejších momentov výstavy považujem atmosferickú multikanálovú inštaláciu Chapters cyperskej umelkyne Haris Epaminondovej. Jej výrazné vizuálne prehodnotenie rituálov (nevieme akých), symbolických miest (môžme si len domyslieť, kde sa nachádzajú) či skoro popových reprezentácií mytologických postáv (kto vie ktorých) sa odohráva v meditatívnom tempe, ale dokázalo ma udržať v napätí, pri ktorom sa tajil dych. Popularizačne-náučnou umeleckou sondou po stopách paleontológie po území USA je video This Unwieldy Object. A Modern Research Drama od Anne Zett. Svojou roadmovie sleduje širší politický kontext dinosaurskej mánie v Spojených štátoch, od obchodu s fosíliami až po popkultúru. Zábavnou, melancholickou i dokumentaristickou formou do nej zasadzuje takmer karikatúry rôznych profesionálnych i amatérskych bádateľov a paleontológov (napr. paleontológa – kovboja niekde na akomsi veľtrhu), či ďalšie skladačky dinosaurých puzzle (múzeá, výskumné centrá ad.).

Za istú škodu považujem, že sa tu napr. vyššie spomenuté svižné, zábavné, vizuálne či koncepčne pútavé polohy striedajú s tendenčnou a konformne formálnou estetikou. Takou, na ktorú sme si v rámci všetkých tých archívnych a antropologických obratov v umení už stihli za pár posledných rokov privyknúť, a ktorá sa stáva už len akýmsi inštitucionálizovaným sprievodným javom vyššie spomenutých tém. Trochu ma tiež mrzí, že sa tu nestretneme so širším a kontextuálnejším zhodnotením použitia videa ako prostriedku pre umelecko-antropologický či umelecko-etnologický výskum, či aspoň s nejakým hlbším dôvodom, prečo práve tieto tendencie kurátorov zaujímajú (teda okrem vyjadrenia, že príklon k etnografii a archeológii je v súčasnom umeleckom diskurze trendy, a prístup k daným otázkam sa neustále mení).

Ešte jedna poznámka, ktorá vo mne rezonuje, takmer praktického charakteru: zahajuje Moving Image Department aj ďalšiu novú kapitolu Veletržního palace, menovite tú pre fajnšmekrov, ktorí si veci vedia dovodiť sami, a sú poučení, vedia, rozumejú? Na výstave nielen že nie je nijaký sprievodný text (čo samozrejme môže byť kurátorský zámer), ale všetko na nej je len v anglickom jazyku, od popiskov po titulky k videám. A čo potom s prácami, ktoré ani pozornejší divák akosi rozkľúčovať nedokáže, alebo si netrúfa s cudzím jazykom? Dychtivejší divák je vlastne nútený si veci, ktoré ho na výstave zaujmú, doma googliť. Nestáva sa potom takýto prístup jemne skratkovitou snahou o utešenie odborného publika (veď tých umelcov aj tak všetci poznajú, a určite majú vhľad do diskurzov antropologického či archeologického obratu v súčasnom umení), ktorý je ale vo výsledku kontraproduktívny ako voči odbornému publiku (chce sa dozvedieť viac, ako už vie), ktoré sa chce dozvedieť viac, tak zároveň takmer brutálne voči bežnému divákovi (chce porozumieť)?

A tu sa oslím mostíkom vraciam k úvodnej anekdote. Pani kustódka, sympatická a usmievavá, ma v priebehu celého môjho dvojhodinového pobytu v expozícii síce láskyplne, ale vytrvalo napomínala. Nepribližovat se ke kabelům, prosím! Katalogy se vydávají jen k výstavám, k projekci ne (ano, projekce je singulár). Nemáme české popisky, jenom anglické, ale to je stejně jenom název té projekce. Text nemáme, to je jenom projekce. Aj keď nie som zastánkyňa tvrdého edukačného prístupu vo výstavných inštitúciách, stotožňujem sa však s názorom, že by práve Národná galéria mala brať na svojich divákov zreteľ. Bola by veľká škoda, keby projekt Moving Image skončil zatmením nevinného oka.

____________________________________________________________

Haris Epaminondová, Jimmy Robert, Mark Geffriaud, Jessy Jones, Zbyněk Baladrán, Svätopluk Mikyta a Basim Magdy: Moving Image Department, II. kapitola: Zatmění nevinného oka / kurátoři: Adam Budak, Jen Kratochvil / NG: Veletržní palác / Praha / 26. 6. - 20. 9. 2015

____________________________________________________________

foto: Hynek Alt, archiv NG