Sisi v Betliari

Betliarske múzeum sídliace v tamojšom kaštieli Andrássyovcov je na Slovensku ojedinelé tým, že si zachovalo svoju pôvodnú integritu šľachtického sídla úzko previazanú s rodovou históriou Andrássyovcov, ucelene prezentujúc ich zberateľskú a budovateľskú aktivitu v priebehu niekoľkých storočí. Kaštieľ sa vyhol tzv. zvozom v 50-tych rokoch 20. storočia, ktoré zhromaždili artefakty na určených miestach, a tak úplne rozbili rodinné zbierky šľachty na Slovensku a zmenili ich na anonymné predmety, čo z kaštieľov urobilo prázdne škrupiny s oklieštenou identitou. Práve v Betliari si mnoho vecí zachovalo svoje časom získané miesto. Kurátori výstavy (Július Barczi, Silvia Lörinčíková, Tímea Mátéová, Katarína Takácsová) selektovali z rodových dejín Andrássyovcov pri koncipovaní výstavy Kráľovná Alžbeta v našich dejinách a predstavách viacero faktov, ktoré vytvorili predpolie k samotnej osobnosti cisárovnej Alžbety - Sisi.

Andrássyovcov viaže s “veľkými“ dejinami ich dlhodobo vysoké postavenie vo vzťahu ku Habsburgovskému cisárskemu rodu, ktorý im udelil grófsky titul, a kde zastávali aj prestížnu funkciu tajných radcov v 18. a 19. storočí. Počas revolučných štyridsiatych rokov 19. storočia sa gróf Július Andrássy, brat majiteľa betliarskeho kaštieľa, angažoval na revolučnej strane a bol odsúdený v neprítomnosti na smrť. No už o niekoľko rokov tento mimoriadne obratný politik, neskôr ministerský predseda prvej uhorskej vlády a minister zahraničia rakúsko-uhorskej vlády, vystupuje ako veľmi blízky priateľ rodiny Habsburgovcov a predovšetkým ako hlavný aktér a podnecovateľ mladej kráľovnej Alžbety k náklonnosti k Uhorsku. Prostredníctvom blízkeho priateľstva s cisárovnou Alžbetou, ošetrovaného neustálou (aj tajnou) korešpondenciou a jej vplyvu na manžela Františka Jozefa, spolu vybudovali pre Maďarsko úspešný politický podnik nazvaný Rakúsko-uhorské vyrovnanie, zavŕšený v roku 1867 korunováciou Sisi a Františka Jozefa za uhorských kráľov. Túto atmosféru vyrovnania vyjadruje symptomaticky aj malý grafický list na výstave (z roku 1869) s rodinou Habsburgovcov v spoločnosti Júliusa Andrássyho v kaštieli v Gödöllő, kde je v obrázku rodinnej pohody vyjadrené upokojenie, idealizovanie vzťahov dvoch politických síl a oboch krajín. Július Andrássy - pokladaný nielen za šikovného politika, ale aj za krásavca s osobným čarom (ako ekvivalent k Sisi), zobrazovaný s premysleným uhorsko-romantizujúcim imidžom skultivovaného bývalého revolucionára s národným cítením - je to pojace ohnivko medzi kaštieľom v Betliari a osobnosťou kráľovnej Alžbety, nazývanej Sisi. Hoci tu pravdepodobne osobne nikdy nebola, jej blízky priateľ gróf Július Andrássy bol u svojho brata veľmi častým návštevníkom.

Náklonnosť Sisi k Uhorsku je betliarskou výstavou často tematizovaný a práve táto „uhorská“ línia je zdôraznená aj výberom exponátov, z ktorých množstvo pochádza práve z kultového uhorského miesta Sisi – kaštieľa v Gödöllő. Ten bol jej obľúbeným sídlom a azylom pred viedenským dvorom s formalizovanými pravidlami a nepríjemnou svokrou Žofiou. Sprievodná línia Júliusa Andrássyho sa vinie v celej inštalácii výstavy z rozličných uhlov, možno by bolo zaujímavé formulovať v názve výstavy alebo aspoň jej časti práve vzťah týchto dvoch aktérov: Sisi a Júliusa. Je zrejmé, že v snívaní o Uhorsku obraz ich akejsi mystickej vzájomnej príťažlivosti prenesenej do nadosobnej roviny ako predstaviteľov oboch národov neustále fungoval a je pre mnohých zaujímavý dodnes. Reálne ich vzťah zostal platonickým, no o to pútavejším na interpretácie, napr. vo filme.

Jednotlivé okruhy výstavy sú vyskladané chronologicky, rozvrhnuté do časových vrstiev formulovaných prostredníctvom zlomových udalostí v Sisinom živote, zachytených na textových paneloch. Od predstavenia kontextu Andrássyovcov vo vzťahu ku Habsburgovcom, k udalostiam v Sisinom živote vymedzenými stretnutím s Františkom Jozefom (1853), cez iniciáciu vzťahu s Uhorskom až po korunováciu za uhorskú kráľovnú na Budíne. Zviditeľňuje sa tu, ako sa osobná história prelína s tou dejinnou, pričom Sisi ju aktívne tvorila, zámerne porodila svoju štvrtú dcéru Máriu Valériu na Budínskom hrade, čím sa tento intímny rodinný akt stal vedome politickým. Výstava informuje o jej životnom štýle, naznačeným aj úvodnou inštaláciou s mapou jej pohybu, s množstvom ciest pod zámienkou choroby a jej liečenia, informuje o vzdelaní, športových aktivitách, ale aj o chladnom vzťahu k deťom, až po atentát pri Ženevskom jazere. Venuje sa aj kultu kráľovnej Alžbety a nakoniec aj fikcii, kde predstavuje idealizovaný obrázok Sisi prostredníctvom multimediálnej inštalácie: projekcie filmu a exponátom šiat z trojdielneho filmu Sisi s Rommy Schneider od režiséra Marischku (1955).

V inštalácii výstavy sa uplatňujú starostlivo a znalecky vybrané artefakty (vynikajú najmä kvalitné portréty Sisi, ale aj novoobjavený portrét Kataríny Kendeffy, manželky Júliusa Andrássyho od Franza von Lenbacha, tiež originál rádu Zlatého rúna, ktorý bol v držbe Andrássyovcov), popri písomnostiach písanými jej vlastnou rukou, dokonca s nacvičovaním písomného prejavu v maďarčine, alebo listov osôb, ktoré ju obklopovali (tiež najmä z uhorského prostredia), či zachytením plánov dvorských ceremónií. Viacero fotografií, ako dobového veľmi aktuálneho portrétneho média, je dopĺňaných grafickými tlačami určenými skôr na propagáciu či informáciu o udalostiach politického či rodinného života cisárskej rodiny. Atentát na Sisi takmer rukolapne evokuje verná kópia jej posledných čiernych šiat, v ktorých bola počas atentátu a ktoré poskytujú informácie o fyziognómii v tej dobe vyše šesťdesiatročnej ženy a názorne tak potvrdzujú mnohé informácie o jej drastických diétach. Osobné predmety a šaty sú určite divácky najvďačnejšími ťahákmi výstavy, no z inštalácie nevytŕčajú. Aj z predmetov predvedených výstavou vyvstáva kultivovaná a veľmi disciplinovaná osobnosť Sisi, ktorá si pevne zadefinovala svoje ciele, ale aj snahy a požiadavky. Proti tendenciám na viedenskom dvore udávanými svokrou Žofiou, ktorá ovládala jej manžela a čoskoro jej vzala aj deti, zrealizovala niekoľko krokov na svoje oslobodenie: jej najväčší podnik v tomto smere bolo určite Uhorsko – a zrealizovala to dôsledne, postupných stupňovaním krokov, až po symbolický akt pôrodu dcéry Márie Valérie na Budínskom hrade, v úlohe budúcej uhorskej kráľovnej, z čoho sa neskôr pokúšala dcéra vyvliecť a oslobodiť ako z nadiktovanej a nechcenej úlohy. Máriu Valériu s matkou vidíme na jednom obraze, ako takmer civilné osoby v priateľskom vzťahu idú do známej budapeštianskej kaviarne Gerbeaud.

Výstava o Sisi je kvalitnou a ambicióznou prezentáciou so stredoeurópskymi parametrami, vybudovaná na prísnom a informovanom výbere veľkého množstva artefaktov s prevahou maďarských a slovenských zdrojov a ich muzeálnych možností. Výstavná prezentácia je na profesionálnej úrovni (architekt výstavy Martin Skoček, Jakub Kolarovič, tiež trojjazyčné popisky), na rozdiel od mnohých regionálnych výstavných počinov, robených s obmedzenejšími prostriedkami. Možno výstava plynie až príliš hladko a nerušivo cez chronologický raster známych životných udalostí, kde sa prelína Alžbetina osobnosť s politikou a historickými udalosťami, no divácky je výstava určite atraktívna, s presne formulovanými „ťahákmi“ a sprievodnými akciami. Muzeálne priblíženie ľudskej osobnosti je ťažká úloha, pretože je viazaná na artefakty a výber z nich. Sisi je tak nakoniec výstavou prezentovaná skôr vo forme svojho kultu, obalu, nevzniká tu nejaká výraznejšia dekonštrukcia jej mýtu, napríklad cez pravdivý obraz fenoménov jej každodenného života, aj keď v sprievodných akciách, napr. prednáškach, je táto črta kurátormi výstavy rozvíjaná. Možno je to ovplyvnené aj výberom predmetov, ktoré pochádzajú najmä z maďarských zdrojov, kde sa tešia naozaj kultovému postaveniu, od ikonických až po suveníry, viazané na romantické kontexty konštituovania uhorskej štátnosti. Nezaznie tu žiaden ozvláštňujúci burcujúci tón, pričom by sme jej osobu mohli označiť v dnešnom slovníku médií aj za kontroverznú a protirečivú. Zvolený formát výstavy neumožňuje odprezentovať všetky tieto zaujímavé fenomény jej života, ktoré ju vykresľujú, skôr ich naznačuje: ako ženu unikajúcu doslova „vášnivou“ chôdzou, jazdou na koni a vo veľkej miere turistickým pohybom, s kondíciou a cvičeniami vrcholovej gymnastky, cestujúcu do zahraničia s nákladným sprievodom, striehnucu na všetky detaily svojej výživy a garderóby, ženu zovretú korzetom, s disciplinovaným telom trápeným drastickými diétami, ako prvú modernú anorektičku. Ženu uprednostňujúcu dlhé hodiny česania ikonického účesu „koruny z vlasov“ pred komunikáciou s vlastnými deťmi, ženu, ktorá pochopila význam vlastnej sebaštylizácie v obraze ríše a sformulovala sama seba ako obraz, ikonu. Bol to obraz, ktorý bol aj neskôr bohato reprezentovaný v množstvách portrétov, sôch, suveníroch rozosiatych po celom Rakúsko-Uhorsku, aby naďalej ukazoval tú lepšiu tvár monarchie: priateľskú, krásnu a ušľachtilú. Neustále opúšťanie úlohy a miesta, čo jej bolo nanútené, sa však stalo leitmotívom jej života, no sama si vytvorila vlastné priestory plné obmedzení. Dnešný „Sisi kult“ je stále živý a živený možno práve tým, že sa postupne publikovanými psychologickými štúdiami ukazuje jej pravdivejší obraz ako zložitej a komplikovanej osobnosti s mimoriadne vyvinutou sebadisciplínou a sebareflexiou, bez ktorej by inak neprežila v nepriateľskom svete.

Kráľovná Alžbeta v našich dejinách a predstavách /  Slovenské národné múzeum-Múzeum Betliar /  4. 6. – 30. 9. 2015

foto: Vlado Eliáš