Artalk.cz

TS: Ján Budaj & Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania

Ján Budaj & Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania / Pracovná pamäť / Kurátorka: Mira Keratová / tranzit.sk, Beskydská 12, 81105 Bratislava / 10. 6. – 16. 7. 2015

image001

 

Pracovná pamäť súhrnne predstavuje  aktivity skupiny a súvisiacu časť archívu Jána Budaja, ktorý bol čiastkovo uvedený už kurátorskými projektmi v tranzite (Bratislava, 2009) a Galérii Fotograf (Praha, 2011). Budaj a DSIP sa vo svojej dobe umeleckou dokumentáciou ako možnosťou výstavne sprostredkovať performatívne umenie terciárnemu divákovi nezaoberali. Akcie dokumentovali rôzni fotografi  a z každej sa zachovali desiatky záznamov, ktoré zachytávajú najmä momenty interakcie divákov. Nikdy nedošlo k výberu finálneho reprezentačného  záberu, ako to bývalo obvyklé v umeleckej praxi 70. rokov. Dokumentácia bola prezentovaná vždy so živým sprievodným komentárom počas ojedinelých neverejných (napr. bytových) projekcií. Keďže tieto historické diela majú efemérnu povahu, t.j. neprodukujú artefakty, ale pamäť, miznú so svojimi pamätníkmi. Pracovná pamäť je preto postavená nielen na výskume umeleckých archívov, ale aj orálnej histórie. Zaoberá sa problémom absentujúceho umenia, ktoré kedysi vzniklo uprostred života a malo ambíciu meniť okolitý svet, ale dnes je už len spomienkou. Výstava je pokusom rekontextualizovať  archív minulých udalostí, ktoré sú naviazané na odlišný kontext. Aby sa ich prítomnosť – uzavretá v minulosti, aktualizovala a komunikovala i so súčasným divákom, dokumentácia situácií viazaných na konkrétny čas a priestor je reinscenovaná performatívnym, a nie reprezentačným spôsobom.

Jánov Budajov (n. 1952) príbeh tzv. československej normalizácie začal, keď sa po maturite pokúsil emigrovať z vtedajšieho socialistického  Československa. V septembri roku 1971 sa spolu s jedným spolužiakom pokúsil prekročiť hranicu so západným Nemeckom. Boli chytení a Budaj absolvoval polročné väzenie. Neskôr sa o emigráciu pokúsil ešte niekoľkokrát. Po vystriedaní niekoľkých robotníckych povolaní začal študovať na Pedagogickej fakulte UK v Trnave odbor matematika – fyzika (1973 – 1975). V rokoch 1976 až 1989, bol zamestnaný ako kurič. V 70. a 80. rokoch Budaj aktívne pôsobil v bratislavskom podzemí.  Najprv v okruhu básnickej skupiny Degenerovaná generácia, ktorá vznikla v roku 1973. Neskôr, už ako Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania, sa v poslednej tretine 70. rokov napojila na aktuálnu výtvarnú scénu i neoavantgardu generácie 60. rokov. Významne sa podieľal na aktivitách politického disentu. Angažoval v ekologickom hnutí, ktoré vydalo publikáciu Bratislava/nahlas (1987) a z ktorého sa po študentskej demonštrácii v Prahe 17. novembra 1989 sformovalo občianske hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). To po kolapse rozvinutého socializmu začalo utvárať nový spoločenský diskurz. Budaj sa stal jedným z lídrov Nežnej revolúcie na Slovensku. V 90. rokoch bol členom a zakladateľom niekoľkých politických strán. Od roku 2006 sa zaoberá komunálnou  politikou a občianskym aktivizmom. Umeniu sa prestal venovať po roku 1989.

Skupina Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania (DSIP) sa sformovala z básnickej skupiny Degenerovaná generácia (DG) a jej okruh tvorilo amatérske divadlo Labyrint pri vysokoškolskom V-klube v Bratislave (1975 – 1980) a spriaznení umelci a priatelia. Skupina operovala na performatívnej úrovni v sociálnom priestore. Jej parapolitické aktivity, ktoré spadajú najmä do obdobia rokov 1978 – 1980, vznikali kolektívne a samoorganizovane – v kontexte tzv. československej normalizácie, ktorá nastúpila po roku 1968 a ako spoločenský stav pretrvávala do roku 1989. Väčšina akcií bola ilegálna. Intervencie vznikali a zanikali ako tzv. dočasné autonómne zóny, ktoré oslobodzujú predstavivosť a potom sa samy rozpúšťajú, skôr než sa ich štátu, resp. moci podarí zlikvidovať. Keďže štátna ideológia adoptovala estetiku do svojej politiky, DSIP zakomponovala politiku do estetiky performatívneho  umenia. Divákov nechávali vkĺzavať do absurdných situácií. Akcie konštruovali ako nástrahy, ktoré účastníkov konfrontovali s realitou a ich aktívna účasť bola analogickou k ich angažovaniu sa vo svete. V procese prežívania vlastnej existencie sa diváci menili na participantov.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *