Artalk.cz

Beriem záver prípadu ako malý unikát

Od septembra minulého roku priebežne na Artalku sledujeme situáciu vo Východoslovenskej galérii Košice (VSG) a informujeme o jej spornom vedení a aktivitách, ktoré dospeli nedávno do štádia, kedy riaditeľ VSG Martin Račko odstúpil zo svojej funkcie, v ktorej pôsobil necelý rok. Za tento krátky čas sa stihol zdiskreditovať a následne odstúpiť.  V nasledujúcom rozhovore Kataríny Hládekovej, ktorá o galérii písala aj v rámci projektu Hosťujúci kritik (viac tu), položila autorka niekoľko otázok jednému zo zamestnancov, ktorý bol jedným z dotknutých v kauze odpočúvania vo Východoslevenskej galérii – Richardovi Graveczovi.

hladekova2 (kopie)

 

Aká je tvoja pracovná pozícia vo Východoslovenskej galérii a čo zahŕňa náplň tvojej práce? Zažil si éru Leny Leškovej, preklenovacie obdobie i pôsobenie Martina Račka. Menili sa tvoje povinnosti a právomoci pod vplyvom zmien vo vedení?

Do zamestnania vo Východoslovenskej galérii som nastúpil začiatkom roku 2013 na pozíciu koordinátora výstavných projektov s tým, že mojou úlohou bude v prvom rade riešenie grafickej a vizuálnej časti materiálov a výstav galérie. Neskôr, po odvolaní Leny Leškovej z pozície riaditeľky, mi bola počas provizória (čas bez novozvoleného vedenia) pozícia upravená na grafika, išlo v podstate len o formalitu pri usporiadaní pracovných štruktúr. Riešil som aj koordinovanie niekoľkých výstav, administráciu webu/Facebooku, technické riešania inštalácie a pod.

Či už za Leny Leškovej alebo za Martina Račka som situáciu vnímal ako napĺňanie v prvom rade ich osobných ambícii, ku ktorým sa využívali zamestnanci inštitúcie, respektíve inštitúcia ako taká. Nevytváral sa priestor k odbornej diskusii, končilo sa to zväčša tým, že netreba poučovať. U Leny Leškovej to však ešte navonok vyzeralo koncepčne a úroveň výstavného plánu bola vyššia. Vzťah a prístup k zamestnancom bol však podľa mňa hrozný a v oboch prípadoch bola organizácia práce chaotická a nepremyslená, princípom každý robí všetko.

Po odvolaní Leny Leškovej (počas prvých 6 mesiacov roku 2014) viedol galériu poverený riaditeľ, ekonóm galérie Juraj Gacík. Ako fungovala galéria v tomto období?  

Podľa môjho názoru sa inštitúcii darilo najviac práve v tomto provizóriu. Celá programová agenda prešla na odborných zamestnancov, ktorí dostali priestor na realizáciu nápadov. Vekovo sme pomerne mladý tím priemerne do 30 rokov, no vnímali sme to ako  príležitosť priniesť nový pohľad. Vyhlásili sme výzvu na predkladanie výstavných projektov pre rok 2014. Zložili galerijnú radu z kvalifikovaných odborníkov z oblasti umenia, galérií a kultúrnej obce.

(pozn. red. zloženie galerijnej rady počas provizória:
Gabriela Garlatyová – riaditeľka – Mestská galéria Rimavská Sobota
Mária Gmitrová – interná kurátorka – VSG
Zsófia Kiss-Szemán – hlavná kurátorka – Galéria mesta Bratislavy
Helena Nemcová – interná kurátorka – VSG
Peter Tajkov – prodekan pre umeleckú činnosť, zahraničné styky a informatiku – Fakulta umení TUKE
Eva Tkáčiková –  pedagogička /výtvarníčka)

Podarilo sa nám zadať a udržať úroveň výstavného plánu. Za krátky čas vznikli aj európsky unikátne výstavné projekty ako NEON/OFF, ktoré zaznamenali mimoriadnu návštevnosť. Vznikla spolupráca s Fakultou umení TUKE, ktorej študenti u nás obhajovali a vystavovali absolventské práce. Taktiež sme plánovali pokračovanie projektu Košickej moderny, ktorého výsledkami mali byť veľké monografické výstavy jednotlivých autorov s predchádzajúcim výskumom. V riešení boli kooperatívne projekty a putovné výstavy. Vznikol aj cyklus tematických prednášok pre verejnosť so zameraním na aktuálny výstavný plán.

Zlepšila sa koncepcia propagácie. Keďže bol výstavný program pripravovaný systematicky, začali sme vydávať programovú brožúru. Stúpol štatistický marketing a komunikácia na Facebooku. Vizuálna stránka sa tiež skultivovala na vyššiu úroveň. Všetko sa však vrátilo do starých koľají nástupom nového vedenia.

Ako by si popísal Martina Račka ako riaditeľa? Akú mal koncepciu vedenia?

Ako som spomínal, podľa mňa tam boli prvoradé osobné ambície bez dlhodobej vízie vedenia inštitúcie. Na chvíľu sa však zlepšila organizačná štruktúra, keď jednotlivým oddeleniam pribudli vedúci zamestnanci, ale bolo to skôr len papierové usporiadanie než reálna kompetencia viesť veci. Pozitívom z dlhodobého hľadiska bolo asi len presťahovanie depozitára do jednej budovy. Aj to však prebehlo bez premysleného postupu a bez prípravy pre zbierky naozaj vyhovujúcich priestorov.

Riaditeľ Račko do funkcie nastúpil na jeseň minulého roku. Odvtedy jeho pôsobenie kriticky hodnotili nielen zamestnanci galérie, ale i osobnosti kultúrneho života – napr. dielo Tomáša Makaru na Salóne východoslovenských výtvarných umelcov 2014 (viac tu) alebo odmietnutie pedagóga a výtvarníka Juraja Bartusza usporiadať v galérii výstavu študentov. Ako bola táto situácia vnímaná zvnútra galérie?

Nebol to len pán Bartusz, viacero výtvarníkov po nástupe nového vedenia odmietlo vystavovať. V podstate nás to neprekvapilo a chápali sme ich rozhodnutie. Nečudujem sa im.

Čo sa týka salónu (pozn. red. Salón východoslovenských umelcov 2014 – info tu). Vedenie v tom čase bolo aj zo strany viacerých zamestnancov upozornené na nekoncepčnosť takéhoto formátu a dopadlo to, ako dopadlo. Osobne som Tomášovu kritiku uvítal, bolo to trefné, prinieslo to diskusiu.

Či už ide o salón, ktorý bývalé vedenie prezentovalo, alebo svetovú výstavu, každý formát si nájde svojich priaznivcov. Je však dôležité vnímať kvalitu výstavy a kvalitu inštitúcie. Inštitúcia ako Východoslovenská galéria by si mala držať určitú úroveň a pripúšťať priestor výstavám a autorom, ktorí už majú skúsenosti a istý vývoj tvorby, ktorý ponúka nové tendencie. Tieto výstavy potom prinášajú aj progresiu galérie. Tak ako nemôžeš zavolať do Štátnej filharmónie hrať podpriemerných hudobníkov, tak by sa nemali vo významných galériách objavovať podpriemerní autori.

Ak už pristúpiť ku koncepcii salónu, tak v duchu v akom to urobila napríklad galéria DOX v roku 2012. Išlo o salón maľby, no s niekoľkými rozdielmi. Možnosť vystavovať dostal aj ktokoľvek z verejnosti. V prípade salónu vo VSG to boli len umelci registrovaní v umeleckých spolkoch, čo bolo už samo o sebe nepochopiteľným vymedzením kultúrnej obce. DOX to poňal ako neformálny experiment a ich samotná koncepcia dávala výstave význam. Laická verejnosť vystavovala spolu s profesionálnymi výtvarníkmi a za vystavené diela šlo hlasovať, či už vo výstave, alebo na Facebooku. Samotná výstava je tak akýmsi koncepčným dielom so sociálnym rozmerom. Tieto rozdiely DOX vnímal, VSG nie.

Bol si jedným zo 7 dotknutých zamestnancov v kauze odpočúvania (viac tu a tu), ktorá sa udiala vo Východoslovenskej galérii. Výsledky detektora lži potvrdili priame svedectvá zamestnancov. Čo si myslíš o takýchto praktikách zamestnávateľov?

Je na každom vedení aby dokázalo so zamestnancami komunikovať a dokázalo si nájsť ich dôveru a rešpekt prirodzenou cestou. Takáto situácia je pre zamestnancov určite nepríjemná aj vzhľadom k tomu, že musia naďalej pod takouto osobou pracovať a plniť jej nariadenia. Využívanie podobných praktík je nielen nemorálne, ale aj protizákonné. Nejde len o súkromie ako také. Osoba, ktorá takto koná, môže jednoducho prísť aj k osobným údajom alebo dôverným informáciám. Stretol som sa aj s názormi, že je to na Slovensku normálne, no nie, nie je. Normále to je len do miery, do akej sme to ochotní tolerovať. Nebudem však hrať hrdinu, ak by som sa v podobnej situácii ocitol sám a nevidel by som žiadnu možnosť, ako na vec poukázať, asi by som to riešil len odchodom. Aj tak beriem záver prípadu ako malý unikát. Ak sa niekto rozhodne poukázať na takúto vec, treba byť pripravený na čokoľvek, aj na pravý opak toho, ako to dopadlo vo VSG. Na druhej strane, čím viac ľudí prestane byť tolerantných k neprávosti, tým je väčšia šanca, že takéto závery nebudú len výnimkou.

001
002

Ako dôkaz ste poskytli fotografiu nahrávacieho zariadenia. Čo si myslíš, že môže viesť zamestnávateľa k nastraženiu odpočúvacieho zariadenia?

Môže ísť o prosté overovanie si zamestnancov alebo zvedavosť, aké rozhovory sa vedú.

Traja z vás sa rozhodli podstúpiť detektor lži (výsledky tu). Keďže ste zverejnili mená 7 zasiahnutých, môžeš prezradiť i to, kto sa zúčastnil vyšetrenia na detektore? Prečo ste pristúpili k tomuto kroku?

Keďže išlo o priame svedectvá, nechcel by som konkretizovať jednotlivé mená osôb, ktoré sa zúčastnili na vyšetrení. Bol to logický krok potom, ako sa bývalé vedenie mediálne vyjadrilo, že odpočúvanie bolo z našej strany vykonštruované a šlo len o náš pokus účelovo zdiskreditovať jeho osobu. Chceli sme sa z týchto obvinení v čo najkratšom čase pred kultúrnou obcou, ale aj verejnosťou, očistiť a poukázať výsledkami detektora lži, že tento prípad vymyslený nebol. Keďže ide o finančne veľmi náročné vyšetrenie absolvovali ho traja zamestnanci, ktorých svedectvá mohli poskytnúť, čo najkomplexnejší obraz o celom prípade. Myslím si, že práve tento krok bol aj zlomový a zohral dôležitú úlohu pri vývoji celej situácie.

V liste úradom spolu s ďalšími zamestnancami uvádzaš, že sa odpočúvanie odohralo 28. októbra 2014. Celá vec sa dala do pohybu až vyšetrením na detektore lži v marci tohto roku. Prečo taká dlhá doba? Stupňovala sa napätá atmosféra?

Išlo o úradné a zákonne postupy, ktoré sme sa snažili v plnej miere dodržať. Vec sme najprv právne konzultovali. Následne sme vedeniu predložili list, v ktorom sme ho žiadali o vyjadrenie sa k situácii, to neprejavilo záujem situáciu riešiť. Následne boli upovedomené úrady ako Inšpektorát práce Košice, Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky a Košický samosprávny kraj, ktorý je zriaďovateľom inštitúcie. Zo všetkých úradov nám prišli neutrálne stanoviská, podľa ktorých jednotlivé úrady nemohli hodnotiť dôkaznú situáciu a svedectvá. Len tento postup trval viac ako dva mesiace. Trestné oznámenie by túto situáciu taktiež nedokázalo riešiť. Išlo o právne veľmi komplikovaný prípad, ktorý som aj sám osobne niekoľkokrát konzultoval s právnou kanceláriou. Na druhej strane si v tejto situácii nedokážem predstaviť ani podanie na súd, ktorého pojednávania by sa mohli ťahať dlhé roky a zamestnanci by museli fungovať naďalej pod tým istým vedením. Následne sa táto vec objavila v médiách. Po celý čas sme sa snažili prípad konzultovať, kde to len bolo možné a nájsť korektné riešenie situácie. Keď však prišlo k spomínaným mediálnym obvineniam zo strany vedenia o vykonštruovaní prípadu, rozhodli sme sa pre polygrafologické vyšetrenie. Nemali sme čo stratiť. Potom nám už šlo len o rezerváciu termínu a o čo najskoršie predloženie výsledkov. Celý proces nás stal neskutočne veľa energie a nervov.

Čo sa týka atmosféry. Nemrzí ma ani tak prístup vedenia, pretože keď sme sa rozhodli situáciu riešiť, rátali sme samozrejme s tým, že ľahké to nebude a tlak bude obrovský. Najviac ma však prekvapil prístup jednotlivcov, teraz mám na mysli hlavne niektorých zamestnancov, ktorí neboli vo veci priamo zainteresovaní, no vedenie nielen zastávali, ale pokúšali sa nás aj prezentovať ako tých, ktorí inštitúciu poškodzujú. Za chrbtom nám tak vznikali mnohé podrazy. Išlo však len o vypočítavé a alibistické konanie. Mená spomínať nechcem, oni o sebe vedia.

Na druhej strane sme vnímali podporu verejnosti a mnohých ľudí z radov kultúrnej obce, ktorým veľmi ďakujeme. Neskôr prišla aj podpora Slovenskej národnej galérie a Rady galérii Slovenska. Znamenalo to pre nás veľa, keďže sme videli, že diskusia neostáva len na východe Slovenska.

Slovenská národná galéria (Alexandra Kusá – generálna riaditeľka), Rada galérií Slovenska (Renáta Niczová- predsedníčka) i širšia komunita umelcov a kritikov vyjadrila v marci otvoreným listom nesúhlas  s dianím a praktikami vo VSG. Ku koncu marca riaditeľ odstúpil. Prispeli tieto okolnosti k riaditeľovej rezignácii? Myslíš, že aparát profesionálnej kultúrnej verejnosti má váhu pri riešení podobných prípadov? Zdenko Trebuľa (pozn. red. predseda Košického samosprávneho kraja) na list Alexandry Kusej predsa reagoval len odpoveďou na list a nie samotným prešetrením situácie. Na druhej strane celý „škandál“ pravdepodobne mohol k rezignácii prispieť.

Nepochybne áno. Myslím si, že po týchto okolnostiach bolo pre vedenie ťažké čeliť situácii nielen z morálneho hľadiska, ale aj z hľadiska odborného. Pretože inštitúciu a jej pomery začala pozornejšie sledovať Slovenská národná galéria, ktorej momentálna úroveň je nepochybne na tej európskej a Rada galérii Slovenska, ktorá je tiež významným orgánom prepájajúcim galeríjne inštitúcie. Tlak bol určite veľký.

KMBT_C224_239-20150311104721
Stanovisko RGS

Na nového riaditeľa má byť vyhlásené výberové konanie. Práve nekvalifikované zloženie porôt podobných výberových konaní podľa mňa vedie k tomu, že sa na vysokých postoch v kultúrnych inštitúciách objavnú osoby s nedostatočným profesným zázemím. Je možné, že sa situácia po ďalšom výberovom konaním zopakuje? Myslíš, že existuje možnosť sa tomu vyvarovať?   

Súhlasím s tvojim názorom. Je to celospoločenská téma a dotýka sa rôznych odvetví.

U kultúrnych inštitúcií však oveľa viac vnímam celú tu bizarnosť, keďže ide o inštitúcie financované z verejných zdrojov, človek, ktorý takúto inštitúciu vedie, je v podstate pánom sám sebe a neexistuje žiadna odborná kontrola, ktorá by mala kompetenciu hodnotiť kvalitatívny stav. Preto je veľmi dôležité obsadenie kvalifikovaného vedenia.

Druhou vecou, ktorá mi napadá, je také smiešne porovnanie. Vezmime si trénera futbalového tímu. Futbal je šport, ktorý žije vďaka ľudu a ľudia mu rozumejú, lopta musí vojsť do brány súpera, zápasy sa musia vyhrávať, to sa rovná úspešne vedenie. Ak sa to nedarí, odvolá sa tréner a nahradí ho iný. Nemôže sa tu stať, že by tréner podával podpriemerné výsledky a verejnosť by to ignorovala. To je najväčší rozdiel, pretože kultúra je síce pre ľud, no ľudia jej nerozumejú, nerozumejú jej v zmysle, že nedokážu hodnotiť dlhodobé výsledky a nedokážu vnímať celé pozadie inštitúcie. Tým pádom nie sú ani kritický k výberu jej vedenia. Kultúrna obec v tomto zase býva trochu lenivá. Na druhej strane je to aj chybou samotných inštitúcii, ale aj škôl a vzdelávania… proste začarované a komplikované, no je to stále o ľuďoch.

Či sa situácia po výberovom konaní opäť zopakuje, netuším. Čím som si však istý je to, že výber vedenia bude sledovať omnoho viac ľudí, ale aj inštitúcie, ktorých kritický pohľad niečo znamená. Toto môže len prispieť k tomu, aby bolo nové vedenie kvalitnejšie.

Kto je povereným riaditeľom dnes? Ako vyzerá aktuálna situácia v galérii? Cítite uvoľnenie atmosféry?

Dnes je dočasne poverený vedením Milan Biath – referent kultúrneho dedičstva a fondových inštitúcií Košického samosprávneho kraja. Myslím si, že to bol vhodný krok, keďže priamo KSK má možnosť nazrieť do problémov  v galérii, ale aj konfliktov, ktoré vznikali a utvoriť si mienku o situácii vlastným pozorovaním. Atmosféra je určite príjemnejšia, čaká nás však ešte plnenie zmluvných záväzkov, ktoré tu ostali po bývalom vedení galérie.

Na záver sa ešte spýtam, aké zmeny (personálne, organizačné, programové) by podľa tvojho názoru galérii pomohli?

Najviac by pomohlo vedenie, ktoré by dokázalo prenechať jednotlivú zodpovednosť na ľudí a ich odbornosť a hodnotiť ich dlhodobé výsledky a prispievanie k chodu inštitúcie. Skôr motivovať, diskutovať a vytvárať vhodné podmienky na uplatňovanie kvalitných nápadov ako priamo vytýčiť vlastný a nemenný smer, ktorý sa musí naplniť.

Čo sa týka personalistiky, galérii už dlho chýba stabilný tím, ktorý by vedel flexibilne riešiť technické prípravy výstav, prevozy a preberania diel, v podstate servis nevyhnutný pre plynulý chod inštitúcie. Po nástupe Leny Leškovej galéria prišla o mnoho zamestnancov, ktorých miesta sa však už neobsadili, a preto neskôr zaniklo aj ich financovanie. Takto musia veľkú časť technického zázemia riešiť aj zamestnanci odborných oddelení, a to na úkor výskumu alebo programových príprav. Tým však nechcem nijako znevažovať prácu terajších zamestnancov, ktorí sa tejto servisnej činnosti venujú, popri všetkých iných náplniach robia čo môžu.

Dôležitý je aj výskum vlastných zbierok a príprava nových koncepcií výstav s ťažiskom v zbierkach galérie. Bude potrebný aj kvalifikovaný kunsthistorik a kurátor, keďže traja ľudia, ktorých odbornosť dokázala naplniť tieto potreby postupne chýbajú (výpoveď, materská, a o chvíľu dôchodok). Je tiež načase rozhliadnuť sa po nových možnostiach, ako zbierku postupne rozšíriť aj o súčasné umenie.

Za prínosné tiež považujem mimovýstavné činnosti, ako konferencie, rôzne sprievodné programy, prednášky. Pomáha to budovať povedomie o inštitúcii a nachádzať tak nový okruh návštevníkov. K tejto činnosti by bol vhodný produkčný.

Čo je však super, sú programy pre rodiny s deťmi a školské skupiny. Tieto vedie Viera Dandárová a dlhodobo sa im venuje. Momentálne sa vďaka jej zásluhe rozbehli aj metodické dni pre pedagógov.

Veľmi dobrou vecou je aj kvalitné zloženie galerijnej rady, ktorá môže pôsobiť občasným zasadnutím v inštitúcii. Tá má za úlohu pomôcť inštitúcii s výberom výstavných projektov. Ak sa táto galerijná rada skladá z odborníkov, vie veľmi dobre usmerniť výber. Miesto v galerijnej rade sa vníma ako čestné, preto to galériu nič nestojí. Je to ako mať v odbornom tíme pri dôležitej otázke zdarma o 4-5 členov viac. Voľba členov je však na zvážení každého vedenia.

Nakoniec sú tu aj zamestnanci, bez ktorých si to viem predstaviť, no to nechcem vôbec rozoberať. To je výhradne na vedení galérie.

 Ďakujem za rozhovor.

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *