Artalk.cz

Romantici

Ak by som mal povedať jednu vec, ktorá chýba súčasnej slovenskej literatúre, tak by to boli (literárni) redaktori. Niekto, kto pracuje s autorom na rukopise a nepustí ho von, kým to nie je ono. Prečo nie sú?  Príčin je tu niekoľko – do finančnej podvyživenosti vydavateľstiev až po autorky a autorov, ktorí sú nie vždy ochotní, čo i len pripustiť, že by sa dalo (a malo) na ich textoch ešte popracovať. Výsledkom sú potom nedorobky, ktoré nie sú na prospech ani autorovi, ani knižnému trhu a čitateľovi už vôbec nie.

IMG_7535

Vizuálne umenie je na tom podobne. Formálne máva kurátora síce skoro každá výstava, ale nie vždy to tak aj vyzerá. Nechajme bokom, keď „kurátor“ začne svoj predslov slovami, že výstavu vidí prvýkrát. Tu si ten kurátorský ornament skutočne mohli odpustiť. Horšie je, keď kurátor svoju prácu – výberom diel počnúc a kurátorským predslovom končiac (patrím k tým, čo ich majú radi, ak sú dobré) beznádejne nezvládne či odflákne. A takýchto zlyhaní – najmä zo strany „zavedených“ kurátorov pri samostatných výstavách, sme mohli zažiť v poslednej dobe akosi priveľa. Chápem, že nie každá galéria má možnosti pripraviť napríklad takú výnimočnú (rozsahom i kvalitou) výstavu a katalóg ako Slovenská národná galéria Júliusovi Kollerovi (kurátori Petra Hanáková, Aurel Hrabušický), ale aj menšie galérie a projekty si zaslúžia patričnú kurátorskú starostlivosť. Lebo vidieť výstavu zamorenú vyslovene slabými prácami či počúvať nejaké „nejapné kurátorské blekotanie“, to si môže odpustiť každý (už som i zažil, ako sa kurátorka v prejave sústredila výlučne na osobné vyznanie autorovi, koncentrovaný pocit trápnosti zvýšilo ešte i to, že to bolo na pôde galérie, ktorá si kladie za cieľ výchovu diváka). V takýchto prípadoch ostáva dojem, že hlavným, ak nie jediným motívom spolupráce galéria-kurátor-umelec, je len kamarátšaft či nejaké iné „záväzky“. Poučil som sa, keď vidím meno niektorého z takýchto kurátorov na pozvánke, už sa neunúvam.

C_DSC1768
Našťastie, zároveň sa vynára nová a veľmi sľubná generácia mladých kurátorov. Ešte ich nezomlela rutina, „prevádzka“ či záväzky a ostáva v nich duch romantikov umenia. V Bratislave momentálne prebieha hneď niekoľko zaujímavých výstav, ktoré pripravili svojim generačným rovesníkom. V priestoroch galérie Freshmen’s kurátoruje Ľuboš Lehocký projekt Tušenie (vystavujúci umelci: Adam Šakový, Lucia Papčová, Marko Horban, Peter Barényi, Maija Laurinen), v ktorom za kľúč k ich spojeniu zvolil spôsob, ako presne a jasne vystihnúť niečo pomocou zahmlenia, nejasnosti, rozostrenosti a tajomnosti. Lucia Miklošková vo Photoporte pripravila výstavu Martina Kochana, SUPERKOMPOZÍCIE, kde premyslene využila svoj primárny záujem o maľbu pri fotografickom projekte, ktorý sa pohybuje práve na hranici s maľbou.

IMG_7499

No, ale najambicióznejším je projekt Márie Janušovej Novodobý romantizmus s podtitulom Príroda a krajina, ktorým zvíťazila v 12. ročníku programu Galérie mesta Bratislavy, Štipendium Radislava Matuštíka, určeného študentom a mladým kurátorom. Témou je nostalgický pátos a utopický idealizmus ako princípy v tvorbe nastupujúcej generácie. V posledných rokoch uspeli nie moc presvedčivé projekty postavené hlavne na prvoplánovom znaku (paneláky, jedlo), tu si kurátorka dala ambicióznejší cieľ, pokúsiť sa o istú generačnú charakteristiku a výpoveď prostredníctvom „analogických znakov v súčasnom slovenskom vizuálnom umení a v umení obdobia romantizmu“. Ak bol romantizmus (aj) reakciou na rozbiehajúcu sa priemyselnú a vedeckú revolúciu a dravosť začínajúceho kapitalizmu, tak podobní pocit v súvislosti s dneškom možno vystopovať i v generácii nastupujúcich umelcov. Teraz nemám na mysli, že by sa pretavil do dosť otravnej módy všelijakých starých retro-techník, počnúc fotografickými. Jazyk je aktuálny a médium ich tiež nespája. Nájdeme tu maľbu, fotografiu, video, objekt, inštaláciu. Tým fundamentálnym spojivom nie je v jadre ani nejaký jednoduchý vizuálny znak, hoci krajina je zastúpená najčastejšie. Spája ich skôr niečo subtílnejšie a efemérnejšie, akýsi životný pocit vzbury proti mainstreamu a poctivé hľadanie prapôvodných princípov vo vlastnej tvorbe či hraníc umeleckého vyjadrenia ako takého. Nie je náhoda, že najsilnejšie sú tu zastúpení absolventi už pomaly legendárneho ateliéru Mal+by Klaudie Kosziby, v ktorom sa dôraz viac kladie na výchovu hĺbavých, originálnych a univerzálnych umeleckých osobností, než na produkciu absolventov s ľahko rozpoznateľným rukopisom a technikou marketingu.

A_DSC1745

Na výstave nenájdeme len mýtickú krajinu v maľbe (Petra Vojteková, Soňa Patúcová, Juraj Toman, Dominik Hlinka), vo fotografii (Marek Burcl, Juraj Starovecký, ), v objekte (Marek Burcl) či v sofistikovanej kombinovanej technike (Dominik Hlinka), ale nájdeme tu i eschatologickú kontempláciu (András Cséfalvay), programovú „naivitu“ (Erik Sikora) či svojsky reflektovanú a transformovanú ľudovú tradíciu cez fotografiu a video (Zuzana Pustaiová, Miroslava Kučišová).
Projekt rozhodne núti diváka uvažovať nad ponukou/konceptom Márie Janušovej, či už súhlasne alebo polemicky. Atakuje jeden z najzaujímavejších fenoménov súčasného mladého a progresívneho slovenského vizuálneho umenia. A v tom je jeho najväčší prínos. Iste jej veľmi pomohlo i to, že sa jej podarilo vybalancovať osobné poznanie sa s umelcami s univerzálnymi prvkami ich výpovede. Kurátorka to hlavné zvládla. Už si len vyskúšať aj kurátorský dozor (výstava sa hneď po začiatku začala trochu rozpadať) a do budúcnosti odhadnúť možnosti konkrétnej galérie i z tejto stránky. Každopádne Štipendium Radislava Matuštíka je v dobrých rukách. Ešte stále romantických.
—————————

NOVODOBÝ ROMANTIZMUS
Pálffyho palác, GMB Bratislava
14. 4. 2015 – 31. 5. 2015
Kurátorka: Mária Janušová

Vystavujúci umelci: Marek Burcl, András Cséfalvay, Dominik Hlinka, Miroslava Kučišová, Soňa Patúcová, Zuzana Pustaiová, Erik Sikora, Juraj Starovecký, Juraj Toman, Petra Vojteková

Komentáře

  1. …životný pocit vzbury proti mainstreamu…….. poctivé hľadanie prapôvodných princípov vo vlastnej tvorbe….. (novodobý) romantizmus….

    Mne sa chce umrieť. Nie, chcem byť analfabet. Nie, chcem si vypichnúť oči. Nie, chcem mávnuť rukou. Nie, chcem niekoho udrieť. Nie, chcem vraždiť. Nie, chcem sa vys+ať. Nie, chcem sa umyť. Nie, chcem zaspať. Nie, chcem sa zobudiť do nového dňa. Nie, chcem dúfať, že toto všetko je len debilný sen.

    Asi by som mal navštíviť dermatológa, lebo z pánov Grusku, Hvoreckého a Macka mám neskutočné vyrážky na dlaniach, hánkach a chodidlách.

  2. Prave kuratorske otvorenie vystavy Martina Kochana sa mi zdalo velmi neprehladna a ako keby kuratorka bola zmetena. Z par slov Martina som viac pochopil o co mu slo.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *