Keď netečie, aspoň kvapká

Po dvoch diskutabilných projektoch Svetlo na hrane, ktoré ostalo visieť medzi prezentáciu architektúry (no v „popiskách“ chýbali mená architektov) a fotografie (nato tam zas bolo priveľa slabých snímok) a “náhražkovej” Košickej moderne a jej kontexte (vďaka čomu sa Bratislava roky nedočká skutočne “veľkej” výstavy, akú si tento fenomén zaslúži), prišla Slovenská národná galéria s Tekutou múzou.

1

Nielen oheň vie byť dobrý sluha ale aj zlý pán. S drogami je to podobne. Môžu nabudiť kreativitu, a to nie len „umeleckú“ (nedávna reportáž CNN naznačuje, akú úlohu malo LSD a iné drogy pri vzniky zázraku menom Silicon Valley), ale i prispieť k deštrukcii osobnosti, rodiny, či celého spoločenstva. Na Slovensku (aj) v súvislosti s alkoholom o tom, žiaľ, vieme svoje. A práve toto („alkohol ako múza i neduh“), malo byť aj témou výstavy Tekutá múza. Aspoň podľa slov kurátorky z katalógu. No nie je. Ani náhodou.

2
Čo na výstave nájdeme? Maľbu, kresbu, fotografiu, sochu, objekt, inštaláciu, filmové ukážky – a to všetko, v úplnej väčšine, s jednoduchým, veľmi prvoplánovým, vizuálnym „pojítkom“ – fľaša, pohárik, krčma, popíjajúci, opilec. Nájde sa toho hodne, z minulosti aj súčasnosti, keď sa problémy s alkoholom priamo dotýkajú skoro desatiny populácie a nepriamo ešte väčšej skupiny. A v krajine, kde alkohol bol vždy viac droga ako súčasť nie veľmi sofistikovanej gastronomickej tradície. Na zaradenie diela do výstavy vystačil akýkoľvek – i voľný, skutočne veľmi voľný či nepriamy odkaz na tému „alkohol“. Niekedy v podstate ani to nie, alebo odkaz dešifrovateľný len s veľkou dávkou fantázie (M. Kvetan, Trofej).

3
Vzniklo tak akési „alkoholické panoptikum“, ktorému iste nechýba vizuálna atraktívnosť, no tá nevyváži obsahovú prvoplánovosť. To čo skoro nenájdeme, je práve alkohol ako múza, ako prostriedok stimulujúci tvorbu a ani, naopak, ako to, čo tvorcu ničí. Nenájdeme tu žiaden individuálny príbeh umelca a jeho tvorby stimulovanej či deštruovanej alkoholom. A takých príbehov je veľa. A keď už tie nie, bola tu ešte stále možnosť siahnuť po výtvarné dielka vzniknuté v rámci arteterapie, psychiatri by iste vedeli byť nápomocní. Že alkohol bol a je problém, na to odkazuje len časť s protialkoholickými plagátmi i séria fotografii z liečebne (J. Ondzík), či opileckých trosiek (J. Bartoš, A. Podstrásky). No celková „popíkova hravosť“ (už sa stáva jednou z inštalačným tradícií SNG) ako keby aj toto nejako bagatelizovala. Démon alkohol z výstavy nevystúpi. A mal by. Si myslím.

4
Textovú časť katalógu (vydarený design M. Lelovský) tvorí úvodná štúdia z pera kurátorky, po ktorej nasleduje Dobšinského O človeku, čo nikdy nehrešil. Autorka začína niektorými všeobecnými konštatovaniami na tému pitie alkoholu (no tvrdenia ako „pijeme viac ako kedykoľvek predtým“ sa mi nepodarilo verifikovať – napr. podľa Svetovej zdravotníckej organizácie bol od roku 1961 vrchol spotreby na začiatku 80tych rokov, že „Slováci sú v posledných rokoch predovšetkým vinári“, je tvrdenie založené zrejme viac na autorkinej skúsenosti vychádzajúcej z jej veľmi blízkeho okolia, než na relevantných štatistikách). V nasledujúcich častiach sa autorka snaží, tu viac, tu menej presvedčivo odôvodniť výber diel či prezentuje ich kultúrno-sociálny kontext. Na záver, ako keby si uvedomila, že pôvodný cieľ sa asi nie celkom vydaril, už píše, že výstava je venovaná „alkoholickej obraznosti“, čo je zrejme o kus bližšie výslednej podobe výstavy. I keď aj tu, videné triezvym okom, zapochybujeme. Možno keby jeden čo to popil, bol by zhovievavejší.

—————————————————-

Tekutá múza. Alkohol a vizuálna kultúra

Slovenská národná galéria

6. marca 2015 – 31. mája 2015

Esterházyho palác, 3. poschodie

Kurátorka: Petra Hanáková