Keď netečie, aspoň kvapká

Po dvoch diskutabilných projektoch Svetlo na hrane, ktoré ostalo visieť medzi prezentáciu architektúry (no v „popiskách“ chýbali mená architektov) a fotografie (nato tam zas bolo priveľa slabých snímok) a “náhražkovej” Košickej moderne a jej kontexte (vďaka čomu sa Bratislava roky nedočká skutočne “veľkej” výstavy, akú si tento fenomén zaslúži), prišla Slovenská národná galéria s Tekutou múzou.

Nielen oheň vie byť dobrý sluha ale aj zlý pán. S drogami je to podobne. Môžu nabudiť kreativitu, a to nie len „umeleckú“ (nedávna reportáž CNN naznačuje, akú úlohu malo LSD a iné drogy pri vzniky zázraku menom Silicon Valley), ale i prispieť k deštrukcii osobnosti, rodiny, či celého spoločenstva. Na Slovensku (aj) v súvislosti s alkoholom o tom, žiaľ, vieme svoje. A práve toto („alkohol ako múza i neduh“), malo byť aj témou výstavy Tekutá múza. Aspoň podľa slov kurátorky z katalógu. No nie je. Ani náhodou.

Čo na výstave nájdeme? Maľbu, kresbu, fotografiu, sochu, objekt, inštaláciu, filmové ukážky – a to všetko, v úplnej väčšine, s jednoduchým, veľmi prvoplánovým, vizuálnym „pojítkom“ - fľaša, pohárik, krčma, popíjajúci, opilec. Nájde sa toho hodne, z minulosti aj súčasnosti, keď sa problémy s alkoholom priamo dotýkajú skoro desatiny populácie a nepriamo ešte väčšej skupiny. A v krajine, kde alkohol bol vždy viac droga ako súčasť nie veľmi sofistikovanej gastronomickej tradície. Na zaradenie diela do výstavy vystačil akýkoľvek – i voľný, skutočne veľmi voľný či nepriamy odkaz na tému „alkohol“. Niekedy v podstate ani to nie, alebo odkaz dešifrovateľný len s veľkou dávkou fantázie (M. Kvetan, Trofej).

Vzniklo tak akési „alkoholické panoptikum“, ktorému iste nechýba vizuálna atraktívnosť, no tá nevyváži obsahovú prvoplánovosť. To čo skoro nenájdeme, je práve alkohol ako múza, ako prostriedok stimulujúci tvorbu a ani, naopak, ako to, čo tvorcu ničí. Nenájdeme tu žiaden individuálny príbeh umelca a jeho tvorby stimulovanej či deštruovanej alkoholom. A takých príbehov je veľa. A keď už tie nie, bola tu ešte stále možnosť siahnuť po výtvarné dielka vzniknuté v rámci arteterapie, psychiatri by iste vedeli byť nápomocní. Že alkohol bol a je problém, na to odkazuje len časť s protialkoholickými plagátmi i séria fotografii z liečebne (J. Ondzík), či opileckých trosiek (J. Bartoš, A. Podstrásky). No celková „popíkova hravosť“ (už sa stáva jednou z inštalačným tradícií SNG) ako keby aj toto nejako bagatelizovala. Démon alkohol z výstavy nevystúpi. A mal by. Si myslím.

Textovú časť katalógu (vydarený design M. Lelovský) tvorí úvodná štúdia z pera kurátorky, po ktorej nasleduje Dobšinského O človeku, čo nikdy nehrešil. Autorka začína niektorými všeobecnými konštatovaniami na tému pitie alkoholu (no tvrdenia ako „pijeme viac ako kedykoľvek predtým“ sa mi nepodarilo verifikovať - napr. podľa Svetovej zdravotníckej organizácie bol od roku 1961 vrchol spotreby na začiatku 80tych rokov, že „Slováci sú v posledných rokoch predovšetkým vinári“, je tvrdenie založené zrejme viac na autorkinej skúsenosti vychádzajúcej z jej veľmi blízkeho okolia, než na relevantných štatistikách). V nasledujúcich častiach sa autorka snaží, tu viac, tu menej presvedčivo odôvodniť výber diel či prezentuje ich kultúrno-sociálny kontext. Na záver, ako keby si uvedomila, že pôvodný cieľ sa asi nie celkom vydaril, už píše, že výstava je venovaná „alkoholickej obraznosti“, čo je zrejme o kus bližšie výslednej podobe výstavy. I keď aj tu, videné triezvym okom, zapochybujeme. Možno keby jeden čo to popil, bol by zhovievavejší.

----------------------------------------------------

Tekutá múza. Alkohol a vizuálna kultúra

Slovenská národná galéria

6. marca 2015 – 31. mája 2015

Esterházyho palác, 3. poschodie

Kurátorka: Petra Hanáková

Damas Gruska | Okrem prednášania na Univerzite Komenského (hlavne neštandardnej a neklasickej logiky) sa venuje kultúrnej publicistike. Založil a 4 roky viedol kultúrny mesačník/revue K&S.