Hosťujúci kritik: Múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach

Múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach existuje od 1. septembra 1991, pôvodne ako jedna z veľkého počtu kultúrnych inštitúcií zriadených Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, v súčasnosti však patrí do zriaďovateľskej pôsobnosti Vyššieho územného celku Prešovského samosprávneho kraja v Prešove.

Jeho založeniu v danej lokalite predchádzali aktivity nadšencov v súvislosti s lokalitou, respektíve blízkou polohou obce, z ktorej pochádzali rodičia Andyho Warhola. Realizované boli ešte v čase bývalého komunistického režimu, postupne v Malej galérii Klubu priateľov výtvarného umenia pri výtvarnom odbore Základnej umeleckej školy a neskôr pri Spoločnosti Andyho Warhola v Medzilaborciach. Nepochybne najdôležitejšou z aktivít bolo zberateľstvo materiálov, rôznych autentických dokumentov súvisiacich so životom Andyho Warhola, respektíve životom jeho rodiny, ktoré sa stali základom súčasného zbierkového fondu a archívu múzea.

Múzeum má v súčasnosti tri stále expozície, postupne situované na druhom, treťom a prvom nadzemnom podlaží budovy, ktorá v minulosti patrila Mestskému kultúrnemu centru. Prvú expozíciu tvoria práce Andyho najstaršieho brata Paula Warholu a Paulovho syna Jamesa, inštalované na pevných stenách a perforovaných paravánoch, respektíve paneloch, zároveň tvoriacich priečku, oddeľujúcu spomenutú expozíciu od susednej miestnosti. Rovnako sú prezentované aj diela a archívne materiály uprostred celej expozície. Nasledujúcou je expozícia o pôvode Andyho Warhola, ktorej obsahom sú dokumenty, artefakty prevažne zapožičané od jeho rodinných príslušníkov. Hlavnou a najobsiahlejšou je stála expozícia diel Andyho Warhola. Pozostáva z obrazov zapožičaných od Nadácie Andyho Warhola pre vizuálne umenie v New Yorku, súkromných zberateľov, ale aj z diel, ktoré sú majetkom múzea. V súčasnosti sa medzi dielami Andyho Warhola nachádzajú aj diela street-artovej autorky Bambi alebo dielo Roya Lichtensteina.

Množstvo a kvalita prezentovaných diel i archívnych materiálov a exponátov je však inštalovaná trocha rozpačito, zdanlivo všade kde to priestor dovoľuje. Tento dojem umocňuje štruktúra na stenách, tvorená plagátmi/tapetou s portrétom Andyho Warhola, alebo reprodukciou jeho diel. Tapeta sa ďalej strieda s čiernou farbou stien, čo spolu s figurínami vytvára dojem akejsi divadelnej scény, so zapínajúcimi a zhasínajúcimi sa svetlami, reagujúcimi na pohyb návštevníka.

K pomerne podrobnému popisu situácie ma vedie pocit, že dôležité výtvarné diela, nepochybne významného svetového umelca, sa strácajú v nánose farieb a rušivých detailov, síce pravdepodobne v snahe o navodenie čo najväčšej autenticity, no v konečnom dôsledku prichádzajúce o „podstavec“, piedestál alebo jednoducho o svoje miesto na stene.

Zdá sa, akoby celá expozícia ešte len čakala na svoju obnovu a aktualizáciu, podobne ako budova múzea, ktorá sa aspoň čiastočnej rekonštrukcie dočkala, no keďže išlo o skutočne nevyhnutný, akútny technický zásah, opravu zatekajúcej strechy, vizuálnemu pôsobeniu interiéru bývalého kultúrneho domu to nepomohlo.

Zrejme a pochopiteľne aj tu, prichádzame k pravdepodobne všade pretrvávajúcemu problému komunikácie a nepochopenia potrieb kultúrnych inštitúcií prezentujúcich hodnoty súčasného umenia, zo strany ich správcovských inštitúcií.

Určite v rôznych smeroch podobné je to nielen medzi podobnými inštitúciami na Slovensku ale aj v susednom Poľsku, no zásadný rozdiel je zrejmý, ak porovnávame spôsob prezentácie práce významného svetového poľského umelca Tadeusza Kantora a významného svetového umelca, o ktorého pôvode tak radi hovoríme.

V Krakove sa nachádzajú dve expozície, venované Kantorovi, jedna v centre mesta, v byte, ktorý aj keď len krátky čas, no bol jeho ateliérom, a ďalšia v novo otvorenom Múzeu Tadeusza Kantora, umiestnená nad a v objekte starej továrne. Nad zrekonštruovanou továrňou sa klenie nová budova, svojim charakterom odkazujúca k práci Kantora. Expozícia tu je podobne ako v Medzilaborciach rozdelená do dvoch častí - jednej zaznamenávajúcej fakty, dokumenty, literatúru, no invenčne radenej systémom farebných bodov a druhej obsahujúcej video záznamy, inštalácie, rekonštrukcie a modely jednotlivých scén k divadelným hrám. Táto časť expozície je citlivo dopĺňaná o projekcie s vysvetľujúcim textom. Všetky časti expozície, hoc sú plne obsadené exponátmi, pôsobia veľmi vzdušne, veľkoryso a prehľadne.

Expozíciám v múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach veľkorysosť nechýba, aj keď v tomto prípade možno skôr vo význame slova preplnený. Sú tiež vzdušné, no to je skôr výsledkom jednotlivých častí použitých interiérov, ktoré pôvodne spájali miestnosti navzájom alebo boli určené pre usadenie obecenstva pred pódiom. Prehľadnosť, alebo možnosť pohodlne získať informácie o živote a tvorbe Andyho Warhola je potláčaná predovšetkým farebnou členitosťou častí stien, kde farebný či štrukturálny podklad odvádza pozornosť od exponovaného diela či dokumentu.

Obsiahla stála expozícia múzea, s množstvom zaujímavých archívnych materiálov a Warholových diel, je akoby improvizovane vsadená do priestoru, ktorý pochopiteľne ako to už poznáme z iných aj novších slovenských inštitúcií, nebol pôvodne postavený pre účely exponovania výtvarných diel. Množstvo funkčných a stavebných detailov ostáva priznaných, čo ku zjednoteniu a čítaniu expozície neprispieva. Farebné zábradlia, rebríky a mreže vyčnievajú do priestoru a bijú do očí často viac než expozícia sama. Snahu o „zmäkčenie“ priestoru potlačou Warholových diel na schodoch alebo podobným spôsobom veľkoryso prekrytý strop schodiska celkom pohltí alebo skôr zaplní zápach z toaliet bezprostredne po vstupe do budovy, vanúci sa z ich pootvorených drevených, rustikálne profilovaných dverí. A či už náhodou alebo neschopnosťou tento „úvodný“ problém riešiť, uvítal ma rovnaký závan aj pri predošlej návšteve pred dvomi rokmi. Vtedy ma však sprevádzala skupina teoretikov umenia z Izraela, Španielska, USA a Juhoafrickej republiky. Zážitok z návštevy súcitne komentovali len doširoka pootvorenými očami.

Múzeum moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach sa na svojej webovej stránke definuje ako ojedinelá inštitúcia (spolu s Múzeom Andyho Warhola v Pittsburghu je jediným múzeom Andyho Warhola na svete). Deklaruje svoju spoluprácu s rôznymi umeleckými inštitúciami podobného odborného zamerania v zahraničí a ako výsledok spolupráce realizujú a kurátorsky vypracovávajú medzinárodné výstavné projekty propagujúce a reflektujúce život a dielo Andyho Warhola v kontexte postmoderných tendencií v umení. O jeho chod sa stará tím ôsmych zamestnancov, vrátane riaditeľky, kurátora, asistentky kurátora.

Na záver je dôležité dodať, že sa múzeum snaží o výchovu diváka aj prostredníctvom aktivít umelecko-edukačného charakteru.

V súčasnosti v múzeu prebieha aj výstava Julia Leto „Poviem to obrazom“ mladej autorky trpiacej autizmom.

Michal Štofa | Narodený 1982, je absolventom Dejín umenia a kultúry, Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Počas štúdii a po ich ukončení pôsobil ako kurátor v Galérii Jána Koniarka v Trnave, neskôr rovnako ako kurátor vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. Počas podujatia Košice - Európske hlavné mesto kultúry 2013 pôsobil v n.o. Košice 2013 ako dramaturg pre vizuálne umenie. V súčasnosti pôsobí ako dramaturg pre vizuálne umenie v príspevkovej organizácii K13 – Košické kultúrne centrá, ktorá spravuje aj Kunsthalle/Halu umenia Košice a Kasárne/Kulturpark. Vo svojej práci sa zameriava na mapovanie a prezentovanie aktuálnych tendencií v súčasnom vizuálnom umení.