Hosťujúci kritik: Turčianska galéria v Martine

V Martine a jeho blízkom okolí nájdeme niekoľko oficiálnych výstavných priestorov, kde sa realizujú aj expozície výtvarného umenia – Slovenské národné múzeum v Martine, Etnografické múzeum, Múzeum Andreja Kmeťa, Múzeum slovenskej dediny, Múzeum Martina Benku, Múzeum Karola Plicku, Múzeum kultúry Čechov na Slovensku, Múzeum kultúry Rómov na Slovensku, Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice atď. Hlavným priestorom je ale Turčianska galéria (ďalej TG).

Galéria bola otvorená pre verejnosť až ako sedemnásta na Slovensku. Je to zbierkotvorná inštitúcia, ktorá má oproti ostatným regionálnym galériám vďaka historickým okolnostiam výrazný časový sklz. Ten ovplyvnil aj vývin jej zbierky - prirodzene sa zamerala na to, čo jej bolo najbližšie - okruh Galandovcov a zakladateľov slovenskej výtvarnej moderny (Ľ. Fulla, M. Benka, J. Alexy, M. A. Bazovský, A. W. Kubínčan – viacerí z nich v Martine dlhodobo pôsobili). Galériu trápi nedostatok financií už od roku 1989, v roku 1987 sa však na Turčiansku galériu usmialo šťastie a dostala najväčší akvizičný dar od manželky Mikuláša Galandu (Márie Galandovej, rod. Boudovej) – jeho diela aj osobné predmety. Samozrejme nešlo len o šťastie, ale aj veľkú zodpovednosť a finančné investície, keďže dar bol realizovaný pod podmienkou zriadenia stálej expozície v rodnom dome Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach. V roku 1991 teda pribudol Turčianskej galérii Dom Mikuláša Galandu (DMK), diela z DMK boli z bezpečnostných dôvodov presunuté do TG. Od 1. júla 2001 patrí Dom Mikuláša Galandu mestu Turčianske Teplice a od roku 2002 nesie názov Galéria Mikuláša Galandu (ďalej GMG). V roku 2007 získala TG podporu projektu Jarmily Kováčovej zameraného na digitalizáciu a reprodukcie diel Mikuláša Galandu, ktoré sa tam objavili v roku 2008 v novej podobe - kurátorkou tejto novej stálej expozície je kunsthistorička Zita Kostrová. Expozícia je na prvom poschodí a jej súčasťou je aj video o Galandovi.

Krátkodobé výstavy v GMG sa realizujú na klasickom regionálnom princípe – aktuálna výstava Petra Ondra Krajina Horného Turca je zameraná na krajinomaľbu olejom. Keď som pred niekoľkými rokmi učila v Turčianskych Tepliciach na Pedagogickej a sociálnej akadémii, tak som navštevovala galériu pravidelne. Ich výstavný program sa orientoval a stále orientuje na genius loci a regionálnych umelcov (Peter Ondro, Miroslav Bartoš, Gita Matisová atď.), výnimočne prináša aj niečo experimentálnejšie a „svetovejšie“ ako napr. výstavu pedagógov či študentov Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, Milana Sokola či Pavla Zoričáka. Časť expozície, ktorá je určená na dočasné výstavy má obmedzené technické aj estetické dispozície – klasický závesný systém a okrové koberce na zemi (viac tu) nie sú pre súčasné inštalačné trendy veľmi ideálne. Budova taktiež nie je v úplne dobrom technickom stave, tento rok bola dočasne uzavretá a určite by potrebovala väčšiu finančnú dotáciu, aj keď vďaka blízkemu parku pôsobí veľmi malebne. Vzniká tam podobný pocit ako v Múzeu Martina Benku – teleportácia do minulého storočia, no nie veľmi vzrušujúca. Vždy, keď si na to spomeniem, tak sa rozčúlim, lebo to vyzerá akoby zriaďovateľom vyhovovali zabehnuté mantinely, z ktorými nikto nehýbe a ani nehne. Chápem zamestnancov, ktorí prežili v danej inštitúcii celý svoj život a dané miesto je ich druhý alebo možno aj prvý domov a zbierku aj celý priestor berú veľmi osobne. Je zarážajúce, že sú títo oduševnení pracovníci ochotní prezentovať umelecké diela s vedomím, že máme 21. storočie takýmto spôsobom. Neviem ako to teraz vidia Benka alebo Galanda, ale fakt že sa na ich dielo prakticky nikto nechodí sám od seba dobrovoľne pozerať (len na podnet školy alebo pracovne) je smutný, lebo diela aj predmety, ktorými oba priestory disponujú, sú veľmi kvalitné. Niekedy stačí aj malá umelecká intervencia a finačne nenáročná zmena, ktorá stálej expozícii dodá nový život, dúfam, že sa jej v blízkom čase dočkáme.

Oproti tomuto stavu pôsobí TG ako úplný hi-tech. No nie úplne všetko je tu ideálne, aj keď sú priestory po rekonštrukcii veľmi atraktívne. Po tom ako sa vám roztvoria prvé dvere na fotobunku sa ocitnete pred druhými dverami – čiernymi, veľkými, kovanými a najmä zamknutými. Chvíľu máte pocit, či nie ste náhodou na nejakom zámku alebo hrade... a „strážca umenia“ s kľúčmi pôsobí ako kastelán. Ďalšia vec je „retro“ dizajn webu (musím ale pochváliť jeho prehľadnosť) a väčšiny publikácií. Po preštudovaní diela 30 rokov Turčianskej galérie (All The best 1983 – 2013) som sa musela pozrieť, kto stojí za dizajnom tejto knižky. Zistila som že Ivan Bílý, ktorý je dlhodobým spolupracovníkom galérie a má v nej pomerne dosť realizácií. Bol aj kurátorom a viackrát aj jedným z vystavujúcich. Z výročnej správy som sa dozvedela, že spravuje za dvadsať EUR na mesiac aj spomínaný web. To je naozaj málo a je vidieť, že je to veľmi demotivujúce. Ivan Bílý upravuje všetky diela samozrejme podľa vlastného vkusu, ktorý však ustrnul v 90. rokoch, čo publikáciám neprospieva (viď foto - farebné znaky nie sú súčasťou dizajnu, ale krstu publikácie). Keďže galéria rada spolupracuje s miestnymi umelcami, nechápem prečo ohľadom dizajnu neoslovuje aj mladých dizajnérov z Martina ako napr. Braňa Matisa, Michala Riabiča alebo Petra Klaudínyho. Resp. prečo nemajú mladí dizajnéri záujem spracovávať materiály pre TG? V mailovej komunikácii s riaditeľom galérie Ľubomírom Kraľovanským som sa totiž dozvedela, že on aj galéria sú zmenám otvorený a koncom minulého roka zrealizoval aj výzvu pre nových dizajnérov, neprišiel na ňu však nikto. Neviem či sú problémom peniaze alebo niečo iné, ale bolo by naozaj na čase tento vizuál, ktorý propaguje galériu aj za jej dverami zrevitalizovať. Bolo by fajn pouvažovať zároveň nad inováciami loga TG aj GMG.  Jediná publikácia, ktorá sa mi v TG kedy páčila, bol experimentálny katalóg k intermediálnej výstave Pásová výroba (kurátorky Silvia Rajčanová a Janka Mináriková - 2011/2012). Fotodokumentácia z výstav a akcií je prístupná na Facebooku galérie.

História TG sa začala oficiálne písať až v roku 1983 pod menom Galéria výtvarného umenia, aj keď snahy boli už od 50. rokov, kedy sa zriaďovala v Martine Galéria  Žilinského kraja. V Martine vraj nebol o takúto inštitúciu záujem, tak sa peniaze určené na jej realizáciu, presunuli do obrazárne v Liptovskom Mikuláši, ktorá bola vedená ako pobočka SNG, z nej potom logicky vznikla v roku 1955 Galéria P. M. Bohúňa. Nepoznám všetky okolnosti, ale silne pochybujem, že v Martine záujem o galériu nebol, čo konštatuje vo svojom príspevku v publikácii 30 rokov Turčianskej galérie (All The best 1983 – 2013) aj Zita Kostrová, ktorá sa týmto obdobím podrobnejšie zaoberá. Niekto mal evidentne záujem, aby sa diela presunuli inam. V roku vzniku 1983 bola galéria hneď aj premenovaná na Turčiansku galériu, čo trvá dodnes. Pred dvomi rokmi oslávila 30 rokov a pri tejto príležitosti sa konalo aj niekoľko výstav zameraných na pozdvihnutie jej genia loci  a regionálnych umelcov ako napr. výstava M(i)esto medzi pamäťou a nepamäťou v kurátorskej koncepcii Jarmily Kováčovej (viac tu). Pri tejto príležitosti bola vydaná aj spomínaná publikácia 30 rokov Turčianskej galérie (All the best 1983 – 2013), na ktorej spolupracovali napr. – Lubomír Kraľovanský, Zita Kostrová, Jarmila Kováčová a Silvia Rajčanová. Veľmi úprimne a otvorene v nej objasňujú nepriaznivé okolnosti jej vzniku aj fungovania, či nefungovania. Publikácii dominuje bohatý obrazový materiál – stal sa jedným z nosných podkladov, z ktorých som pri tomto texte vychádzala. Nie je štandardom, že má regionálna galéria takúto publikáciu, čo hodnotím veľmi pozitívne (dobrý dojem narúša len spomínaná grafická úprava). Zostala som veľmi milo prekvapená, koľko významných slovenských aj českých osobností sa v nej objavilo počas jej krátkeho trvania – spomeniem len Adřienu Šimotovú, Václava Boštíka, Josku Skalníka, Jiřího Valocha, J. H. Kocmana, Jiřího Šalamouna, Zdeňka Cíglera a pokračuje sa dodnes, čoho príkladom je aktuálna výstava In Optima Forma Rudolfa Filu a Jindřicha Štreita - kurátor Peter Michalovič. Galéria disponuje kvalitnou zbierkou, o ktorú sa dlhodobo stará Viera Babjaková. Diela sú vhodne adjustované, depozit by ale potreboval finančnú dotáciu na renováciu. Čo sa týka prírastkov zo súčasného umenia, tie do galérie pribúdajú najčastejšie na základe darov (Tomáš Ďžadoň, Ľuba Sajkalová. I. Žirková, M. Piaček, M Kianička, P. Chrenková atď.). Nákupy sa realizujú z grantov MKSR a pokryjú tak dva obrazy ročne (viac o zbierke tu).

Turčianska galéria v Martine sídli podobne ako väčšina regionálnych galérii v pamiatkovom objekte - konkrétne Župného domu Turčianskej župy v centre mesta, patrí pod vyšší územný celok, teda zriaďovateľom je primárne Žilinský samosprávny kraj, až potom Ministerstvo kultúry (granty) a Mesto Martin. To je hendikep a kameň úrazu, ktorým trpia skoro všetky regionálne galérie približne od konca 90. rokov. V roku 2014 napríklad na VÚC v Žiline skrsol vo vedení nápad, že by chceli do budov a kancelárií VÚC originály „regionálnych“ umelcov ako napr. M. Benku, Ľ. Fullu a M. Galandu. Nehovoriac o tom, že nejde o regionálnych umelcov, je pre človeka, ktorý tomu rozumie, tento nápad veľmi neprofesionálny. Situácia je taká, že galéria napíše grant, aby bola schopná finančne pokryť a zreštaurovať krvopotne tak dva obrazy ročne, s tým že sa o ne bude ďalej profesionálne starať a poskytne im adekvátne priestory a podmienky. Je síce chválihodné, že sa chcú na VÚC obklopiť kvalitným umením, no dnes je výroba kópií obrazov na takej úrovni, že sú skoro nerozoznateľné od originálov, preto dúfam, že sa iniciátori tohoto nápadu poradia s odborníkmi a rozhodnú sa pre iné a pre diela menej deštruktívne riešenie.

Časť priestorov v budove sa využíva ako sobášna miestnosť, tam prebiehajú aj vernisáže, ktorým hádam nikdy nechýbala klasická hudobná vložka v podobe hry na gitaru. Aj tu by galéria mohla viac zaexperimentovať. Napriek finančným ťažkostiam TG prešla v rokoch 2012 rozsiahlou rekonštrukciou a disponuje kvalitnými priestormi, novým osvetlením, vstupnými dverami na fotobunku, jej zbierka prebehla digitalizáciou a má rozbehnutých viacero stabilných a kvalitných projektov (Bienále fantázie, Socha v meste, Trienále umenia knihy - táto téma stabilných projektov TG potrebuje samostatné spracovanie a priestor). Od roku 2012 má nového riaditeľa Ľubomíra Kraľovanského, ktorý nastúpil po dlhoročnom pôsobení Jarmily Kováčovej. Okolnosti výberového konania neboli úplne jasné, čo nikdy nie je pozitívnym faktorom pri štarte - do konkurzu na post riaditeľa sa prihlásili traja uchádzači: Jarmila Kováčová (predchádzajúca raditeľka TG), Ľ. Kráľovanský (terajší riaditeľ TG) a Roman Popelár (bývalý riaditeľ galérie Medium). Vyhľadala som si životopis terajšieho riaditeľa, a to čo som si prečítala ma nepotešilo (životopis tu). Ďalší riaditeľ typu ,,Němeček“. Vydala som sa teda do galérie vypočuť si názory zamestnancov a napísala aj jemu osobne niekoľko otázok (viac tu). Po osobnom rozhovore s pani Vierou Babjakovou (správca zbierky) a Evou Mužilovou (galerijný pedagóg), ktoré pracujú v galérii dlhodobo, sa problém začal javiť aj z iného uhlu pohľadu. S aktuálnym riaditeľom sú spokojní a tvrdia, že je otvorený novým myšlienkam, dá si poradiť, nevidia v ňom problém, akurát sa potrebuje obklopiť vhodnými ľuďmi. Čo tak v podstate vníma aj Lucia Miklošková, ktorá dva roky pôsobila v galérii ako kurátorka súčasného umenia - "nemysliteľné je, že galéria v súčasnosti nemá žiadneho odborného pracovníka a chýba tu viacúrovňová syntetická práca" (L.M.) - galéria totiž nemá žiadneho kunsthistorika na plný úväzok. Keďže výberové konanie na pozíciu kunsthistorika, ktoré bolo vypísane v lete 2014 nebolo úspešné, galéria nemá hlavného kurátora, ktorý by formoval ďalej výstavný profil galérie. Prečo sa ale nikto vhodný neprihlásil?

Momentálne v galérii pracujú na polovičný úväzok dve kunsthistoričky – Zita Kostrová a Silvia Rajčanová. Galéria mala v rokoch 2005 - 2013 veľmi dobrý nábeh a rozptyl, dávala priestor klasickým výstavám aj mladým umelcom a experimentom, site specific projektom, zároveň pokračovala v zabehnutých medzinárodných súťažiach. Nárazovo tu hosťovalo v týchto rokoch niekoľko mladých kurátorov s reprízami výstav alebo samostatnými projektami pre TG ako napr. Petra Hanáková (Pamäť vecí - 2005), Mira Sikorová - Putišová (repríza výstavy IN(TER)MEDIA(S)RES - 2007), Omar Mirza a Barbora Geržová (repríza výstavy Jesť sa musí - 2008), Katarína Gatialová a Janka Mináriková (Animars - Animácie z Marsu - 2009), či Ján Kralovič (Pôdorys premenlivosti - 2013, viac tu). V TG sa za posledných päť rokov vystriedalo niekoľko kurátorov napr. z mladších uvediem Silviu Rajčanovú (pracuje aktuálne v TG na polovičný uväzok) a Luciu Mikloškovú. Lucia Miklošková realizovala napr. výstavy Erik Šille - Alchýmia vandráctva (2011/2012), Oltáre súčasnosti - súčasné oltáre (vyšla aj doprovodná publikácia, 2012/2013), Panel STORY (2013, spolukurátorka Lucia Štrbáková, repríza výstavy projektu pre Štipendium Radoslava Matuštíka GMB) a Vstúpte prosím! (2013). Výstavy mali nízku návštevnosť, čo ale do veľkej mieri súvisí aj s martinským konzervatívnym publikom a už spomínanou "viacúrovňovou syntetickou prácou" v galérii, ktorá by galériu sprofesionalizovala. Teraz sa mi zdá, že stagnuje a len pokračuje v začatých podujatiach, pričom popritom sa realizujú výstavy typu  "MARCOS SÁ CORREA – MATA ATLANTICA - príroda Brazílie očami známeho Brazílskeho fotografa (v spolupráci s Veľvyslanectvom Brazílskej federatívnej republiky)" a miestnych umelcov (Ivan Riabič, Ivan Šimko, Vladimír Plachý, Peter Šabo atď.), čo sa mi zdá krokom späť.  Dňa 2. novembra 2014 bola otvorená Výzva na podporu umenia v Turci, kde sa mohli účastníci do 21. novembra 2014 prihlásiť  s projektom prezentujúcim mladé súčasné turčianske umenie (nielen vizuálne, ale aj s presahmi do iných foriem, zdroj tu), čo znie optimisticky. Problémom je ale určite aj martinské publikum, ktoré veľmi nefandí súčasnému umeniu ani prístupom, experimentálnejšie a podľa mňa veľmi vydarené výstavy mali najmenšiu až minimálnu návštevnosť, viaceré boli však realizované aj v repríze v iných galériách a tam problém s návštevnosťou nebol, takže pes nie je zakopaný len v galérii a jej vedení či pracovníkoch. Väčšinový martinský divák sa koncentruje na divadlo prípadne hudbu a šport. Čo sa týka výtvarného umenia, tak na mňa pôsobí ako nepoučený konzervatívny snob - čomu nerozumie, to ho nahnevá a odradí. Mrzí ma, že to musím povedať, ale je to tak. Príkladom je aj nový kultúrny priestor Mólo, ktorého funkčnosť  je pre mnohých Martinčanov diskutabilná. Musel podobne ako súčasné umenie v TG svoju existenciu tvrdo obhajovať hneď od začiatku, a to napriek tomu, že dostal v roku 2011 cenu CE.ZA.AR za exteriér (realizácia Michal Riabič a Martin Lepej). Keďže je umiestnený vo veľmi exponovanom verejnom priestore (v strede centra mesta), vzbudzuje veľa reakcií podobne ako budova Milénium.

Aktuálne pri jubileu 60. rokov prebehla samostatná výstava Petra Šaba. Pamätám si ho ako učiteľa Základnej umeleckej školy Frica Kafendu vo Vrútkach, ktorý bol vždy výraznou osobnosťou. Venuje sa figurálnej maľbe a experimentuje s rôznymi štruktúrami a vrstvením, Martinčania ho poznajú a jeho výstava bola veľmi očakávaná. Pri príležitosti výstavy si vydal autor na vlastné náklady aj katalóg. Výstava bola nainštalovaná klasicky, no dalo sa lepšie pracovať s osvetlením, ktoré obrazy skôr splošťovalo ako podporovalo. Okrem tejto výstavy v TG prebehla na prelome roku výstava konceptuálneho umelca Rudolfa Sikoru a výstava IN.MEDIA.ART, čo je názov neformálnej platformy, ktorú vedie Vladimír Báthory. Kvalita diel IN.MEDIA.ART bola veľmi kolísavá, čo v dôsledku pôsobilo ako cvičenie amatérskych výtvarníkov. Rudolf Sikora je klasika, inštalácia neprekvapila, ale jej načasovanie s eko morálny odkazom na prelome roku 2014/2015 je stále aktuálne a divák si v tichosti uvedomil, že musí nevyhnutne prispieť k zlepšeniu tohoto sveta, čo nie je až také nepodstatné.

Okrem dočasných výstav ponúka galéria stálu expozíciu, ktorá bola inovovaná v roku 2011. Prvá stála expozícia bola sprístupnená v roku 1987 (Výtvarné umenie Turca – Edita Okálová a Zita Kostrová), druhá v roku 1993, tretia 2002 a v roku 2011 stále aktuálna štvrtá s názvom Výtvarná moderna v Turci – kurátorka Jarmila Kováčová. Stála expozícia vychádza z prelínania estetického, didaktického a muzeálneho prístupu, čím reflektuje aktuálne trendy - nájdeme v nej kľúčové citáty, osobné predmety autorov vo vitrínach a samozrejme diela. Výber veľmi prirodzene a pútavo informuje o kľúčových osobnostiach výtvarnej moderny v Turci, expozícia je podnetná aj pre galerijnú pedagogiku. Tá sa začala formovať od roku 1990 a od roku 2008 galéria disponuje aj galerijným pedagógom. Táto snaha sa skoncentrovala v ateliéri pod menom Kocúr. Založili ho Viera Babjaková a Eva Mužilová, ktoré v galérii pracujú dodnes. Obidve sú dlhodobo dôležitou súčasťou Medzinárodného Bienále fantázie, ktoré sa koná v Martine pravidelne od roku 1994. Bolo založené aj občianske združenie C.I.T., ktoré svojimi aktivitami expanduje aj do verejného priestoru. Program Face to Face, ktorý rozbehla Lucia Miklošková a pozývala naň odborníkov z rôznych odborov sa javí aktuálne miestami dosť neprofesionálne, keďže medziodborové aktivity momentálne suplujú koncerty ZŠ a ZUŠ v kombinácii napríklad s lokálnou módnou návrhárkou. Galéria ale prijala novú animátorku Luciu Bezegovú,  ktorá pôsobila počas nášho spoločného rozhovoru veľmi nadšene, takže je šanca, že projekt aj galéria znovu ožijú správnym smerom.