Hosťujúci kritik: Múzeum Vojtecha Lőfflera

Košice sa profilujú ako kultúrne mesto. Majú vlastnú vysokú umeleckú školu, galérie financované z verejných zdrojov, kultúrne centrá a projekty vzniknuté v rámci EHMK 2013 (Európskeho hlavného mesto kultúry v roku 2013) i neziskové organizácie a alternatívne združenia, ktoré podporujú a rozvíjajú kultúru. Zdalo by sa, že je košická kultúrna scéna na vyššej úrovni a po EHMK masáži i zocelená a jednotná.

Múzeum Vojtecha Lőfflera je príspevkovou organizáciou mestskej časti Košice – Staré mesto. Galéria vznikla 17. decembra 1993 na základe daru sochára Vojtecha Lőfflera, ktorý mestu daroval časť svojej tvorby a zbierku autoportrétov svojich priateľov, väčšinou predstaviteľov Košickej výtvarnej školy (Halász-Hradil, Csordák, Bauer, Jassusch, Feld, Jakoby a iní). Poslaním múzea je od jeho vzniku okrem starostlivosti o zbierkový fond i výstavná činnosť a podpora výtvarného umenia v Košiciach. Zbierka je pomerne malá, už sa v podstate nerozširuje a ani sa s ňou ďalej nepracuje.

Vo výstavných projektoch sa galéria podľa svojich zásad v hlavných priestoroch zameriava na súčasné umenie (alebo to aspoň vyhlasuje). Na poschodí organizuje komorné výstavy, ktorých dramaturgické zameranie by sa malo sústrediť na autorov zastúpených v zbierke autoportrétov (zdroj tu). V skutočnosti je i koncepcia týchto výstav viacmenej flexibilná. Okrem výstavnej činnosti rozvíja galéria vzdelávací podporný program v podobe tvorivých dielní, autorských čítaní, koncertov a divadelných projektov.

Z dôb môjho štúdia na košickej Fakulte umení (TUKE) na Katedre výtvarných umení a intermédií si túto galériu pamätám ako mienkotvornú a formatívnu, kde som rada chodila na vernisáže. V tej dobe bola jedným z mála miest, kde sa v Košiciach dal zhliadnuť aspoň záblesk súčasného umenia. Zo spätného pohľadu to prikladám vtedajšiemu pôsobeniu Petra Tajkova na pozícii historika galérie, ktorý koncipoval výstavný plán podobne ako by mohla byť realizovaná galéria mladých. Samozrejme sa tak dialo v podmienkach konzervatívnej malomestskej galérie. V dôsledku toho sa vernisáž neobišla bez hudobného doprovodu, vína a holubej letky, na poschodí s pamätnou izbou a nemennou expozíciou Lőfflerovho diela a zbierky autoportrétov. Stálu expozíciu na poschodí pravidelne občerstvovali výstavy autorov staršieho dátumu narodenia. Katalógy galérie sa vydávali raz za dva roky so starodávnym designom. Ale malo to charakter.

Dnes vedie galériu Milena Gašajová. Do funkcie riaditeľky nastúpila v máji roku 2012 na základe konkurzu, potom, ako bývalý riaditeľ Jozef Gazdag odišiel do dôchodku (zdroj tu).

V galérii stále pracuje malý tím galerijných pracovníkov, pravdepodobne ešte menší ako kedysi. Pamätná izba Lőfflerovcov i stála expozícia zostali rovnaké. I dizajn tlačovín a webovej stránky je rovnako starodávny ako pred 10 rokmi, keď som do MVL chodila pravidelne. Ostatné je ale iné.

Mám pocit, že na galérii sa prejavujú určité známky regresu. Za najväčšiu slabinu pokladám absenciu odborného dohľadu nad výstavným plánom. Výber projektov je neistý vo výtvarnom názore a nesleduje žiadnu tému alebo oblasť. Následkom toho projekty kolíšu na kvalite. Aj keď sú oproti súčasnému výberu výstav vo VSG o niečo liberálnejšie a sem-tam poučenejšie, môj dojem z múzea sa veľmi nelíši od dojmu, ktorý by som mohla mať z centra voľného času. A to nie len preto, že ťažiskom súčasných aktivít galérie sa javí galerijná animácia a tvorivé dielne. Napríklad keď som galériu navštívila pred Vianocami, prehliadku výstavy Štefana Filepa s názvom V zajatí farby a pohybu spríjemňovali koledy znejúce z magnetofónu. Trošku síce utlmili moju rozpačitosť z toho, čo som práve videla, ale zároveň som sa sklamania nezbavila úplne. Hlavne keď v komornom priestore na poschodí práve vystavoval karikaturista Rasťo Visokai a jeho dielo bolo nainštalované tak školácky, že to zhoršilo celkový dojem aj z tejto druhej výstavy. Kolísanie kvality sa ale prejavuje i v tom, že sa v galérii sem-tam predstaví i projekt nadväzujúci na jej predchádzajúcu profiláciu, napr. výstava Petra Kalmusa Tretie zvonenie.

V podstate ide o nekonfliktnú galériu, ktorá zažila aj progresívnejšie časy. Snaha vyhovieť každému a byť blízko ľuďom aj v prípade MVL vedie k strate kvality. Žiaľbohu, je s čím porovnávať a preto nám je to ľúto.

Pojem „stretnúť sa v galérii“ navyše treba v Košicach upresniť, keďže tento názov nesie aj nové nákupné centrum Galéria. Dovolím si tvrdiť, že Košičania sú svojím spôsobom kultúrni ľudia hrdí na svoju históriu, ktorú formuje práve aj umenie a kultúra. Košičan si rád zájde na kávičku a rád okom spočinie na peknom obrázku. Toto kultúrne sebavedomie však narušilo EHMK 2013 so svojimi početnými projektami, ktoré neboli zrozumiteľné ich nepoučenému vkusu. Nečudo, že sa tu z umenia stala verejne diskutovaná téma. Priemerný Košičan, podľa mňa, uvažuje asi takto: „Ak toto, čo mi visí v obývačke nad gaučom je umenie - a ja si myslím, že je, potom prečo niečo podobne krásne nenájdem v galérii? Ešte keď sa na to vynakladajú také veľké peniaze.“

Košické galérie na rozdiel od iných regionálnych galérií na Slovensku majú publikum. Ľudia sú umením, ktorému nerozumejú rozdráždení a pokúšajú sa o svoje prvé interpretácie. Je len veľká škoda, že galérie namiesto toho, aby toto publikum vzdelávali a pracovali s ním, sa mu pod tlakom podvoľujú. Výsledkom je polarizácia na ľudový vkus a na to, čo je sarkasticky označované za „moderné“.