Hosťujúci kritik: Východoslovenská galéria Košice

Východoslovenská galéria Košice (VSG) je najstaršia regionálna galéria na Slovensku a druhá najstaršia slovenská galéria vôbec. Bola založená v Košiciach v roku 1951 pod názvom Krajská galéria. Do konca roku 2005 bola spolu so SNG a Štátnou galériou v Banskej Bystrici jednou z troch galérií v zriaďovateľskej pôsobnosti MK SR. Dnes je pod zriaďovateľskou pôsobnosťou Košického samosprávneho kraja.

Výstavné priestory VSG sa nachádzajú v dvoch budovách na Hlavnej ulici 27 a Alžbetinej ulici 22. Ťažiskové projekty sú sústredené do budovy Župného domu na Hlavnej ulici. V rámci projektu Európskeho hlavného mesta kultúry 2013 (EHMK 2013) s názvom Ostrovy kultúry – Otvorená zóna 2 – Východoslovenská galéria sa uskutočnila rekonštrukcia podzemia budovy galérie na Hlavnej ulici. Vybudovali sa nové výstavné priestory na nádvorí, nová kanalizácia, zmodernizovali sa sieťové pripojenia a vybavili administratívne vstupné priestory (zdroj tu). Vďaka stavebným úpravám výstavné priestory nabrali v mnohom na kvalite. Dalo by sa ale polemizovať, či sa farebné odtiene pohybujúce sa od sivej k bordovej hodia na steny galérie (v náväznosti na pretrvávajúci trend vyčistených výstavných priestorov a white cubes).

1966339_746964212050907_5950277346630739641_o

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim o zhodnotenie súčasného stavu galérie na základe mojej návštevy VSG pred Vianocami. V tej dobe boli otvorené tri výstavy. Salón východoslovenských výtvarných umelcov 2014 a Hommage / Album to Jozef Haščák v budove na Hlavnej a výstava Július Jakoby (1903-1985) – výber z tvorby expozícia zo zbierok Východoslovenskej galérie v priestoroch VSG na Alžbetinej ulici. Všetky tri projekty spadajú pod dramaturgický výber nového riaditeľa. Dňa 1. júla 2014 sa ním stal maliar Martin Račko, syn bývalého národného umelca, sochára Arpáda Račka, ktorého pozná každý Košičan, autora sochy Maratónca (1959) a Erbu mesta Košice (2002), ale i Gottwalda (1972) alebo 5m vysokého Lenina. Do funkcie riaditeľa nastúpil Račko na základe konkurzu z 12.6.2014 a nahradil tak Lenu Leškovú- Bubánovú, odvolanú k 31.12. 2013 (6 mesiacov viedol galériu poverený riaditeľ a súčasný ekonóm galérie Ing. Juraj Gacík, viac tu).

Ešte predtým než sa budem venovať práci nového riaditeľa, skúsim načrtnúť, v akom stave zanechala galériu jeho predchodkyňa. Lena Lešková-Bubánová bola riaditeľkou po dobu 4 rokov. Jej prvotným zámerom bolo vytvoriť priestor otvorený pre všetkých (zdroj tu). V praxi to, podľa môjho názoru, po odbornej stránke znamenalo rozvoj a upevnenie stability konzervatívnej a dôveryhodnej inštitúcie. Po stránke manažérskej jej riaditeľovanie zaznamenalo viac prešľapov. Najviac diskutované boli jej finančné postupy, a to hlavne v rámci dvoch nákladných projektov. Prvým bola výstava Andy Warhol a Júlia z roku 2010, ktorú sprevádzal škandál, kritika zo strany umeleckej verejnosti a súdny spor. Podľa pôvodného plánu malo výstavu sprevádzať vydanie knihy fotografa Ruda Prekopa a českého grafika Michala Cihlářa ako jej rovnocennej časti. Prostredníctvom galérie sa mala kniha z časti financovať z nórskych fondov. Galéria od projektu ale odstúpila a fondy využila na vydanie katalógu k výstave, ktorú otvorila v okresanej forme. Vydavateľstvo Arbor vitae sa tým dostalo do dlhov a autor projektu Leškovú žaloval o autorské práva. Súd nakoniec vyhrala (viac tu).

Druhým veľkolepým projektom a zároveň labuťou piesňou Leškovej bola výstava Košická moderna a jej presahy (2013), ktorú osobne kurátorovala za spolupráce Zuzany Bartošovej. Šlo o výber zbierky VSG doplnený o zapožičané diela z početných našich i zahraničných inštitúcií (viac tu). Výstava bola vysoko dotovaná, a preto aj veľkoryso inštalovaná. To všetko bolo podporené sympóziom a vydaním knihy. Vernisáž sa konala 13.12.2013. O 18 dní bola Lena Lešková z funkcie riaditeľky odvolaná. Z kuloárov presiakli správy, že kvôli porušeniu finančnej disciplíny. Okrem problému, že na produkciu výstavy sa vyčerpalo viac financií, než si galéria mohla dovoliť, išlo o výstavu veľmi slušnú a podľa mojej mienky kvalitnú. Kurátorkám sa podarilo vytvoriť projekt atraktívny pre široké publikum bez straty odbornej kvality. Práve tento prístup by myslím mohol byť nosným i pre koncipovanie ďalších expozícií. Nový riaditeľ Račko sa ale hneď na začiatku verejne vymedzil voči megalomanským výstavným projektom bývalej šéfky a odmietol „suplovanie“ činnosti Kunsthalle a ďalších priestorov vzniknutých v rámci EHMK. Inými slovami sa Račko odmieta priblížiť súčasným galerijným trendom, tak ako sa snažila jeho predchodkyňa alebo EHMK. Za svoje ciele si vytýčil návrat k tradičnej koncepcii múzea, vytvorenie stálej expozície a znovuobnovenie každoročného regionálneho salónu (viac tu).

10522006_667220626691933_4653765829771404112_n

Po pol roku sa jeho činnosť nedá objektívne hodnotiť. Zatiaľ sa mu už však podarilo dosiahnuť jeden zo stanovených cieľov a 6.novembra otvoril Salón východoslovenských výtvarných umelcov 2014. Zámerom bolo vytvoriť demokratickú platformu pre vystavenie všetkých výtvarných umelcov Východu. Podmienka bola pozitívne zareagovať na emailovú výzvu a zaplatiť vstupné 15 EUR. Kvalitu malo zaručiť povinné členstvo všetkých zúčastnených v stavovských výtvarných organizáciách. Podľa zámeru riaditeľa asi „nepriestrelný plán“. Výsledkom bola výstava známych košických maliarov „gaučákov“. Mám na mysli obrazy, ktoré majú Košičania zavesené doma v obývačke, avšak do štátnej inštitúcie ich akosi doteraz nevyberali.

^C56A2384DD84C5947641232418F5DE52E93DF223094FBAA6F1^pimgpsh_fullsize_distr

Umelec a člen skupiny Kassa Boys Tomáš Makara sa zúčastnil výstavy tiež. Namiesto očakávaného obrazu na stenu zavesil však prihlášku na výstavu, prihlášku do Umeleckej besedy slovenskej a potvrdenie o zaplatení vstupného poplatku, V rámci hesla „Vox populi, vox dei“ riaditeľ voči dielu nevystúpil a vystavil ho demokraticky popri svojich maľbách, sochách svojho otca a dielach ďalších 71 výtvarníkov východného Slovenska bez rozdielu veku, pohlavia a kvality. Dielo síce vyvolalo škandál v médiách, no riaditeľa to nevyviedlo z miery – galéria predsa za vystavené diela neručí (viac tu). Sama sa prikláňam k názoru Lenky Kukurovej, že „Rezignácia na kurátorský výber diel nie je zárukou otvorenosti, ale známkou straty kvality a nebezpečnou cestou k ľudovému vkusu na pôde štátnej umeleckej inštitúcie.“ (zdroj tu). Bezkoncepčnosť a neodbornosť je viditeľná i na spôsobe zostavenia výstavného plánu posledných 6 mesiacov, ktorého ťažiskom je umenie blízke výtvarnému prejavu riaditeľa (doporučujem porovnať výstavu Milan Tvrdoň – Farebné dotyky, jeseň 2014 s portfóliom Martina Račka) a výbery zo zbierky, aj keď galéria realizuje otvorenú výzvu na projekty.

Otázka, ako veľmi by mala regionálna galéria edukovať a ako veľmi by mala vychádzať v ústrety všeobecnému vkusu je samozrejme problémom nielen košických, ale aj všetkých galérií, žijúcich z verejných financií. Odpoveď na ňu nie je jednoduchá a bojujú s ňou i inštitúcie, ktoré sú menej problematické a disponujú odborne vyspelejším vedením. VSG je galéria zbierkotvorná. Vlastní viac než 7000 diel, prevažne olejomalieb, grafík a kresieb pričom je zbierka programovo zameraná hlavne na staršie východoslovenské umenie. Jej ťažiskové okruhy sú krajinomaľba 19.storočia a zbierkový súbor autorov Košickej moderny z obdobia 20. rokov 20. storočia (zdroj tu).

Galéria pravidelne vystavuje výbery zo zbierky. V dobe mojej návštevy galérie prebiehala v priestore na Alžbetinej ulici 22 výstava Júliusa Jakobyho. Jedná sa o rozšírenú reinštaláciu výstavného projektu z roku 1992 (kurátorkou je Helena Němcová, interná historička galérie). Škoda, že výstava je málo propagovaná. Július Jakoby by si iste zaslúžil väčšiu pozornosť a PR. To platí i pre ďalších autorov zastúpených v zbierkovom fonde. Čiastkové výbery, aj v náväznosti na Leškovej projekt, by určite pomohli profilácii galérie. Takto výstava pôsobí len ako záplata vo výstavnom pláne. Pritom by mohla byť nosnou.

10679657_727039174043411_22027026799471440_o

Aj keď vo všetkých zdrojoch nachádzam tvrdenia, že zbierka sa zameriava aj na súčasné umenie, nepamätám si výstavný projekt, ktorý by zo zbierky predstavil súvislý výber súčasného umenia. Výstavy predstavujúce zbierku sú zamerané hlavne na spomínané ťažiskové okruhy. V súčasnej dobe zrejme pre nedostatok financií akvizičná činnosť neprebieha a za minulej riaditeľky prebiehala len sporadicky. Posledným riaditeľom, za ktorého pribudlo do zbierky viac akvizícií bol bývalý riaditeľ Peter Markovič.

Propagácia galérie je v súčasnosti veľmi skromná. Do rúk sa mi podarilo dostať informačný leták s výstavným plánom prvej polovice roku 2014, z obdobia, keď Račko ešte nebol riaditeľom. Po grafickej i po koncepčej stránke je leták ucelený, prehľadný a po vizuálnej stránke súčasný. Plán, ktorý prezentuje, je dramaturgicky kompaktný, aj keď konzervatívny. Zameriava sa na regionálne umenie. Výstavy delí na 2 kolektívne: modernu a súčasnosť a 3 individuálne: najmladšia, stredná a najstaršia generácia. V druhej polovici roku 2014 už leták nevznikol, zodpovednosť a dramaturgia sa totiž posunula zo zamestnancov galérie na riaditeľa.

Z ďalších aktuálne dostupných tlačovín galérie dobre hodnotím leták na vzdelávací program tvorivých dielní, ktorý naznačuje systematickú a koncepčnú prípravu galerijnej pedagogičky. Nekvalitná tlač a domáce „bigovanie“ sa mu popri ostatných nefunkčných oblastiach propagácie galérie dajú odpustiť. Na výstave Júliusa Jakobyho som ďalej dostala tlačovú správu a k výstave Salón východoslovenských umelcov som si mohla zakúpiť katalóg v dosť neaktuálnej grafickej úprave za 5 EUR. Ostatné tlačoviny, tlačové správy a publikácie chýbali. Galéria má funkčnú, aj keď mierne neprehľadnú, webovú a facebookovú stránku, ktoré pokrývajú väčšinu aktuálnych činností galérie.

Veľká časť súčasnej propagácie VSG je založená na precízne, aj keď na kolene vyrobených, videoprezentáciách „á la artycok.tv“, ktoré vytvára Victor Bleha. Sú dôležitým článkom PR galérie s neoddiskutovateľnou informačnou hodnotou. Jediné, čo je na škodu, je ich roztrieštený vizuálny štýl, ktorý by sa hodil viac k akčnému filmu alebo cestovnej kancelárii než ku konzervatívnej galérii. O jeho blízkom vzťahu k súčasnému riaditeľovi svedčí i reportáž z roku 2012 z výstavy Martina Račka v Budapešti – tu. Videoreporty z tohtoročných výstav si môžete pozrieť na Blehovom youtubovom kanále a nájdete ich aj na stránkach galérie.

Čo sa týka odborného personálneho obsadenia, má galéria troch historikov (Helena Němcová, Monika Vanečková a Ján Kovačič) a jedného kurátora. Táto pozícia však bola obsadená len nedávno, takže sa na chode galérie ešte nestihla prejaviť. Novým kurátorom by mal byť Pavel Urban. Dúfajme, že v budúcnosti riaditeľ umožní pracovníkom galérie prejaviť svoje schopnosti a skúsenosti, nechá si poradiť od odborníkov (interných i externých) a že vo VSG nebudú vládnuť bezkoncepčnosť a ľudovo-demokratický vkus.

V závere chcem dodať, že ma súčasná situácia s Východoslovenskou galériu mrzí. Košice si jednoznačne zaslúžia kvalitnú galériu, ktorá by mohla byť mienkotvornou inštitúciou. Tiež dúfam, že sa dnešná zbytočne polarizovaná atmosféra čoskoro vyčistí.