TS: Peter Sit

Situácia #03: PETER SIT / Tíže vědomí světa, nemožnost dýchat duší / Laurinská 14 / Bratislava/ 12. 12. 2014 / 17:32

Tíže vědomí světa, nemožnost dýchat duší

dňa 12. 12. 2014 od 17:32

Fotografické práce Petra Sita, vystavené na jednodňovej výstave, ktorej názov je citátom z Knihy neklidu Fernanda Pessoa, vznikli prevažne v roku 2013. Hoci fotografia ostáva hlavným médiom aj súčasných autorovych projektov, nezastáva v nich už ústrednú úlohu – samostatne výpovednú v rámci obsahu i svojich výtvarných a vizuálnych kvalít – ako v období, v ktorom vznikli prezentované snímky. V aktuálnych prácach (ktoré na výstave zastúpené nie sú) sa mení na nástroj, prostriedok, surovinu – vo výsledku súčasť širšie koncipovaného komplexného celku. Tak, ako v roku 1970 definoval Filko umenie ako vizuálnu komunikáciu a uvedomil si hodnotu vizuálnej informácie, tak začala byť pre Sita fotografia smerodajná a podstatná v prvom rade ako vizuálny komunikačný nosič, ktorý v rámci súčasnej tvorby aplikuje v syntéze s mnohými inými prvkami.

Peter Sit je autorský samorast. Ojedinelou a určujúcou je energia, zvedavosť a vôľa všeobsiahnutia ako seba samého – vlastného vedomia, bytia, myslenia, jazyka, esencie – tak externého prostredia a rôznych vplyvov, determinujúcich bytie ako také. Potreba povedať a vyjadriť čo najviac ho činí otvoreným rôznym vplyvom, pričom fatálnemu pohlteniu všadeprítomným inšpiračným šumom zabraňuje jeho prirodzená citlivosť a schopnosť nielen rôzne zdroje, signály a podnety zachytiť, ale aj dekódovať a selektovať. Intenzita jeho myšlienok môže byť niekedy rýchlejšia a naliehavejšia, ako možnosti ich okamžitého umeleckého uchopenia, forma akoby bola miestami limitujúca. No k devízam Sitovych autorských procesov nesporne patrí aj fakt, že v rámci hľadania adekvátnych možností vyjadrenia sa nikdy nevzdáva (ani neuspokojuje s jednoduchšou cestou), často v intenzívnej konfrontácii s vlastnými pochybnosťami.

Na výstave prezentuje svet objektov, situácií. Hoci sú to na pohľad celkom jednoznačné, konkrétne vyobrazenia „výsekov reality“, predmetné sú len vo svojich skulpturálnych, či priam architektonických kvalitách, čo do obsahu však ostávajú abstraktné. „Obrazy“, pôsobiace na pohľad ako štúdie rôznych náhodných, utilitárnych momentov, príznačné hrou s tvarmi a objemami, skúmajúce určité fyzické / fyzikálne zákonitosti predmetov ako vo svojej podstate, tak vo svojom fungovaní v priestore (statika, tvar, vychýlenie), pri dôslednejšom preniknutí „pod zobrazený povrch“ vyjavujú nečakané súvislosti, príbehy, niekedy až seba-odhalenia autora – mierne, sofistikované, nebadané a nenápadné. Až kdesi vo veľmi vzdialenom pláne, či dokonca možno až po interpretácii samotným autorom, môže divák „dekódovať“ nuansy najosobnejších výpovedí, krehké až efemérne, naznačené línie príbehov. Okrem zmienených formálnych devíz je teda zaujímavé sledovať aj obsahovú výpovednosť fotografií, ktorá v sebe mnohokrát vrství rôzne asociácie, odkazy k niečomu či významové roviny, vnímateľné z rôznych uhlov pohľadu – záleží len na tom, čo chce divák vidieť, čítať, resp. ktorú „verziu“ uprednostní.

Napríklad „pyramída“ z mandarinkových šupiek. Fotografia môže na jednej strane evokovať zimu, či Vianoce, ku ktorým ovocie neodmysliteľne patrí a ktoré svojou nezameniteľnou vôňou a chuťou väčšine ľudí asociuje príjemné a radostné pocity, chvíle. Uvedomenie si polo-obschnutých prázdnych šupiek, ktorých sa pôsobením určitých deštruktívnych biologických procesov pomaly zmocňuje pleseň, však už pravdepodobne odkazuje k niečomu celkom inému. A potom sa dá „výjav“ vnímať štrukturálne, ako určitá biomorfná skulptúra. V tejto súvislosti mi prichádza na um napríklad vyjadrenie mexického sochára Gabriela Orozca: „Keď zjete pomaranč, ostane z neho len prázdna kôra. Premýšľal som o vnútre telesa, o zvláštnej, nejasnej prázdnote celkom banálnych predmetov (...) V tej dobe som tiež premýšľal o raste, ktorého je plný  vesmír, o tom, ako z nejakého bodu vychádza plod, ktorý si vytvára nejakú vlastnú štruktúru, ale napokon z neho ostane iba šupka. Ovocie je nádobou (...), socha je pre mňa nádobou, alebo aspoň tým, čo vyvoláva ilúziu, že niečo obsahuje, alebo prenáša.“

Barokizujúce zátišie ananásu s cesnakom a cibuľami má okrem skulpturálnych po formálnej stránke aj nepopierateľné maliarske kvality. Oplýva silnou vizuálnou efektívnosťou a pod určitým uhlom a dopadom svetla vyvoláva skutočne až fyzické pôsobenie a štruktúru maľovaného obrazu zo 17. storočia. Dojem z vizuálnej ambivalentnosti môže navyše umocňovať aj nezvyčajná kombinácia zvolených plodín – sladkého ananásu, štipľavej cibule a cesnaku – navzájom nezlučiteľných chutí. Aj tento moment v sebe, rovnako ako pri väčšine iných výjavov na výstave, nesie nepopierateľný metaforický náboj. Čo ak je „prostá“ čiernobiela fotograficky zachytená kompozícia z ovocia a zeleniny v symbolickej rovine seba-terapuetickým gestom, dotknutím sa určitých hlboko uložených vrstiev autorovho seba-ustanovujúceho „ja“, „podaním si ruky“ s niektorými „sladko-kyslými“ momentmi či okolnosťami vlastného života?

Možno veľká šírka záberu osobných skúseností, intenzívny vnútorný dialóg so sebou samým, či neuspokojovanie sa s „kĺzaním“ po povrchu vlastného bytia, tlmočeného do umenia („Ľudská činnosť, braná v celku, ako činnosť sama o sebe a pre seba, predstavuje tvorivý akt par excellence: každá tvorba, každý jav, týkajúci sa spôsobu vyjadrovania, z nej priamo vyplývajú.“ M. Duchamp) z autora v konečnom dôsledku činia zrelú osobnosť, ktorá, hoc v mladom veku, podchvíľou (ne)znáša ťaživosť abstraktného myslenia a pociťuje tíhu vědomí světa a nemožnost dýchat duší...

Lucia Gavulová