Prekvapenie sa nekonalo. A sotva bude.

Prekvapenie sa nekonalo. Na druhý pokus sa Juraj Čarný stal (prvým riadnym) šéfom bratislavskej kunsthalle, oficiálne Kunsthalle / Dom umenia Bratislava (KHB). Prekvapenie sa konalo skôr na prvom, júlovom konkurze. Jednak tým, že sa o post uchádzal ako jediný kandidát, ako aj tým, že i napriek tomu neuspel.

Tento konkurz však mohol byť (ale nebol) varovným signálom. Ministerstvo nezačalo radikálne riešiť situáciu: zatraktívniť túto pozíciu, presvedčiť verejnosť, že človek poverený prípravou kunsthalle nebude automaticky – ako to býva zvykom – zvolený neskôr za jej šéfa, priamo osloviť niekoľko potenciálnych kvalitných kandidátov, atď. Nič z toho sa nekonalo. V druhom konkurze, do ktorého pribudli ešte dvaja uchádzači, už uspel. Uspel s tou istou koncepciu a len „zmenenou prezentáciou“.

Samozrejme, do hláv členom výberovej komisie nevidíme, ale čítať vyjadrenia jej predsedníčky Zuzany Bartošovej, ktoré naznačujú, prečo uspel, je skutočne tristné (SME 25.11.2014).

Tak teda: „Na našom rozhodnutí zavážilo najmä to, že Juraj Čarný je hlboko zžitý s prostredím Slovenského centra vizuálnych umení (SCVU), pozná jeho potenciál aj jeho potreby a reaguje na problémy, ktoré aj nás v komisii trápia“. Keď dáme bokom funkcionársky jazyk, jadrom toho oznámenia je – nechceme nikoho zvonku, kto by trochu rozhýbal stojace vody a priniesol nové impulzy. Ďalej sa od pani predsedníčky dozvedáme, že „v mojich očiach napokon zavážilo aj to, že Juraj Čarný sa nedal odradiť prvým neúspechom a pokračoval v spĺňaní svojich cieľov. Jeho výhodou bolo najmä to, že má za sebou kus slušne urobenej práce. V kunsthalle otvorili veľkú úvodnú výstavu Paradox 90., sprístupnili priestor LAB, organizujú prednášky, diskusie, ponúkajú lektorské služby.“ O tej slušne odvedenej práci pochybnosti veruže mám. Zameranie prvej výstavy na prezentáciu kurátorských koncepcií (v období mečiarizmu, 1993 – 1998) nepovažujem za šťastné, výstava je príliš insiderská a navyše vyznením značne nekritická. Keď k tomu prirátame niektoré úplne nezmyselné prezentačné postupy (virtuálna realita sprostredkovaná pomocou iPadov sotva lepšie priblíži pôvodné inštalácie než pár klasických “záznamov”), čudné promo výstavy (pred sídlom prezidenta umiestnený automobil Škoda Favorit, mimochodom, keď sme už pri tej vizualite, navrhol ho v polovici 80. rokov taliansky dizajnér Nuccio Bertone). Promo KHB a ani jej programov nie je o nič lepšie, (adresa web stránky „nerozumiem.sk“ hovorí sama za seba), programy majú veľmi kolísavú úroveň a miestami bizarný obsah (besiedka na tému, čo umelci varia a jedia). Ak samotný otvárací večer KHB vzbudil rozpaky (dočkali sme sa i príhovoru kazateľa Cirkvy bratskej ako hlavného mediátora) tak kontroverzná obsesia lektorsky dovysvetlovať umenie zostala.

School Social Club - Revolution without Movement, Galéria HIT

 

Ešte pred júlovým konkurzom Juraj Čarný vzbudil oprávnené pohoršenie, keď sa ukázalo, že ním organizované konkurzy na zamestnancov KHB zaváňali nešťastným slovenským rodinkárstvom. Tu predsedníčka komisie vystupuje ako oddaná matka, čo má za každú cenu nutkavú potrebu ospravedlňovať prehrešok synáčika: „V tomto prípade zohrala úlohu neznalosť zákona, spätne sa ukázalo, že tieto miesta nemusel obsadzovať konkurzom. On myslel, že je to správne, a nebolo to tak. Zákony si doštudoval a dnes by to už neurobil.“ Uf, pani predsedníčka si asi neuvedomuje, že konkurzy nerobíme len preto, aby sme dali zadosť zákonu, ale hlavne preto, aby sme získali čo najkvalitnejších ľudí. A to sa nám zas nepodarí, keď o ich kvalitách budú rozhodovať príbuzní. Každopádne z vyjadrenia je jasné, že v jej očiach sa kandidát rozhodne nezdiskreditoval. Hoci mal. A tak ani neprekvapí, že nový šéf už ani neplánuje nanovo obsadzovať miesta kurátorov. Výsledkom je, že v KHB nebude nikto, za kým je aspoň jeden významný veľký projekt a ani nikto, kto má skúsenosť s riadením väčšieho kolektívu (bez ohľadu na to, čo si dotyční myslia). Už len perličkou na spackanej konkurznej torte KHB je skutočnosť, že v komisii, ktorá rozhodovala o víťazovi konkurzu, nakoniec nebol ani jeden zahraničný člen. Provinčnejšie to už fakt nemôže byť.

Kde sa stala chyba? Asi hneď v počiatkoch, keď sa oprávnené volanie zo všetkých strán po kvalitnom priestore pre vizuálne umenie zredukovalo do hesla „Chceme kunsthalle“, bez dôkladnejšej diskusie (akú a pre koho). Tá sa odkladala napotom, ktoré sa už nekonalo. Mimochodom, samotný výstavný priestor „Dom umenia“ tu už bol – hoci s projektmi kolísavej úrovne a bez ďalších nevýstavných aktivít. Veci nepomohlo ani to, že KHB je ministerský projekt zhora (na rozdiel veľmi pozitívne prijímanej, zdola budovanej Kunsthalle v Žiline) a problémy zrejme bude stále robiť zlé organizačné včlenenie pod Národné osvetové centrum. O zložení výberovej komisie na šéfa už ani nehovoriac.

No čo už, zatiaľ to vyzerá, že budeme ako domorodci, medzi ktorých prišli svojho času západní cestovatelia. Videli, že nosia na rukách hodinky a aj oni také chceli. Nejako sa k nim nakoniec dostali. Akurát, že nemali pojem o čase a nevedeli načo im budú. Tak ako nám táto kunsthalle.

Damas Gruska | Okrem prednášania na Univerzite Komenského (hlavne neštandardnej a neklasickej logiky) sa venuje kultúrnej publicistike. Založil a 4 roky viedol kultúrny mesačník/revue K&S.