Hosťujúci kritik: Šarišská galéria v Prešove

Šarišská galéria v Prešove patrí k najstarším regionálnym galériám na Slovensku. Založená bola v roku 1956 ako Krajská galéria v Prešove, v rokoch 1961-1991 pôsobila pod názvom Galéria výtvarného umenia a od roku 1991 nesie inštitúcia aktuálne pomenovanie. Súčasné priestory dvoch meštianskych domov na Hlavnej ulici využíva galéria od roku 1981, kedy sa presťahovala z budovy bývalého evanjelického kolégia.

Charakter aktivít galérie je od jej založenia profilovaný najmä vzhľadom k jej regionálnemu zameraniu a pôsobeniu. Pri svojej odbornej činnosti sa orientovala - a platí to dodnes - predovšetkým na oblasť regiónu, ktorým je širšie chápaná oblasť severovýchodného Slovenska. To platí i pre budovanie zbierok, ktoré obsahujú vyše 4200 diel maliarstva, sochárstva, kresby a grafiky od 15. storočia po súčasnosť. Zbierky Šarišskej galérie obsahujú i súbory, ktoré sú v rámci slovenských zbierkových fondov výnimočné. Sú to predovšetkým ikony východoslovenskej proveniencie 16.-19. storočia a rozsiahla zbierka drevených plastík 15.-19. storočia. Dôležitou súčasťou zbierok je kolekcia obrazov portrétistu Jána Rombauera (1782-1849), maliarstvo 18.-19. storočia, autorské súbory regionálnych umelcov a umenie 20. storočia. Z maliarov sú zastúpený napríklad Martin Benka, Miloš A. Bazovský, Ľudovít Fulla, Elemír Halász – Hradil, Juraj Collinásy, Ladislav Medňanský, Teodor Zemplényi, Ernest Rákoši, Mikuláš Jordán, Július Jakoby, Anton Jasusch a Edmund Gwerk. Mimo základného zamerania zberateľských aktivít galérie je súbor českej grafiky od začiatku 20. storočia do šesťdesiatych rokov a deväť raritných grafických listov Paula Gaugina, novších tlačí získaných z pôvodných štočkov, ktoré v roku 1910 priviezol z Tahity Milan Rastislav Štefánik. Najpočetnejšou časťou zbierok je kolekcia 20. storočia, ale podľa vyjadrenia bývalej riaditeľky galérie Marty Hrebíčkovej je jej výpovedná hodnota a kvalita oslabená výrazným útlmom akvizičnej činnosti v deväťdesiatych rokoch, čo bolo spôsobené neustálym znižovaním reálneho rozpočtu. (Marta Hrebíčková: Galéria s nezvyčajným profilom. In: Pamiatky a múzeá. 3/2005)

Na pomery slovenskej galerijnej prevádzky sa formovala atypicky vyššie spomínaná zbierka drevenej plastiky 15.-19. storočia. V roku 1993 získala Šarišská galéria 53 artefaktov od súkromného zberateľa, prešovského sochára a lokálpatriota Dušana Pončáka (1941). Z finančnej dotácie grantu Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia bolo zakúpená socha Sv. Anny Samotretej z konca 15. storočia a ostatných 52 diel Pončák galérii veľkoryso daroval. Prírastok bol v roku 1993 ocenený revue pre kultúrne dedičstvo Pamiatky a múzeá ako „Akvizícia roka“. Koncom roka 2006 bola táto časť zbierkového fondu galérie rozšírená druhou časťou zbierky- 82 sochami a obrazmi. Prírastok bol financovaný zo zdrojov grantového systému Ministerstva kultúry s príspevkom od zriaďovateľa galérie, ktorým je Prešovský samosprávny kraj, v celkovej hodnote 2 miliónov Sk. Časti týchto akvizícií sa stali základom stálej expozície sakrálneho umenia 15.-19. storočia, ktoré galéria sprístupnila v septembri 2013. Na slávnostnom odhalení 4. júla tohto roku, pribudli k stálej expozícii jej tri najvzácnejšie exponáty. Formou dlhodobej výpožičky od prešovskej rímskokatolíckej farnosti získala Šarišská galéria tri drevorezby od Majstra Pavla z Levoče, ktoré boli pôvodne súčasťou stredovekého interiéru chrámu sv. Mikuláša v Prešove. Konkrétne sochu Sediaceho Krista (Meditatio Christi) z obdobia okolo 1520 s intaktne zachovanou polychrómiou, a z rovnakého obdobia i krucifix- tzv. „Ukrižovaný z Prešova“. Treťou sochou Majstra Pavla je archanjel Michal, datovaný do rokov 1510-1515. Tieto aktuálne prírastky predstavujú samozrejme pýchu galérie. Ako sa s hrdosťou konštatuje na webových stránkach galérie: s výnimkou Šarišského múzea v Bardejove, ktorá opatruje tzv. Malú kalváriu, nevlastní dielo pripisované priamo Majstrovi Pavlovi žiadna zbierkotvorná inštitúcia na Slovensku. I vzhľadom ku kvalite diel je na mieste otázka, či by pri ich prezentácii nebolo vhodnejšie progresívnejšie a nápaditejšie architektonické riešenie, pracujúce napríklad s odlišným svetelným režimom, či premyslenou prácou s farebným riešením priestoru. Súčasná realizácia expozície je síce dôstojná, ale dôsledne nezohľadňuje špecifický charakter predstavených diel, ktoré boli pred svojim adjustovaním prevažne súčasťou sakrálnych priestorov a predmetom kultu. Otázky týkajúce sa prezentácie sakrálneho umenia v galerijných inštitúciách sú ale vždy problematické, a tradične sa stávajú predmetom odborných diskusií. V prípade stálej expozície Šarišskej galérie sa pomyselná ideálna výstavná situácia navyše komplikuje faktom, že má obsiahnuť nielen odlišné obrazové médiá rôznych období - a tým i diferentných vizuálnych stratégií a intencií ich tvorcov/objednávateľov - ale i objekty pochádzajúce z prostredia rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a ortodoxnej cirkvi.

Okrem stálej expozície disponuje galéria i priestormi na dočasné výstavy. Na tieto účely slúži Malá sieň a Suterén na Hlavnej 53 a priestory prízemia na Hlavnej 51 a 53. Pri prehľade výstavných aktivít Šarišskej galérie zaujme jej rozsah a pestrosť. Organizuje „klasické“ výstavy výtvarníkom z regiónu pri príležitosti ich jubileí (dožitých i nedožitých), poskytuje priestor i mladším umelcom (napríklad výstava Jána Zelinku), zastrešuje výstavy diplomantov miestnej Katedry výtvarnej výchovy a umenia, ale ponúkla i možnosť prezentovať výtvarnú tvorbu autistických detí (Júlia Letová, Samuel Sibert). Zdá sa, že galéria v treťom najväčšom meste Slovenska supluje aktivity viacerých inštitúcií a snaží sa v rámci Prešova, ale i širšieho regiónu s nedostatočnou galerijnou sieťou, poskytovať kompletný „kultúrny servis“. Črtajúce sa námietky ohľadom nejasnej profilácie galérie a nekoncepčnosti výstavného programu sa z tohto pohľadu javia ako neadekvátne. K faktorom, ktoré musia zákonite limitovať každú odbornú inštitúciu patrí jej personálne zázemie. I Šarišská galéria sa musí vyrovnávať s chronickým problémom slovenských zbierkotvorných inštitúcií v regiónoch – s nedostatkom odborných pracovníkov. V Prešove je jediným kurátorom Jozef Ridilla. Sympatické je, že galéria organizuje i sprievodné podujatia a programovo pracuje so svojimi návštevníkmi. Z aktuálnych je to napríklad súťaž pre najmladších návštevníkov galérie – Šaty pre Madonku. Deti majú za úlohu pripraviť nové šaty pre drevenú sochu typu Obliekacej Madony z 19. storočia, ktorá je súčasťou stálej expozície. Autorkou projektu je Edita Vološčuková z Katedry výtvarnej výchovy a umenia Prešovskej univerzity. Ďalšou aktivitou galerijných pracovníkov mimo galérie sú „Potulky“ Klubu priateľov Šarišskej galérie, pri ktorých je záujemcom približované umenie in situ, napríklad gotické pamiatky v Sabinove a Lipanoch. Informácie o výstavách a sprievodných aktivitách sú pravidelne aktualizované na webových stránkach galérie: www.sgpresov.sk.

-------------------------------------------------------------------------------------------------

Poznámka: informácie v texte boli získané z webových stránok Šarišskej galérie v Prešove www.sgpresov.sk; z osobných návštev galérie a z textov bývalej riaditeľky Marty Hrebíčkovej: Galéria s nezvyčajným profilom. In: Pamiatky a múzeá. 3/2005; Zbierka drevenej plastiky 15.-19 storočia. IV. zväzok edície Zbierky ŠG. Šarišská galéria v Prešove. 2007.

-------------------------------------------------------------------------------------------------

Foto: Gabriela Kutajová