Artalk.cz

Tranzit. Reštart?

Tuším, že najspoľahlivejšia cesta ako sa môže výtvarník na Slovensku (ale asi nielen) znemožniť v očiach odbornej verejnosti, je zakoketovať si so stredným prúdom. Na znemožnenie v očiach ostatnej verejnosti býva dobrých dôvodov viac.

Tranzit_01

Znemožniť sa dá napríklad témou. Za najnudnejšiu považujem reflexiu umeleckej tvorby či prevádzky. Všelijaká tá Inštitucionálna kritika a spol. je pre mňa ako mávanie bielou vlajkou rezignácie na vymanenie sa z vnútorného mikrokozmu „umenia“ a na výpoveď o niečom menej nudnom pre outsiderov.  Snáď horšou je už len variant kombinácie umeleckého kanibalizmu a narcizmu. Nedávno napríklad v jednej bratislavskej galérii (inak veľmi kvalitnej, ale skôr konzervatívne orientovanej) skončila výstava, ktorá bola postavená iba na  menách výtvarníkov a kurátorov. Bez ich ovládania divák ani nepochopil, o čom je reč.

Opačný extrém nastáva, keď si chce umelecká tvorba na svoje plecia zobrať priveľké sústo. Napríklad, keď vstupuje do tradičných sfér vedy (exaktných, prírodných ale aj spoločenských či humanitných) a „skúma“, „odhaľuje“, či „analyzuje“ a „dokazuje“. Prípadne „demonštruje“. Nespomínam si, že by ma kedy presvedčil výsledok, že sa tieto ambície podarilo zmysluplne naplniť a prísť ozaj s „niečím“. Zato si spomínam na množstvo prapodivných objektov (školské kabinety spravidla mávajú lepšie pomôcky), občas dokonca grafov, schém, záznamov atď.  V najlepšom prípade „vedeckých ilustrácií“. Nie, ani „kontext“ galérie z toho umenie neurobil. Ešte komickejšie sú politické či inak angažované umenie alebo na umenie povýšený aktivizmus, ak zostávajú uzavreté v galérii s pár návštevníkmi počas trvania výstavy.

Bratislavská galéria Tranzit sa teší rešpektu odbornej verejnosti. Nespomínam si, že by niekedy koketovala so stredným prúdom. Jadro jej programu sa síce postupom času mierne menilo, ale dá sa povedať, že asi najsilnejšie bolo zastúpené konceptuálne umenie i keď sa nevyhýbala aj tradičnejšej maľbe, fotografii či napríklad výstavám zameraným na dokumentáciu umenia a pod.

Galéria disponovala pomerne veľkorysým priestorom, no v periférnej časti mesta,  kam mal problém trafiť aj poučený návštevník. Pred niečo vyše rokom do jej čela nastúpila Judit Angel (predtým pôsobila v  budapeštianskom Műcsarnoku) a všetci sme boli zvedaví, kam sa pod jej vedením Tranzit posunie.

Čo sa týka orientácie, zatiaľ by sa dalo hovoriť, ak by som si mal pomôcť „kinárskou“ terminológiou, o ešte väčšom príklone k projektom pre „náročného diváka“. Už sa mi i stalo, než som sa tam vybral (bola fakt od ruky), že som si aj niekoľkokrát prečítal kurátorský text a ani tak som ani v najmenšom netušil, o čom to tam bude (napr. projekt Potreba praxe). Po návrate to nebolo o nič lepšie. Na druhej strane, snáď ako istú protiváhu, Tranzit organizuje aj výborné a prístupné prednášky (nielen obsahom, ale aj konaním v centre mesta).

Tranzit_02

Ďalší reštart galérie (tentokrát posun doslovne) nastal koncom septembra, keď sa galéria presťahovala do nových priestorov, rozlohou síce výrazne komornejších, zato v širšom centre mesta a v bezprostrednej blízkosti už zavedeného priestoru pre alternatívnu kultúru. Otváracia výstava, Ilona Németh: Opravená verzia, kurátorka: Judit Angel, však naznačuje, že o hlbší obsahový reštart sa jednať nebude.

Čo teda v Tranzite uvidíme? Dve videá (krátke, manéver vlečnej lode na Dunaji a dlhé, interview s autorkiným strýkom), jednu fotku, jeden samoskladací-samorozkladací jedálenský stôl (vtipný objektík, ktorý spolu s fotografiou – oficiálnym záberom z otvorenia výstavy Flóra, evokujú nechcený dojem krematória) a celé to dopĺňa kus žulového náhrobku.

Kľúčom k projektu má byť ono interview: dobové svedectvo, ale i referencia k  pravidelným nedeľným rozhovorom „mužských vzorov“, otca a strýka, dvoch ľavicových intelektuálov stojacich na rôznych pozíciách a stelesňujúcich dva odlišné osobnostné koncepty. Otec je prítomný explicitne na fotografii ako vysoký štátny reprezentant i implicitne (jedálenský stôl neskôr ním povýšený na konferenčný a fragment náhrobku). No vráťme sa k záznamu samotnej výpovede.

Ak je pre historikov „oral history“ len pomocnou metódou, s ktorou treba narábať veľmi opatrne (napríklad na Slovensku sentiment za vojnovým štátom stojí práve na jej základoch), tak umelkynina obľúbená a často používaná metóda (tu spadajúca pod označenie „personal archeology“) nemusí viesť k o nič univerzálnejším záverom. Vzťahu jednotlivca a histórie, umelca a politiky môže dať osobný rozmer a svedectvo, ale to je tak všetko. Je to korektná metóda, ak jej ambície nesmerujú k všeobecnejšie platným záverom (na tie sme zatiaľ lepšiu metódu ako vedu nevymysleli). Ale práve tie sa zdajú byť súčasťou autorkiných ambícií. Ambícií, povedzme si otvorene, ktoré viac vytŕčajú z kurátorského textu, než zo samotnej expozície. Ono nie je problém „zavesiť“ na čokoľvek akýsi presvedčivý (viac alebo menej) obsah, vlastne hraničiaci s interpretáciou. Iná vec je, či výsledný tvar presvedčí a uspokojí aj diváka. Pretože, ak o toho nejde,  mohla sa galéria pokojne ďalej tešiť rešpektu odbornej verejnosti niekde za mestom. Na okraji záujmu, čo len trošku širšej verejnosti, ostane tak či tak.

______________________________________________________________

Ilona Németh: Opravená verzia / kurátorka: Judit Angel / Tranzit / Bratislava / 25. 9. – 31. 10. 2014

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *