Artalk.cz

Cena ≠ scéna a Čepan za to nemôže

Aká je situácia Ceny Oskára Čepana? A v akých kontúrach sa črtá jej budúcnosť?

To, že sa Cena Oskára Čepana (COČ), ako najprestížnejšie ocenenie pre slovenských výtvarníkov ( aj napriek spochybňovaniu), dostala v niekoľkých posledných rokoch do štádia stagnácie, je konštatovanie, ktoré hádam nikto nemá potrebu spochybňovať. Samozrejme, podobné podujatia privlastňujúce si pozíciu vplyvného mocenského činiteľa na scéne sú tradične terčom kritiky, ktorú prirodzene provokuje ich arbitrárne pôsobenie. V posledných niekoľkých rokoch sa však cena dostala do skutočne kritickej situácie a jej posledný ročník (2013) už pripomínal pokročilé štádium rozkladu. Hneď na úvod treba ale upresniť, že nemám na mysli úroveň vystavených prác ani rozhodnutie poroty vo veci výberu víťaza, to je skôr otázka osobných preferencií, ale predovšetkým charakter, aký toto podujatie nadobudlo – charakter periférneho a undergrundového podujatia, ktorý je síce sympatický, ale na udeľovanie cien tohoto typu a ambícii naozaj neadekvátny.

IMG_2129
Na fotografii zľava: teoretik umenia Noro Lacko, teoretik umenia Ján Kralovič a koordinátor COČ 2014 Tomáš Džadoň.

Situáciu si, zdá sa, plne uvedomovala aj organizátorská inštitúcia, Nadácia – centrum súčasného umenia a v súčasnosti sa pokúša zostavením nového a početnejšieho realizačného tímu o jej „revitalizáciu“ (termín, ktorý použili samotní organizátori COČ). Noví koordinátori Tomáš Džadoň a Barbora Šedivá zaviedli viaceré nové praktiky, medzi ktorými vyčnieva organizácia sprievodných podujatí v časovom predstihu pred samotnou výstavou po vzore českej Ceny Jindřicha Chalupeckého. Ich cieľom je ako prezentácia jednotlivých finalistov, tak aj propagácia samotnej ceny medzi širšou verejnosťou. Pristúpilo sa však aj k podstatnejším zmenám majúcim vplyv na samotný štatút ceny, ako zrušenie podmienky slovenského štátneho občianstva pre prihlasovaných umelcov, ktoré konečne otvorilo možnosť účasti aj pre zahraničných umelcov profesionálne pôsobiacich na Slovensku. Ako aj, podľa môjho názoru menej pozitívny zásah, a to zrušenie rady nominátorov, teda poradného orgánu odborníkov, ktorý nominoval a vyzýval umelcov, aby sa zapojili do súťaže, ako doplnok, či môžme povedať korekcia k samotnému prihlasovaniu samými umelcami.

Popritom sa nový tím podujal aj na otvorenie odbornej diskusie o hodnote ceny a (opäť citujúc organizátorov) o jej „praktickom význame pre miestnu umeleckú scénu“. Vznikol nový poradný orgán odborníkov, ktorého zloženie sa však nikde neuvádza a ďalej malo túto úlohu naštartovať tzv. mini-sympózium. Teda diskusné poobedie zrealizované počas festivalu BLAF, ktoré sa konalo 2. októbra, kde odprezentovali svoje príspevky Fedor Blaščák, Ján Kralovič, Noro Lacko a za organizátorov Bohdana Hromádková, riaditeľka N-CSU a Tomáš Džadoň.

Napriek sľubnému a rôzne očakávania vyvolávajúcemu názvu Otvorená situácia / Diskusia o budúcnosti ceny však bolo toto prizvanie verejnosti k revitalizácii COČ poňaté zo zvláštneho konca. Záujem o spoločné pomenovanie situácie a predovšetkým jej problematických momentov, či otvorenej diskusie o niektorých dosť závažných zmenách, ktoré nový tím už zaviedol a ktoré som už stručne načrtla, bol zatlačený do úzadia a celá prezentácia ako aj príspevky prizvaných hostí boli nasmerované k otázke aktuálneho pomenovania ceny. Naozaj je podľa organizátorov najväčší problém (alebo problém najviac hodný verejnej diskusie) to, aký názov cena nesie?!

IMG_2112
Na fotografii zľava: koordinátroka COC Barbora Šedivá, filozof a kurátor Fedor Blaščák, teoretik umenia Ján Kralovič, koordinátor COC Tomáš Džadoň, riaditeľka NCSU Bohdana Hromádková počas sympózia s názvom Otvorená situácia: 19. rokov Ceny Oskára Čepana.

Možno treba znovu zopakovať, že COČ je od roku 2001 pomenovaná po významnom literárnom teoretikovi, ktorý sa však ako všestranná osobnosť zaoberal aj výtvarnou kritikou a teóriou, konkrétne ruskou medzivojnovou avantgardou. Pôvodne sa cena nazývala Cena mladého slovenského výtvarníka roka a krátko Tonal. S jej pomenovaním podľa tejto osobnosti už v minulosti polemizoval Tomáš Džadoň vo svojej práci Cena, s ktorou sa zúčastnil súťaže v roku 2012 a podobne reagovali aj Silvia Čúzyová a Noro Lacko v recenzii predchádzajúceho ročníka ceny (Profil, 2011, č. 4, s. 76.).

Argumenty, ktoré spochybňujú legitímnosť Oskara Čepana ako adekvátnej osobnosti na takýto „post“ sa väčšinou sústreďujú okolo dvoch bodov: zjednodušene a možno trochu zvulgarizovane povedané, Oskár Čepan je podľa nich predovšetkým literárny vedec, ktorý nie je pre slovenské výtvarné umenie až taký významný, z čoho plynie fakt, že predovšetkým medzi mladšou generáciou umelcov sú jeho práca a „zásluhy“ pomerne neznáme. A za druhé, relativizuje sa aj teoretická pozícia Oskára Čepana, ktorý údajne nebol vo svojej dobe dostatočne avantgardný na to, aby sa dnes jeho meno mohlo stotožňovať s mladou a progresívnou tvorbou.

Tento druhý argument polemicky rozvinul vo svojom príspevku predovšetkým Ján Kralovič a hoci ho už dávnejšie v citovanej recenzii naznačil i Noro Lacko, dnes zastáva opačnú, z pohľadu zúčastnených diskusie prevládajúcu pozíciu (artikulovanú predovšetkým Petrom Zajacom a Janou Geržovou), s ktorou sa možno podľa môjho názoru len stotožniť. A síce, že konštruktívnejším prístupom než spochybňovanie a polemizovanie (či zvaľovanie nedostatkov na osobu O. Čepana) by malo byť aktívne no dosiaľ veľmi vágne úsilie zo strany N-CSU o odborné zhodnotenie a prezentáciu osobnosti, ktorá cene pre mladých výtvarníkov dala meno.

Napokon treba ešte pre úplnosť spomenúť kontroverzný návrh Fedora Blaščáka, ktorý sa ako jediný jednoznačne priklonil k názoru zmeny názvu ceny. Blaščák navrhol nekonvenčný prístup prehodnotenia doterajšieho zaužívaného systému koncipovania ceny ako pamätníka významnej osobnosti, teda pomenúvania podujatí tohto typu ako in memoriam konkrétnemu predstaviteľovi odboru. Namiesto toho navrhol premenovať Cenu Oskára Čepana podľa ešte stále aktívnej osobnosti, konkrétne podľa Jozefa Macka, a to na základe jeho štúdie o abstraktnom umení z polovice 80. rokov, čo interpretuje ako disidentský a ojedinelý teoretický počin v dobe ešte pred začatím perestrojky. Nevôľa, ktorú tento návrh vzbudil, sa týka viac navrhovanej osobnosti, než metódy a preto Fedor Blaščák predostrel ešte druhý návrh variabilného názvu ceny – podľa rozličných predstaviteľov výtvarného života meniaceho sa v určitom časovom intervale. Nie je mi síce doteraz celkom jasné, či tento návrh myslel Fedor Blaščák vážne alebo iba ako provokáciu, každopádne takáto konceptualizácia názvu umeleckej ceny nie je nezaujímavý nápad, no určite je len ťažko realizovateľný a v súčasnej situácii by pre samotnú cenu bolo lepšie, keby zostal v zmysle konceptualizmu len na úrovni projektu. Nevraviac už o tom, že tento návrh mal riešiť podľa Blaščáka absentujúcu jednoznačnú identitu ocenenia.

IMG_2126
Na fotografii zľava: slovenský literárny vedec a politik Peter Zajac, teoretik umenia Ján Kralovič a koordinátor COČ 2014 Tomáš Džadoň.

Ďalšou diskutovanou a relevantnejšou témou, bohužiaľ však zatlačenou do úzadia, bola prestíž ceny, ktorú každí zo zúčastnených vnímal rôzne, či lepšie povedané rôzne problematicky. Bohdana Hromádková túto problematiku uviedla tvrdením, že prestíž ceny spočíva predovšetkým v kvalite vybraných a prezentovaných umelcov – jej hodnota je teda podľa nej priamo závislá na úrovni samotnej umeleckej scény a organizačné záležitosti ako napríklad priestor, v ktorom sú súťažné diela vystavené sú len pridruženého a druhoradého charakteru.

Mám však dojem, že práve tento prístup je dôvodom problematickej situácie, v ktorej sa cena v poslednom čase nachádza. Obávam sa, že tu dochádza k stotožňovaniu dvoch rozličných vecí, k stotožňovaniu umeleckej ceny s umeleckou scénou. Takýto prístup však umožňuje zbavovanie sa vlastnej zodpovednosti za kvalitu ceny a prenášanie kompetencií na bližšie nekonkretizovateľnú entitu – na nejakú (teda, ako môžme odtušiť, problematickú) kvalitu tvorby súčasných mladých umelcov. Úroveň ceny ale nie je a nemôže byť iba odvodzovaná, ale neustále budovaná a potvrdzovaná. Garantom jej kvality by predovšetkým mala byť odborná porota, menovaná N-CSU, ktorá by mala mať možnosť a dosť odvahy cenu aj neudeliť v prípade, že úroveň zúčastnených umelcov neuzná za dostačujúcu.

Nie teda kvalita scény a mladých umelcov, ale kvalita poroty určujú prestíž COČ a ďalej, akokoľvek malicherné sa to môže zdať, aj to, ako sa prezentuje navonok. Ak už to nemá byť recepcia a slávnostné ceremoniály, ktoré či chceme alebo nechceme majú silnú výpovednú hodnotu, tak je to jednoznačne odborné zhodnotenie každoročných výsledkov a svojho pôsobenia a ďalej inteligentný marketing. Na doterajšiu absenciu spracovania podrobnejšej histórie ceny a snahu formulovať svoj prínos pre umeleckú scénu napokon upozornil aj Noro Lacko.

Na záver nezostáva už nič iné ako konštatovať, že nový realizačný tím v tejto veci už začal konať, o čom svedčí nielen aktuálna diskusia, ale aj kvalitne spracovaná stránka obsahujúca informácie o finalistoch predchádzajúcich ročníkov či o samotnom Oskárovi Čepanovi. Zdá sa, že aj napriek zvláštne nastolenému problému diskusie vidia jeho noví členovia problematické miesta zo správneho zorného uhla a zostáva len veriť, že voľba ústrednej témy bola skôr výsledkom úsilia o chytľavý a trochu provokatívny marketing.

———————————————————————————————————————-

Otvorená situácia: 19. rokov Ceny Oskára Čepana (sympózium) / BLAF 2014 / Bratislava / 2. 10. 2014

Komentáře

  1. Cena Jozefa Macka????!!!!???????
    To si už Blaščák s Mackom robia už úplnú p++u z plasteliny?
    Títo dvaja politickí pohlavári, smradiaci v kultúre, kastovači a hladači triednych nepriateľov, títo Hooverovi platonickí milenci nenávidiaci inak zmýšlajúcich ľudí ako sú oni dvaja spolu s ďalším kultúrno-politickým pohlavárom Adamovom už úplne zošaleli?

    Mne je z týchto ľudí nagrcanie.

  2. Eliška, mám iba jednu vecnú poznámku: Mackova štipendijná práca „Marxistická estetika a niektoré prvky a postupy v modernom slovenskom výtvarnom umení“ sa netýka „abstraktného umenia“ ale skôr umenia akčného respektíve konceptuálneho. Venuje sa vybraným prácam Ľ. Ďurčeka, V. Havrillu a R. Sikoru. To je dôležitý rozdiel v tom ohľade že abstraktné umenie už v danom čase nepredstavovalo tak „páčivý problém“, dokonca istá „vlažná“, dekoratívna, geometrická abstrakcia sa objavuje aj v rámci výstav v oficiálnych výstavných, galerijných priestoroch. Blaščák zdôrazňoval prínos ( i keď i podľa mňa to bolo isté zámerné „vyhrotenie“, „návnada“…a zdôrazňoval ho s istou /vedomou/ dávkou provokatívnosti ) práve v tom, že sa zaoberal umením a umelcami, ktorí boli v tom čase zaznávaný (teda aspoň v tejto: konceptuálnej polohe tvorby) a obhajuje ich prínos a význam akcií použitím argumentácie vychádzajúcej z marxizmu (čiže nástrojom ktorého /zbarbarizovanou/ podobou režim často argumentoval v neprospech týchto autorov či diel). Problematické samozrejme je , že miera záslužnosti takéhoto (v podstate) interného, stručného textu nie je , podľa môjho názoru, taká aby priniesla jej autorovi „odcenenie“ vo forme názvu ceny:) Mackovu prácu je možné si prečítať na DVD „Ľubomír Ďurček. Situačné modely komunikácie“, ktoré vyšlo k výstave autora v SNG minulý rok.
    pekný deň

    1. oprava názvu: “ Marxistická estetika a niektoré nové prvky a postupy v modernom slovenskom výtvarnom umení“

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *