Strata pojmu o čase - time-specific RSI (real-symbolic-imaginary)

V Kolíne nad Rýnom je do 13. júla 2014 k videniu druhá verzia retrospektívnej výstavy francúzkeho umelca Pierra Huyghe (1962). Prvá verzia retrospektívy sa realizovala v Centre Georges Pompidou v Paríži. Architektonické riešenie a koncepcia výstavy v CGP vychádzala z pozostatkov predchádzajúcej výstavy venovanej Mikeovi Kelleymu. Huyghe použil existujúce múry, ktoré doslova orezal a prispôsobil pre svoje práce. V Museum Ludwig sa zas zameral na site-specific bio diela, ktoré doslova vytrhol z pôvodných priestorov. Je tu vystavených 50 diel a zastúpené sú prakticky všetky žánre, v ktorých sa autor pohybuje. Tretia verzia sa bude realizovať v roku 2015 v LACMA v Los Angeles.

Od začiatku by som kontakt s dielom Pierra Huyhge označila za typ stretnutia “tretieho druhu”. Počnúc videom Streamside Day, kde pobiehala srnka cez videoanimáciu No Ghost Just a Shell s kúpenou manga postavičkou Ann Lee, až po dielo Human a Untilled na kaselskej dOCUMENTA (13) som si čoraz istejšia, že u tohoto autora sa treba naozaj s dielami stretnúť zoči-voči a mať všetky zmysly na stopkách.

V Museum Ludwig hneď pri vstupe postáva kustód - performer, ktorý sa pýta vstupujúcich na meno. To následne zakričí do expozície a pomocou akustiky sa meno šíri na pomerne veľkú vzdialenosť. “Hlásateľ” tam stojí približne od 12 hodiny. Toto dielo s názvom Name Announcer je reakciou na anonymitu prúdiacich divákov, ktorá sa týmto narúša – nie je však jediné čo narúša. Do akej miery hlásateľ “ruší” aj priľahlé projekcie závisí od frekvencie návštevníkov, čo je niekedy až komické. Človek dostane po čase chuť spýtať sa ho v rámci rovnováhy a slušnosti rovnakú osobnú otázku a zakričať jeho meno. Zároveň si pripadá, ako v nejakej čakárni, a keď zrazu niekto zakričí jeho meno, nevie čo má robiť (meno Ludwig zhodou okolností zaznelo aspoň päťkrát) – dostaviť sa k vchodu? Hneď na prvej stene nájdeme letokruhy vybrúsené v stene – Timekeeper. Ďalej akvárium s krabmi, morskými uhorkami a levitujúcim kameňom – Zoodram 2. Zoodram 4 s rakom, ktorý používa ako ulitu Bancusiho bustu bol z technických príčin zahalený plstenou látkou, takže vzbudzoval ešte väčší záujem kvôli nedostupnosti – zo začiatku tam totiž nebol žiadny nápis a objekt pôsobil, akoby to bol zámer – toto neuvidíte.

Keď sa divák rozhodne pozrieť si viac ako dvojhodinový film The Host and The Cloud (2010), uvidí v ňom niekoľko ďalších autorových diel a môže sa mu stať, že zrazu okolo neho prejde aj mladík s diódovou maskou naživo (performance dielo - Player). Tento film je doslova prízračný, chaotický a surrealistický. Nasledujúce slová sú skôr voľnou asociáciou ako rozborom. Film bol natočený v priebehu troch dní v budove Musée National des Arts et Traditions Populaires v Paríži, ktorá bola uzavretá pre verejnosť (bola otvorená od roku 1937, v čase nakrúcania videa bola zatvorená už niekoľko rokov). Ústredným motívom je akási snová etnografická psychoanalýza woodoo zneužitia symbolu, a toho aký má dopad na pôvodný objekt / subjekt. V rámci anonymity sa tu v určitých sekvenciách objavujú aktéri v symbolických maskách pripomínajúcich roztvorenú knihu, ktorá žiari. Vo filme je začlenená aj výroba týchto masiek. Na začiatku vidíme halloweenske vyrezávanie tekvíc, ktoré realizujú osoby v bielych plášťoch, takže celá scéna pôsobí dosť laboratórne a chirurgicky. Tretí typ masky sa objavuje pri vybaľovaní zvieracích masiek z krabíc v opustenom sklade (z filmu La Toison d'Or). Motív masky z hľadiska divadelnosti a inscenovanosi dopĺňajú aj zábery na filmové hľadisko, halloweenske kostýmy či scéna na WC, počas ktorej si žena vytvára make-up, ktorý vzápätí ako ho dokončí zas odmaľuje. Postupne zahliadneme akýsi čudný proces, ktorému predsedá kráľ v klasickom červenom plášti s maskou svietiacej knihy, upratovanie (upratovač má kostým smrtky), módnu prehliadku s dramatickou hudbou, oslavu a spomínané vybaľovanie zvieracích masiek z krabíc v opustenom sklade. Zvláštnou scénou je aj záber na nahú ženu s dieťaťom idúcu priestormi múzea, kde sú stále exponáty, aj keď je múzeum dávno uzavreté. Dielo sugestívne vrcholí hromadnou erotickou scénou za zvuku piesne Wuthering Heights od Kate Bush z roku 1978 (film je prístupný od 16 rokov). Nedá sa pritom nespomenúť si na Duft Punk a z hľadiska temnej atmosféry na Eyes Wide Shut od Stanleyho Cubricka, a to hlavne počas temnej scény, kedy nahú ženu s čiernou kapucňou obkolesia postavy v maskách, pričom na zem bielou kriedou kreslia abstraktné kruhovité znaky vychádzajúce z diela francúzskeho psychoanalityka Jacques Lacana. Tieto znaky sú v expozícii prítomné aj na strope v podobe svetelných bielych a zelených trubíc pod názvom RSI (real-symbolic-imaginary) a reagujú na to, čo sa deje vo filme. V zastrčenom rohu vnímavý divák objaví aj dielo De Hory Modigliani - falzifikát obrazu Modiglianiho od Elmyra de Hory, ktorý sa objavuje aj vo filme. Film sa zdá ako zlý sen s happyend “koncom”, kde sa objaví detailný záber na húsenicu, z ktorej vznikne krásny motýľ, ale koniec môže byť začiatkom a začiatok koncom a my nevieme, čo sa pod čím skrýva.

V tesnom závese za performerom s maskou pobieha dnes už legenda - pes s ružovou nohou Human známy z dOCUMENTY. V expozícii nabehá najviac kilometrov a sem tam si potrebuje aj niekde pospať, takže pre divákov nezostane dlho záhadou - Načo je v rôznych zákutiach expozície pohodených toľko kožušín?

Dôkazový materiál o tom, že sa v expozícii pohybuje aj pes, keby sme ho náhodou nevideli, nájdeme aj vďaka odtlačkom jeho labiek v prachu na zemi. Prach pochádza z preškrabania steny v širšom merítku v rámci diela Shore. Na stene skutočne vzniká obraz pripomínajúci pobrežie, ktoré dopĺňa ružový piesok nasypaný v neďalekom rohu. K sugestívnejším momentom patrí aj videozáznam A Forest of Lines - inscenovaný zahmlený nočný prales v Sydney Opera House, kde boli nanosené tisícky stromov a návštevníci dostali čelovky, vďaka ktorým blúdili prostredím. Pri tomto diele je divákovi naozaj ľúto, že to nemohol zažiť naživo a môže sa dívať tak akurát na záznam. Video by si zaslúžilo väčšiu projekciu - jej veľkosť sa však prispôsobila fotografii Stars, ktorá visela na vedľajšej stene.

Dielo Untilled je v exteriérovom priestore akejsi terasy, všetky pôvodné rastliny z dOCUMENTA tam síce nenájdeme (napr. marihuana), ale včely a sochu áno. Pôsobí to podobne čudne, akoby sme si toto dielo preniesli domov na terasu alebo na balkón. To, ako dielo vyzerá prirodzenejšie, sa dá vidieť vo filme A way in Untilled nakrútenom na dOCUMENTA. Mimoriadny dôraz je kladený na zvuk a čaro okamihu, ktorý nastáva v mikrokozmose inscenovaného biotopu. Najsugestívnejšia je inštalácia L'expedition scintillante, Acte 2, ktorá sa zapne vzápätí po filme A Journey That Wasn't (tučniak albín v Antarktíde a jeho robotická replika v Central Parku). Inštalácia je vlastne malá divadelná scéna, kde hlavnú úlohu zohrávajú reflektory, hudba, dymová clona a prievan. V tejto inštalácii sa naozaj nedá odolať sci-fi dojmu z iného sveta a nedá sa ani nijako popísať.

Ako uvažuje autor o anonymnej identite, predajnosti diel a umelej inteligencii je vidieť na postavičke Ann Lee v časti Two Minutes Out of Time, kde si Anna Lee uvedomí, že je len fikciou a bola vytvorená nejakou spoločnosťou, aby mohla byť predaná. Na základe toho, že si toto uvedomuje zároveň zistí, že je pravdepodobne nejakou odchýlkou z normy a prostredníctvom ľudských hlasov, ktoré preberá, opisuje svoje dojmy z Monetovho obrazu.

Po zhliadnutí celej expozície v Museum Ludwig sa nedalo ubrániť pocitu, že vystavovať formou sterilnej restrospektívy viaceré diela Pierra Huyghe v galérii či múzeu je umelé a príliš postprodukčne dokumentačné, aj keď ide o zámer (v Paríži paradoxne neboli k dispozícii popisky v anglickom jazyku a doteraz je k dispozícii len katalóg vo francúzskom jazyku). Ide o cielenú koncepciu vystaviť jeho diela inak - naopak. Sterilita inštalácie jeho diela ukázala ako preparáty vytrhnuté z kontextu - ako laboratórne vzorky. Exemplárne sa ukázalo, aké nemiestne je prenášať isté typy site specific biotopov. Osobne by ma oveľa viac potešila koncepcia, ktorá by zosieťovala viacero rôznorodých verejných alebo aj súkromných priestorov a divák by postupne nachádzal jednotlivé miesta a diela. Inštalačné riešenie realizované ako klasická paneláž s menšími presahmi do niečoho viac osobitejšieho bola síce iná, ale nebola ničím zaujímavá, diela chladne zinštitucionalizovala, čo nepovažujem za najšťastnejšie. Expozícii je venované celé spodné podlažie, ktoré svojimi dispozíciami pripomína dlhý a úzky členitý slíž. Zaujímavé pohľady na inštaláciu v Muzeu Ludwig sa naskytovali z vyšších poschodí cez schodiskové priehľady. Napriek tomuto kurátorskému a architektonickému riešeniu sa vďaka samotným dielam podarilo vytvoriť živý muzeálny inscenovaný mikrozkozmos, ktorým prechádzalo aj niekoľko živých performerov.

To, čo spája všetky jeho diela, je divadlo, in-scéna a postprodukcia. Či už ide o Streamside Day, This is not a Time for Dreaming (bábkový film s Le Corbusierom) alebo živé akvária, pri všetkých dielach sa nedá nevšimnúť si, že autor rieši v celej svojej tvorbe túto základnú trojicu: realita - imaginácia - symbol. Vo všetkých dielach je takisto cítiť ekoaktivistická rovina – najevidentnejšie asi v inštalácii L'Expedition scintillante, Acte 3 (špinavý sneh a ľad). Pierre Huyghe spolupracuje na svojich dielach s prírodovedcami, vedcami, hudobníkmi, hercami, galerijnými pracovníkmi a od začiatku svojej tvorby narúša a redefinuje formát výstavy. Formát umenia aj výstavy je pre neho aj jeho divákov expedíciou do neznámych svetov podobne ako cesta na mesiac pre Niela Armstronga alebo Cesta do stredu Zeme pre Jules Verna, to čo v ňom objaví a uvidí on sám a aj diváci, je vecou podliehajúcou nielen priestoru ale hlavne času, ktorý je však veľmi relatívny. Na výstave dochádza k veľmi príjemnej strate pojmu o čase.