V turbulencii variácií (foriem a asociácií)

Existujú lovci a existujú zberači. Úspech prvých podmieňuje momentálny výkon, práca druhých je sústredenou, trvajúcou aktivitou. Výtvarný prejav Svätopluka Mikytu je postavený práve na tomto programovom zberateľstve. Jeho druhou determinantou je pole nášho geopolitického rámca, histórie socialistického Československa a národnej identity, pričom dôraz na národné témy sa u neho môže zdať až predestináciou mena. Treťou črtou je čerpanie z vizuálneho slovníka moderny, v ktorom sa odkrýva genealógia súčasnosti. Jeho aktuálnu výstavu v Krokuse prenikajú všetky tri faktory. To však dnes už neprekvapuje.

Inštalácia Variabilita turba I. (2014), ktorej meno nesie celá výstava, tiež do bodky spĺňa spomenuté parametre. Predsa len však operuje momentom prekvapenia. Rozlieva sa v miestnosti až tam, kam dosiahne, okupuje priestor a s ním sa zmocňuje aj nás. Na ploche podlahy sa vrství archív obrazov, pretlačí a monotypií, pričom horizontálne orientovanie umožňuje vstúpiť do koláže a podieľať sa na jej neustálom pretváraní. Efektom inštalovania je pripútanie zraku k zemi ako nosnému základu. Ten pokrýva masa nájdeného obrazu, kde megalománia stavebných projektov kontruje patetickej rétorike pamätníkov, idyly malebnej krajiny i zúrodnenej ornice dopĺňa velebenie výdobytkov vedy a techniky... Vnímame celý register reprezentácií javov minulých, ktorých spoločným znakom je vystatovačnosť dobových násteniek. Sú dôkazom požiadavky neustáleho pokroku, ako hlavnej črty modernity.

Z hľadiska formy variuje Mikyta možnosti minulých figúr a trópov – štylistických inovácií moderny. Relevantné sú však hlavne komplexne prebrané princípy narábania s obrazom. Na mysli mám použitie koláže (preferovanej dadaizmom, surrealizmom, pop-artom, novým realizmom..) a fenoménu mriežky (jedného zo základných organizačných princípov moderného obrazu). Rigidná mriežka tvorí podklad celej inštalácie, vyvažuje mixáž obrazov svojou autoritatívnou logikou. Pri sondovaní vizuálnych podnetov zakopáva pohľad pri dvojici kruhov - ich opakovaním, rozbíjanmí, variovaním. Abstraktná figúra dáva vizuálnou silou rytmus celej mase obrazov, je príznačným motívom modernizmu, alúziou geometrických sérií a la Dobeš. V tomto bode by sme Mikytu mohli označiť za dekoratívneho (ako naznačili A. Hrabušický a J. Macko v rozhovore pre hentak.sk) či poplatného módnej retro forme. Zostať pri týchto tvrdeniach by však znamenalo kĺzanie sa po povrchu.

Pôvab vizuálu nie je sebestredný, ani samoúčelný. Mixované obrazy oslovujú sedimentmi minulého, sú materiálnymi stopami pamäti. Svojská estetika – neoddeliteľná od nich - je dôležitým, avšak sekundárnym efektom. Prázdne miesta v informačnom pretlaku sú paralelou nevyhnutnosti zabúdania, predstavujú však i voľnú plochu pre vznik potencionalít – pre dosádzanie ľubovoľných možností. Jednotlivé kusy mozaiky nesú stigmu individuálnych zásahov, v ktorých sa do minulého vtláča prítomné - autorské manipulácie tlmočia nemožnosť materiál objektívne čítať, hodnotiť. V koláži sa obraz rozmieňa na fragmenty a súdržnosť celku ustupuje v prospech jednotlivých častíc, akoby sa upúšťalo od objektívnej pravdy histórie a smerovalo k hodnotám subjektívnej pamäti. V diele sa tak ukazuje koniec moderného režimu historicity.

Na záver sa vrátim k fyzickému rozmeru vnímania diela a s ním spojeného spôsobu čítania: Archív pod nohami je teda metaforou vrstevnatej pamäti. Svojou prítomnosťou sme tým, čo pokračuje vo vrstvení, vytvárame ďalšiu etáž – stupeň efemérnej prítomnosti. Až v nekonečne našich budúcich možností (fyzickej participácie i mentálnej akcie interpretácie) sa inštalácia stáva komplexná, dosahuje v nás svoj kulminačný bod – svoju variabilitu turba. Dielo je tak spolu s nami kompresiou času, pričom časové vrstvy sa prepájajú zrkadlením. Vidiac svoj odraz v skle na zemi tušíme, že „v prítomnosti je obsiahnuté vždy niečo z minulosti i budúcnosti“ a my „celú dobu kĺžeme z jedného času do druhého.“ (J. L. Borges)

Hyperbolizované variovanie foriem, vizuálov a asociácií sa odvíja aj v ďalších vystavených dielach. Je prítomné v sérii plagátových predtlačí - polotovaroch s potenciálom neskončenej vety (Variabilita turba II., 2014) i v sklených boxoch - kondenzovaných obmenách rovnakého (Kompozícia I, Kompozícia II., 2014). Varabilita turba I. má však tendenciu pohlcovať najviac.

Novú tvorbu Svätopluka Mikytu určili opäť súradnice found footage obrazu a soc-ost-estetiky. Nedá sa však vnímať ako stagnovanie. Pri použití overených postupov akcentoval spôsob inštalovania, čím dosiahol komplexnejšie zasiahnutie diváka. Výstava sa ako celok hlási k minulosti a to po stránke média, formy i idey. Vnímame tu symptóm dneška – obsesiu upnutia sa k minulému, ktorá sa dá pozorovať i v komponentoch bežného života. V tomto hromadení návratov minulosti sa nakoniec odráža i aktuálny stav stagnácie spoločnosti, kde staré už neplatí a nové ešte neexistuje.

---------------------------------

Foto: Boris Németh

Lucia Štrbáková | Narodená 1984, študovala Dejiny a teóriu výtvarného umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity. V roku 2013 sa stala v rámci kurátorského tandemu L² (Lucia Miklošková, Lucia Štrbáková) víťazkou Štipendia Radislava Matuštíka, udeľovaného Galériou mesta Bratislavy. Spolupracuje s Artalk.cz a príležitostne publikuje v odborných printových periodikách (Vlna, Ateliér, Jazdec).