Artalk.cz

Aktivizmus ako trend v súčasnom umení

Skupinový výstavný projekt Potreba praxe v kurátorskej koncepcii Judit Angel – novej riaditeľky slovenskej vetvy medzinárodnej organizácie Tranzit, je symbolickým ukončením pôsobenia tejto inštitúcie v starých priestoroch na Zlatých pieskoch v Bratislave. Nová éra sa bude síce písať v zmenšených priestoroch, ale za to v tesnej blízkosti centra mesta a teda s možným väčším presahom k verejnosti. Pokiaľ ide o finančnú slobodu voči štátnym zdrojom, inštitúcia tohto typu nemá na slovenskej výtvarnej scéne obdobný ekvivalent. Je preto veľmi pozitívne, že slovenský Tranzit (podporovaný primárne Nadáciou ERSTE) dokázal pripraviť projekty, ktoré svojou výpravnosťou, odbornosťou a profesionalitou môžu koexistovať aj v medzinárodnej miere.

_ADA4394

Doslovná potreba praxe, ako pomyselná nadstavba teórie (som presvedčený, že táto rovnica funguje aj v opačnom poradí), je v tomto projekte vnímaná skrze vlastné aktivity a samoorganizáciu jednotlivých participujúcich umelcov, kolektívov či iniciatív. Vychádza z istého pocitu úpadku za (pravdepodobne) úprimnou víziou niečo zmeniť, prípadne aspoň upozorniť na existujúce a neriešené problémy. Výsledok je v niektorých prípadoch často len utopistickou víziou, no aj napriek tomu sa kurátorka snažila zdôrazniť istý potenciál a smerovanie, ako môže umenie figurovať mimo galerijných inštitúcií a prispievať tak k pozitívnym zmenám v spoločnosti. Aktivizmus vo vizuálnom umení samozrejme nepredstavuje žiadne nové smerovanie, práve naopak, tento trend v súčasnom umení v značnej miere potvrdil svojou koncepciou aj Artur Żmijewski – kurátor siedmeho ročníka Berlínskeho bienále (2012).

_ADA4555

Dôležitou súčasťou koncepcie kurátorky Judit Angel je dôraz na kolaboratívne projekty či umelecké skupiny. Na Slovenskej výtvarnej scéne máme síce  niekoľko umeleckých skupín (Dudas Brothers, Mr. Bra, XYZ, Kassaboys, Anetta Mona Chisa & Lucia Tkáčová, Jarmila Mitríková & Dávid Demjanovič, ai.), ich aktivita a celkový počet je však neporovnateľne menší ako v iných krajinách. Jednotlivca (hoci s nutnou hereckou výpomocou) v tomto výbere zastupuje Jana Kapelová s video inscenáciou (a následnou performance, resp. malou javiskovou formou) Nie my žijeme v tomto priestore, ale priestor žije v nás (2014). Kapelová si vyberá repliky zo slovenských filmov 70. a 80. rokov, ktoré aj v súčasnosti pôsobia stále aktuálne a akoby v novom kontexte priamo odkazovali na umeleckú prevádzku. Ďalším “gallery-friendly” formátom sa predstavilo umelecko-aktivistické zoskupenie Chto Delat? s videom Perestroika Songspiel. Víťazstvo nad prevratom (2008). Prvá časť z video trilógie je ladená v podobne absurdnom duchu, ako v prípade Jany Kapelovej, pričom formálna a dejová štruktúra hry je na pomedzí “antickej tragédie a Brechtového epického divadla” (Angel). Chto Delat? sa vracajú do obdobia po 21. auguste 1991, kde päť postáv – typovo zásadných hrdinov obdobia perestroiky (demokrat, obchodník, feministka, nacionalista a revolucionár) komunikuje svoju víziu a snahu zadefinovať vlastné postavenie v spoločnosti. Jednotlivé dejstvá sú prerušované speváckym zborom, ktorý predstavuje názor verejnosti. Chto delat? zdôrazňuje významný historický moment politickej reformy nedávnej národnej histórie a poukazuje na často rozdielnu víziu a neuchopiteľnosť vlastnej budúcnosti.

_ADA4587

Ťažko posúdiť či je možné hovoriť o zámere, ale výstava celkom prirodzene odkrýva problematiku formy dokumentácie aktivistických projektov. Budapeštianske združenie Szabad Müvészek sa snaží svojimi verejnými intervenciami a akciami, ktoré často preberajú formu demonštrácii či protestov, eliminovať a upozorňovať na nedemokratické smerovanie vlády Viktora Orbána, ktorá negatívne zasahuje do rozvoju maďarskej kultúry, ale aj celej spoločnosti. Aj napriek tomu, že si vďaka všeobecne komunikovaným informáciám dokážeme uvedomiť závažnosť problematiky v aktuálnej budapeštianskej kultúrnej sfére, inštitucionálne ohraničenie týchto aktivít v galerijných priestoroch (formou video či foto dokumentácie) je istým spôsobom nedostačujúce. Konečný výsledok totiž môže skĺzať do vyprázdnených gest bez reálneho záujmu. V tejto súvislosti sa otvára otázka veľmi tenkej hranice medzi realitou a inscenovaním v dokumentárnej forme aktivistického umenia. Tá môže byť spôsobená formálnym preberaním znakov a na druhej strane istou mediálnou nedokonalosťou dokumentácie. Kontrastným príkladom je akcia Na vlnách od kameňa hodeného do vody (2014) od umeleckej skupiny P.O.L.E., ktorá je na výstave odprezentovaná formou nezostrihaného videa. Skupina prevzala formálne znaky okupácie televízneho štúdia a zrealizovala niekoľko rozhovorov a komentárov participujúcich filozofov či iných spoločenských činiteľov. Akési vytváranie novej reality, prípadná jej mystifikácia a vstupovanie do tej našej, sa podarilo skupine P.O.L.E. aj na otvorení výstavy, kde zorganizovali akciu Zo sveta remesiel a služieb v niekoľkých obrazoch. Práve istý motív “absurdnosti” – týkajúci sa primárne vnímania rôznych situácii v reálnom časopriestore – či už inscenovaný alebo reálny aktivizmus, je prítomný ako jeden z lightmotívov výstavy a takisto je spojivom medzi skupinou P.O.L.E., Szabad Müvészek či iniciatívou holandského umelca Jonasa Staala, ktorý na výstave prezentuje dokumentáciu zo Samitu nového sveta (2012, Berlín).

_ADA4427

Jonas Staal do svojich alternatívnych parlamentných stretnutí pozýva zástupcov organizácii, ktoré sú vylúčené zo zoznamov demokracie a v určitých smeroch považované za teroristické. Na druhej strane výstava prezentuje aj odpor a aktivizmus v umiernenej, pasívno-aktívnej forme bez zbytočného pátosu (aktivity združení h.arta, Opustená re(kreácia) či ex-artists‘ collective). Aktivizmus zoskupenia Verejný podstavec zvykol byť realizovaný primárne vo verejnom priestore v snahe o zlepšenie jeho využívania. Ich video príspevok v spolupráci s Magdalénou Kuchtovou – Dali sme si sľub (2014) má však iba formu čítaného textu, v ktorom upozorňujú na priebeh ich minulých aktivít a zásluh. Situácia odohrávajúca sa na fontáne na Námestí slobody, doprevádzaná “jazykom vzbury” je pre mňa trochu nepochopiteľným pasívnym sumárom ich aktívnej histórie.

——————————————–

Foto: Adam Šakový