Artalk.cz

Stálé ex/pozice: Dušan Buran

Na otázky Artalku v rubrice Stálé ex/pozice odpovídal i Dušan Buran, vedoucí kurátor sbírky starého umění ve Slovenské národné galérii, který se aktivně zajímá o tuto problematiku již řadu let nejen ve svých textech, ale i v kurátorské praxi. Jeho zatím posledním počinem je tzv. „Nestex“ (Nestálá expozícia Slovenskej národnej galérie), kterou připravil ve spolupráci s Katarínou Chmelinovou v Esterházyho paláci. Expozice vznikla jako náhrada za zrušené prezentace starého umění ve Vodních kasárnách, které jsou nyní v rekonstrukci. Jelikož se jednalo o projekt, který je časově omezen, autoři zvolili koncept, který je zaměřen na hledání specifických témat prezentovaných právě uměním z doby středověku, ale i baroka. Tento kurátorský počin je jasnou odpovědí na mnohé otázky, které obec historiků umění v československém prostoru teoreticky řeší již několik let, avšak konkrétní realizace stále chyběly.

_MG_2530

Jak vnímáš stálou expozici? Je pro tebe primárně místem pro návštěvníky, nebo místem, které má chránit a kde se mají prezentovat umělecké sbírky?
Hoci vaša otázka trocha redukuje funkcie expozície, asi tuším, kam mierite. V prvom rade – zbierky sa chránia v reštaurátorských ateliéroch a depozitároch. Expozícia je špecifický typ výstavy a per definitionem je určená v prvom rade návštevníkovi. Otázka je, ako si toho anonymného, ideálneho návštevníka tá-ktorá inštitúcia predstavuje; ako mu nadbieha, ako ho baví či vzdeláva, a ako sa ho snaží „intelektuálne zasiahnuť“.

Co má stálá expozice divákovi nabízet?
Konvenčná predstava sa pri nutnej dávke zjednodušenia dá zhrnúť do nasledovných viet: Stála expozícia má zoči-voči divákovi fungovať ako „pars pro toto“ celej zbierky, resp. jej segmentu. Artefakty v nej vystavené by mali byť ukážkou vysokej kvality fondu, mali by, podobne ako aj krátkodobé výstavy, implikovať určitý „naratív“ – napr. prezentáciu „dejín umenia“ v istom chronologickom a/alebo geografickom rámci.

Realita však býva zväčša iná. Diskusie ostatných rokov dokumentujú pokračujúcu krízu tohto múzejného žánru a naznačujú, že „konvenčná predstava“ dospela na hranicu svojho vyčerpania. Pokiaľ ide o hlad po vizuálnych zážitkoch – než sa potiť v lokálnej galérii, adresnejšie umenie si náš milý divák stiahne z internetu; komplexnejšie „dejiny umenia“ si (hneď v niekoľkých verziách) objedná na Amazone; kvôli vysokej kvalite možno aj investuje do lacnej letenky a s Ryanairom navštívi globálne múzeá v Londýne; za zábavou ide do kina.

A predsa má aj to najmenšie lokálne múzeum umenia jednu devízu navrch: autenticitu. Stelesňuje ju originál – jedinečný, neopakovateľný, odolávajúci mediálnym manipuláciám. O to väčšiu váhu majú potom otázky, prečo ho múzeum vlastní a prečo ho vystavuje.

Jak chápeš pojem „stálá expozice“ v závislosti na její životnosti? Mají se stálé expozice pravidelně obměňovat (ať již kompletně nebo v případě konkrétních děl), nebo mají díla dlouhodobě zůstávat na svých místech?
Tieto otázky nevnímam v protiklade „buď – alebo“. Stálosť, resp. „trvanlivosť“ stálej expozície je vecou výstavnej dramaturgie konkrétnej inštitúcie. Pokiaľ napr. Slovenské národné múzeum spravuje Dom Martina Benku (Martin), je nielen z laického pohľadu úplne legitímne, keď tu zvolí stratégiu dlhodobej stálej expozície. Pre historikov umenia či študentov slúži ako spoľahlivý prístup k originálom, pre turistov ako prvý kontakt so slávnym umelcom. Nevýhodou tohto statického modelu však ostáva, že lokálne publikum do takéhoto múzea vstúpi len raz a potom prežíva s pocitom, že ho tam už nič nové nemôže prekvapiť. (Nieže by ten pocit bol ďaleko od reality.) Múzeum postupne stráca to najcennejšie: podporu svojej komunity. V takom prípade sa osvedčili čiastkové zmeny stálych expozícií (nové akvizície, reštaurovania a pod.), ktoré prezentujú nielen nové (alebo bis dato v depozitári skryté) diela, ale v lepšom prípade generujú aj nové poznatky.

_MG_2556

Iné funkcie plnia stále expozície vo väčších zbierkach s rozmanitejším profilom. Tie zvyčajne majú ambície načrtnúť ťažiská (štýlové, chronologické, v prípade špecializovaných múzeí obsahové a pod.); skrátka: dlhoročnými kritériami vytriedené a overené hodnoty. Návštevník sa tak dostane do pomerne „bezpečného“ prostredia, ten neznalejší získa základnú orientáciu a predstavu o kvalite, ten sofistikovanejší si možno potvrdí to, čo už čítal v literatúre alebo videl v iných múzeách. Väčšina takto koncipovaných expozícií je teda reprezentatívna (a reprezentačná); v pozitívnom slova zmysle konzervatívna, v podstate nekonfliktná. Zároveň ale tiež – apodiktická: Kurátori v takomto prostredí návštevníkom len málokedy kladú nové otázky, skôr ho chcú presvedčiť o tom „ako to naozaj bolo“ a expozíciou cementujú doterajší obraz dejín umenia. Vlastný prínos zväčša vidia v akademických polemikách o datovaní alebo zmenách autorských či dielenských atribúcií (v starom umení), poprípade v okiadzaní „národných umelcov“ ako géniov, ktorí – celkom v zmysle avantgardných mýtov – svojou tvorbou prispeli k virtuálne nikdy nekončiacemu pokroku (v modernom umení). Otázkou ostáva, do akej miery má dnes stála expozícia tvoriť arénu na takéto diskusie a „diskusie“.

Do hry však vždy vstupujú aj celkom prozaické faktory. Dlhodobá, produkčne a finančne náročná inštalácia si priam vyžaduje určitú konzervatívnosť. Vnútorne jej je vlastný strach z experimentu, ktorý by sa po 1-2 rokoch mohol prejaviť ako nepodstatný módny trend či slepá ulička. Každý interpretačný experiment spochybňuje miesto „kanonizovaného“ artefaktu v dejinách umenia. Určitý rozpor medzi požiadavkou trvanlivosti expozície (za toľké peniaze!) a rizikom jej morálneho opotrebovania tu teda bude prítomný neustále.

Mají být stálé expozice institucí zřizovaných státem zdarma?
Určite. Expozície sú v podstate zverejnenou časťou stabilného fondu múzea, ktorý vzniká a udržiava sa na základe spoločenského konsenzu. Financujú ho teda daňoví poplatníci a mali by zaň platiť len raz – prostredníctvom príspevku zriaďovateľa. Voľný vstup je ideál a cesta k nemu bude v Čechách aj na Slovensku ešte veľmi dlhá. Najmä z dôvodov priorít celej spoločnosti, ktoré sú pre múzeá nastavené nevýhodne a väčšina z nich je odkázaná na finančné živorenie.

Jaký klíč k sestavování stálých expozic upřednostňuješ (historický, duchovní, sociologický, jiný)?
Univerzálny vzor stálej expozície neexistuje. Jej koncepcia primárne vyplýva z povahy zbierok – inak ju bude pripravovať galéria súčasného umenia, inak sa k nej postaví arcidiecézne múzeum. Už som spomínal, do akej miery je každá stála expozícia determinovaná kvalitou; no azda rovnako dôležitá je tiež kvantita fondu. Giganti typu Louvre v Paríži alebo National Gallery v Londýne už veky rozvíjajú v podstate ten najkonzervatívnejší, ešte z 19. storočia pochádzajúci model členenia do „národných škôl“ kombinovaný s viac-menej lineárnymi dejinami štýlu. V prostredí globálnych múzeí je takáto stratégia legitímna, promuje v prvom rade samotnú inštitúciu a bohatstvo jej depozitárov. Čo však s tým v „národných“ galériách alebo menších, regionálnych múzeách umenia v Strednej Európe?

_MG_2573

Vo väčšine stredoeurópskych národných galérií a múzeí je cítiť v prvom rade problém vysporiadania sa s adjektívom „národný“. V spoločnosti naďalej prežíva romantická predstava národa, definovaného najmä na etnicko-jazykovom základe, ako hegemóna štátnosti. Okrem klasickej tezauračnej funkcie teda nemalá časť verejnosti (a veľká časť politického establišmentu) do národných galérií a múzeí projektuje svoju potrebu neustáleho seba-potvrdzovania, neraz z perspektívy ohrozenej národnej identity. Stálej expozícii potom prisudzuje takmer propagandistickú funkciu prezentácie dokladov vysoko vyvinutej kultúry národa. Avšak; pri artefaktoch pochádzajúcich štýlovo zo sliezskych, malopoľských a rusínskych oblastí, alebo obrazoch od židovských, maďarských či sudetonemeckých umelcov sa do minulosti projektovaná predstava slovenskej alebo českej národnej hegemónie, vyjadrenej múzejnými artefaktmi javí ako ilúzia. Menšie zbierky tieto dilemy riešia skôr teritoriálnym vymedzením, čo je v prípade regionálnych inštitúcií vcelku opodstatnené.

Ako problematická sa čoraz viac ukazuje tiež ambícia konštruovať stálymi expozíciami „dejiny umenia“ v priemete chronologických a umelecko-geografických kritérií. Neviem, ako v Čechách, no na Slovensku ani zbierkový fond toho najväčšieho múzea umenia – Slovenskej národnej galérie – neumožňuje vyskladať reprezentatívnu vzorku artefaktov od stredoveku až po súčasnosť, ktorá by v základných rysoch odzrkadľovala „pars pro toto“ celú umeleckohistorickú situáciu. Paradoxom pritom je, že pri termíne „stále expozície“ očakávania verejnosti jednoznačne smerujú k tomuto modelu, žiadna inštitúcia ho však pri kritickejšej sebareflexii nemôže naplniť.

Je pro tebe důležitější chronologie děl, nebo jejich kvalita? Řešil bys při přípravě stálé expozice primárně kvalitu díla, nebo jeho význam (zajímavá a nezvyklá ikonografie, materiál atd.)?
Akokoľvek si akcenty na čistote štýlu alebo na umeleckej kvalite (v zmysle klasického „connoisseurship“) či na datovaniach dodnes udržali svoju váhu, osobne ich považujem pri svojej práci za menej dôležité. Oveľa viac ma zaujímajú otázky ohľadom premenlivej funkcie umenia. Funkcie totiž do hry prinášajú oveľa viac historických, sociologických a politických (v každom prípade mimo-umeleckých) kritérií a spájajú neraz abstraktné výtvory bezprostrednejšie s ich tvorcami a adresátmi. Z tejto perspektívy ale umenie stráca autonómiu, ktorú mu zabezpečovali dejiny štýlu alebo vysoká technologická kvalita. Preto zároveň chápem aj skepsu konzervatívnejších kurátorov voči takémuto poňatiu.

Myslíš si, že je vhodné stálé expozice oživovat (krátkodobými výstavami jednoho díla, experimenty s vystavením děl z různých období, jiným způsobem)?
Z pragmatického hľadiska má každá takáto intervencia potenciál pritiahnuť pozornosť stálych návštevníkov opakovane. Osobne si však myslím, že dôležitejším motívom pre intervencie je dialóg artefaktov z rozličných období – tak medzi sebou, ako aj voči návštevníkom a kurátorom. Spomínaná kríza stálej expozície okrem iného vyplýva z neschopnosti kurátorov prekročiť hranicu vlastnej špecializácie a položiť si radikálne otázky typu: „Prečo by dnešného sekularizovaného človeka mal zaujímať gotický oltár?“ alebo „Ako sa jeho života týka manieristická grafika s vedutou talianskeho mesta?“ Keď však problém nastolíme tak, že priamo do neho zakomponujeme otázku „Prečo rezbára krucifixu včasného 14. storočia zaujímali fyzické aspekty utrpenia podobné expresionistickým maľbám začiatku 20. storočia?“ alebo „Ako zmenila fotografia naše predstavy o priestore?“, myslím, že šance na dialóg nepomerne narastú. Tieto otázky sa pritom nemusia formulovať explicitne – moc kurátora je v tom, že dokáže (mal by dokázať) artikulovať ich v rámci výberu diel a inštalácie výstavy.

_MG_2576

Súčasnú „nestálu expozíciu“ v SNG sme koncipovali práve so zámerom spochybniť klasické kritériá ako chronológia, štýl či ikonografia. Sústredili sme sa na iný raster a pozornosť diváka obraciame k úlohám, ktoré umelci v minulosti museli riešiť a možnostiam, ktoré mohli využívať. Pomerne veľkorysý priestor ostal aj na intervencie a multimediálne doplnky. Ale až čas ukáže, do akej miery budú pre publikum príťažlivé a do akej miery by mohli pre stabilný fond predstavovať viac riziko (napr. odvádzania pozornosti) než jeho podporu. (Tu treba poznamenať, že celý tento experiment bol motivovaný provizórnym stavom – začínajúcou komplexnou rekonštrukciou SNG.)

Jakým způsobem by se podle tebe měli (či neměli) zapojovat pracovníci lektorských oddělení do procesu tvorby stálých expozic?
To závisí od zamýšľanej koncepcie, ale tiež naturelu kurátora/kurátorky. Namieste by rovnako mohla byť aj otázka, do akej miery majú do koncepcie vstupovať architekti a dizajnéri atď. V princípe je fajn, keď kurátori svoje úmysly konzultujú aj s kolegami, ktorí budú s expozíciami v budúcnosti pracovať najčastejšie. Proklamácie o sile dialógu a vzájomnej spolupráce sa síce prijímajú s nadšením, no náročný proces prípravy expozície musí niekto riadiť a za výsledný tvar niesť zodpovednosť. Je to spravidla kurátor/kurátorka, kto najlepšie pozná zbierkový fond a jeho kontext, kto pripravuje koncept expozície a vie, čo ňou chce dosiahnuť. Chcem tým povedať, že neverím takto ponímanej sile kolektívu. Viac hláv neznamená vždy viac rozumu. Znamená viac priemeru.

Jak by měla být stálá expozice navázána na další aktivity muzea (od pořadů pro školy po merchandising)?
Mali by byť v každom prípade. Zasahujeme tu do oblasti sprostredkovania umenia, vytvárania prostredia atraktívneho pre jeho vnímanie alebo – konzum. Do akej miery a akým spôsobom ho vytvárať, to už sú otázky na PR oddelenia galérií a múzeí. Kurátori a kurátorky expozícií či výstav by v každom prípade mali požívať takú mieru autonómie, ktorá by im komerčný pohľad nediktovala v žiadnej fáze ich prípravy.

______________________________________________________________

foto: archiv Dušana Burana

______________________________________________________________

Buran

Dušan Buran (1969) je historik umění, odborník na středověké umění. Profil Dušana Burana v Art+Antiques, rozhovor s Buranem na sme.sk.

Komentáře

  1. Slovenské národné múzeum – „Dom“ Martina Benku (Martin) „nevolilo“ žiadnu „stratégiu stálej expozície“, ale spravuje ateliér, byt a hmotnú pozostalosť nár. umelca M. Benku, ktorú tento venoval štátu, pričom zriadenie múzea s ateliérom bolo zmluvne dohodnuté ešte samotným umelcom za jeho života. Takže pán kurátor by nemal používať „príklady“, ktorých genéza je úplne špecifická.
    Alebo má Múzeum M. Benku vyhádzať obsah Benkovho ateliéru do skladu a „prezentovať“ tam nejakých mazalov, ako to predvádzajú aj centrálne bratislavské galérie!?

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *