Artalk.cz

Triviálne Lásky

Autorská kniha výtvarníčky Moniky Pascoe Mikyškovej s názvom Lásky (2013) navonok zaujme tým, že prepája textovú a vizuálnu zložku. Východiská tohto projektu sú však pomerne jednoduché, ba triviálne. Zakladajú sa na rozhovoroch s dvadsiatimi ľuďmi nad 70 rokov, pričom témou ich rozprávania je prvá láska. Knihu tvorí prepis každého rozprávania doplnený fotografiami, ktoré podľa autorky projektu mali „lepšie vystihnúť charakter osobnosti“. Respondenti a respondentky totiž zostávajú v anonymite, uvádza sa len ich krstné meno, aj to je v niektorých prípadoch pozmenené.

IMG_6088

Výsledok autorkinho úsilia je však značne rozpačitý. Sama téma prvej lásky ešte nemusí byť diskvalifikujúca, hoci riziko skĺznutia do sentimentu a gýča je pomerne vysoké. Projekt však stroskotal najmä na povrchnosti, s akou sa k tejto „riskantnej“ téme pristupovalo. Svedčia o tom už otázky, na ktoré respondenti a respondentky mali odpovedať: Kedy ste sa prvýkrát zaľúbili?, Pri akej príležitosti to bolo?, Poznali ste sa už predtým?, Ako dlho vám to vydržalo?. Tieto zjavne formálne a uzavreté otázky neposkytujú dostatočný impulz, aby sa mohlo rozvinúť zaujímavejšie rozprávanie. Zároveň odrážajú koncepčnú bezradnosť a absenciu precíznejšej predstavy o spracúvanej téme. Napokon, autorka vo svojom úvodnom texte ani neuvádza zdôvodnenie, prečo sa rozhodla zaoberať práve touto témou, navyše prostredníctvom optiky seniorov.

Preto neprekvapí, že rozprávania jednotlivých respondentov a respondentiek majú značne rozmanitú a kolísavú kvalitu a výpovednú hodnotu. Nepochybne to súvisí s viacerými faktormi: rozprávačská zručnosť osloveného alebo oslovenej, intenzita jeho/jej zážitku s prvou láskou, pamäť respondentov a respondentiek atď. Niektoré rozprávania sú pomerne zaujímavé, ide najmä o tie, ktoré popri konvenčných spomienkach na prvú lásku odkrývajú aj rozmanité dobové kontexty a stereotypy (práve tu sa nachádza jedna z možností, ako k téme pristúpiť). Iné spomienky sú naopak značne banálne a prázdne. Na zodpovedanie autorkiných formálnych otázok totiž viacerým osloveným postačovalo pár viet, napríklad respondentke Lidke len sedem.

IMG_6101

Zdá sa, že limity stanovených otázok si počas rozhovorov uvedomovala aj autorka. V niektorých prípadoch sa totiž usilovala rozprávanie stimulovať otázkami, ktoré sa nezhodovali s tými vopred definovanými a primárne nesúviseli s témou. Napríklad Evy sa spýtala, koľko má detí, či ako často chodieva do ateliéru; Dušana, čo študoval na filmovej fakulte atď. Tieto doplňujúce otázky sa síce dajú vnímať ako pozitívny prvok, keďže pomohli udržať rozprávanie, avšak ich odklon od témy je zjavný, čo zase len poukazuje na nedostatočne ujasnený koncept. Išlo autorke o akékoľvek privátne rozprávanie alebo bola pre ňu skutočne prioritná téma prvej lásky?

Ďalším problematickým faktorom projektu je absencia akejkoľvek kvalitatívnej selekcie zozbieraného materiálu. Autorka v úvode knihy uvádza, že sa rozprávala „s dvadsiatimi rôznymi ľuďmi“, čo je zároveň počet záznamov obsiahnutých v knihe, čiže sa využili všetky realizované rozprávania. Metódu výberu participantov a participantiek autorka opisuje takto: „Najprv som chcela vyspovedať len niekoľko ľudí zo svojho blízkeho okolia, z ulice, kde žijem. Keď som však začala oslovovať ľudí a navštevovať domovy pre seniorov, zistila som, že bude ťažké držať sa plánu. Rozprávala som sa s každým, kto ma prijal“. Tento spôsob oslovovania účastníkov a účastníčok projektu je legitímny, avšak následne mala nastať kvalitatívna selekcia, ktorou by sa eliminovali banálne narácie a ponechali by sa výlučne tie, ktoré vynikajú originálnym rozprávačským štýlom a zaujímavým uchopením témy. Alebo ešte lepšie – autorka mala vhodnejšie koncipovať otázky, aby sa banálnosti predišlo. Tu pravdepodobne prevážilo technické (fakt realizácie rozhovoru), príp. sociálne (nadviazanie kontaktu s človekom) alebo terapeutické (vypočutie často osamelých seniorov) hľadisko nad kvalitatívnym.

IMG_6121

Dôsledne sa nedodržiava ani avizovaná anonymita. Tá sa síce uplatňuje pri uvádzaní mien respondentov a respondentiek, hoci napríklad v prípade Šarloty sa na jednej z fotografií nachádza aj jej priezvisko. Anonymita sa však nezachováva pri osobách, ktoré v jednotlivých rozprávaniach vystupujú v pozícii objektov spomínania. Napríklad Mária hovorí o svojom strýkovi Vladimírovi Gulakovi a svojom prvom chlapcovi Pavlovi Mitrovi, Peter zasa o improvizovanej svadbe v piatej triede s Betkou Šrágovou atď. Problém nespočíva ani tak v tom, že by sa podľa týchto indícií dala odhaliť identita participantov a participantiek, ale v skutočnosti, že nie je v rovnakej miere chránená identita všetkých osôb uvádzaných v projekte. Na fotografiách sa zase často zachytávajú rozličné rodinné fotografie, na ktorých figurujú rodinní príslušníci účastníkov a účastníčok projektu, na niektorých sú azda aj sami respondenti a respondentky. Tým záväzok zachovania anonymity dostáva markantné trhliny.

Kritické výhrady možno vzniesť aj k vizuálnej zložke knihy, ktorú tvoria fotografie vzťahujúce sa na jednotlivých respondentov a respondentky. Ich zameranie autorka opisuje takto: „Na začiatku projektu som si dala podmienku, aby mi dovolili odfotografovať predmety, ku ktorým pociťujú zvláštny vzťah. Fotografovala som si aj rozličné miesta či domácnosti, podľa toho, čo komu lepšie vyhovovalo. Chcela som tým lepšie vystihnúť charakter osobnosti“. K fotografiám niektorých účastníkov a účastníčok je pripojený aj vysvetľujúci komentár, vo väčšine prípadov však absentuje. Objekty, ako aj spôsob ich snímania sa líšia, čo má za následok vizuálnu nekonzistentnosť publikácie. Rozpačito pôsobí aj sám nápad charakterizovať účastníkov a účastníčky projektu prostredníctvom fotografií, ktoré vo väčšine prípadov nemajú žiaden vzťah k téme publikácie, a teda ani k jednotlivým rozprávaniam. Akoby sa tu stretávali dva nesúrodé projekty: zachytenie spomienok na prvú lásku a charakteristika starých ľudí prostredníctvom fotografií ich privátnych priestorov a predmetov. Interakcia medzi nimi takmer vôbec nefunguje.

IMG_6146_1

Rovnako ako kvalita textov aj úroveň fotografií značne kolíše. Z technického hľadiska neobstoja najmä fotky realizované v exteriéri. Z obsahového a koncepčného pohľadu sú zase viaceré fotky značne banálne. Napríklad v prípade Ivana ide o fotografiu, na ktorej sa nachádza čudná a neprehľadná kompozícia tvorená vázou, knihou, plniacim perom a elektronickou čítačkou kníh. Ešte triviálnejšia je fotka spojená s Jánom, na ktorej figurujú okuliare a tri knihy Eda McBaina. Rozpačito a doslovne pôsobia aj fotky sliepky a psa, ktoré charakterizujú Lidku. Dušana má zase vystihovať fotografia knihy Jána Maniačeka Posol hviezdnych diaľav (1. časť) o osudoch pamätníkov Milana Rastislava Štefánika na Slovensku a reprodukcia fotografie z rodinnej oslavy. Petra charakterizujú fotografie gitary a insitnej sochy s latinským nápisom Errare mehercule malo cum Platone quam cum istis vera sentire (Lepšie mýliť sa s Platónom, ako mať s týmito ľuďmi pravdu). Podobne prvoplánovými a prázdnymi fotografiami bez dostatočnej umeleckej a dokumentárnej kvality sú aj viaceré ďalšie snímky.

Projekt Moniky Pascoe Mikyškovej Lásky teda prináša kvalitatívne nevyvážené texty o téme prvej lásky, čo je spôsobené najmä povrchným uchopením témy a laxným využitím metódy „oral history“. Rovnako rozpačito pôsobia nekvalitné a banálne fotografie, ktoré mali vystihovať charakter jednotlivých respondentov a respondentiek. Kniha nefunguje ani v zmysle sprostredkovania životnej skúsenosti seniorov, vzhľadom na tému sa totiž žiadne inšpiratívne a užitočné skutočnosti nedozvedáme. Preto by sa s trochou sarkazmu dalo konštatovať, že najväčší význam má autorkin projekt mimo dokumentárno-umeleckej sféry. Je ním terapeutický účinok, ktorý vznikol počas rozhovorov s osamelými seniormi. Z ľudského hľadiska to je nepochybne cenné, z umeleckého je to však neúprosne málo.

——————————–

Foto: Maja Štefančiková

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *