Nie je mŕtvy zajac ako mŕtvy zajac

Vyjadrovať sa k priestorom našich oficiálnych galerijných inštitúcii je nekonečne obohraná pesnička a možno by bola aj „otravná a trápna“, keby nebola stále aktuálna. Akokoľvek môžeme byť radi, že výtvarná obec po dlhoročnom boji získala oficiálne priestory na nezbierkotvornú inštitúciu Kunsthalle, stále ide o priestory, ani z ďaleka nepripomínajúce tzv. white cube, na ktoré sme zvyknutí zo zahraničia. Priestory Domu umenia vždy potrebovali a možno práve teraz ešte naliehavejšie potrebujú rozsiahlu rekonštrukciu, však kedy sa tak stane... Do tej doby nám ostáva len polemizovať na vernisážach či vo výtvarných periodikách a portáloch, že s tou alebo onou výstavou nie je niečo v poriadku. Jednou vetou povedané, slovenské dejiny umenia a ich inštitúcii sú kilometre vzdialené od „veľkého príbehu umenia“, na ktorý sme naučený z kníh a prednášok z dejín umenia 20. storočia.

Stano Masár vstúpil do „našich“ dejín umenia s originálnou a hravou transformáciou svetových, ale aj domácich diel do jednoduchých piktogramov (Goya, René Magritte, Joseph Kosuth, Joseph Beauys, Damien Hirst). Táto interpretácia dáva známym učebnicovým masterpiecom iný rozmer. Masár vo svojich dielach na poli dizajnu a vizuálnej kultúry pracuje minimalisticky až neosobne, v inštaláciách spracováva témy z dejín umenia, inštitúcie, galerijnej prevádzky... a ako písala Katarína Slaninová vo svojej recenzii tu „dalo by sa povedať, že jeho aktuálna výstava je logickým pokračovaním smerovania umelca v rovine ideovej, ale i formálnej“. Okrem umelcovej tvorby z posledných troch rokov na výstave predstavil rozmerné inštalácie galerijných stien a priamo odkazoval na Duchampovo nezastupiteľné miesto vo svetových dejinách umenia vystavením readymadeov, ktoré ako nová forma tento rok oslávili už svoju storočnicu.

Ako je vlastne readymade definovaný?

Zo známeho Slovníka svetového a slovenského výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia (1999) od Geržovej a kol., ktorý snáď nemôže chýbať žiadnemu študentovi pedagogickej školy, sa dozvedáme: Readymade (ďalej len rm.) je predmet každodenného života, najčastejšie priemyselný výrobok, využitý v oblasti umenia. V dôsledku revolty voči akceptovateľným a etablovaným formám umenia, radikalizoval r. 1913 Marcel Duchamp (1887-1968) umenie objektu svojím prvým readymade (Koleso od bicykla) a otvoril tak cestu konceptu. Do prostredia umenia sa tak dostal nezvyčajný predmet, napríklad pisoár... Duchamp rozlišoval čistý rm. (priemyselný výrobok prezentovaný v pôvodnej forme bez zásahu umelca, doplnený iba signatúrou autora) od modifikovaného rm., ktorý je umelcom rôznym spôsobom upravovaný.

V priestoroch Domu umenia plných sem-tam funkčných, polofunkčných a nefunkčných objektov, okolo ktorých návštevník „Kunsthalle“ musí nutne prejsť, sa tieto objekty akoby znenazdajky opakovali po samotnom vstupe do výstavného priestoru. Staré stoly, stoličky, hasiace prístroje, únikové východy, smery výstav, nepovolené vstupy, niekam vedúce dvere, rozbité osvetlenia, odložené „biele steny“, polofunkčné steny oddeľujúce dočasný úložný priestor... Všetky tieto objekty sa zrazu nachádzali rôzne nainštalované aj v samotnom výstavnom priestore. Výstava O umení, ktorá mala byť postavená na „príbehu umenia“ a galerijnej prevádzky v tomto bode padla a stala sa vyprázdnenou. V súvislosti s výstavou sa „narábalo“ s viacerými pojmami dejín umenia – s apropriáciou, galerijnou prevádzkou, galerijným priestorom, vizuálnou kultúrou, priemyselným dizajnom, stratégiou umenia, priestorom v kontexte dejín a pamäte, purizmom, čistotou a odosobnenosťou, white cube či so site specific. Samotná „biela“ expozícia plná signovaných inštalácii a objektov však obsahom tieto pojmy nenaplnila a rozhodne nereflektuje súčasný stav umenia, objekty a inštalácie si tu dokonca už ani nekladú otázky.

Aké má teda readymade zastúpenie po 100 rokoch v našich výstavných podmienkach?

Kníh, publikácii, poučiek, interpretácii a reinterpretácii na tému veľkých príbehov a ich koncov, smrtí po smrti autorov, apropriácií a juxtapozícii, ambivalencií je nespočetné množstvo. Často krát ide o vďačné, na seba odkazujúce témy v umení. Chalupecký v jednej svojej prednáške píše o umení ako o pojmovej fikcii. Duchamp by možno na otázku: čo je to umenie? „tvrdošijne“ odpovedal, že nevie, a to len preto, aby sa s divákom pohral. Arthur Danto tvrdil, že ak sa nejaký predmet pokladá za umelecký, nevďačí za to svojej podobe, ale interpretácii. Interpretácia príbehu „o umení“ v galérii na predmetoch s úplne odlišnou minulosťou, však stavia percipienta do nejasnej situácie. Dalo by sa teda povedať, že nie každý objekt sa stáva umeleckým dielom, ak sa na jeho prezentáciu zvolí nesprávne múzeum alebo galéria. Určite by sa malo pristupovať k výberu budúcich projektov do Domu umenia, tj. našej Kunsthalle, omnoho citlivejšie

Martina Kopecká | Narozena 1985, vyštudovala Pedagogickú fakultu na Trnavskej univerzite a následne odbor výtvarné umění–konceptuální tendence na FaVU VUT v Brne. Pôsobila ako učiteľka odborných predmetov. Je spolupracovníčkou online platformy pre súčasné umenie Artyčok.tv (od 2013), prispievateľkou do časopisu Vlna (o súčasnej kultúre a umení) a Artalk.cz.