Kunsthalle vstupuje do každodennej reality

Od polovice deväťdesiatych rokov vznikali na Slovensku rôzne iniciatívy, akcie či zbožné priania k vytvoreniu vôbec prvej inštitúcie typu kunsthalle u nás. Nepriaznivá situácia naznačovala, že utvorenie takejto inštitúcie v slovenskej realite nebude také jednoduché. Termín “kunsthalle” rezonoval v posledných rokoch vo verejných aj súkromných médiách celkom často, čím sa podarilo vytvoriť všeobecný záujem o dom umenia aj u laického publika a absenciu pocítila celá spoločnosť. Nebolo síce zrejmé, kto by mal stáť na jej čele, ako bude financovaná a či ju v konečnom dôsledku Slovensko naozaj potrebuje a bude schopné programovo uživiť. O to prekvapivejšie boli informácie, že z vysnívanej jednej kunsthalle máme v našej malej krajine nakoniec tri. Nie je to príliš štandardná situácia, no už teraz je zrejmé, že ani fungovanie jednotlivých inštitúcií nebude také, aké poznáme z okolitých krajín.

IMG_4468

Prvá začala aktívne fungovať východoslovenská “Kunsthalle / Hala umenia Košice”, ako jeden z hlavných projektov v rámci získanému statusu Európske hlavné mesto kultúry 2013. Jej doterajšie smerovanie žiaľ nenaznačilo, že by sa mohla stať inštitucionálnym lídrom vo svojej kategórii. “Novú synagógu / kunsthalle Žilina” poznáme zatiaľ v stále vyvíjajúcej sa dočasnej verzii pred nutnou rekonštrukciou objektu. “Dom umenia / Kunsthalle Bratislava” by mala byť podľa aktuálnych informácii uvedená do svojej aktívnej činnosti od začiatku budúceho roka. Aká bude realita uvidíme čoskoro, no na základe minulých problémov je zrejmé, že pod záštitou Národného osvetového centra (NOC) to jej riaditeľ Juraj Čarný žiaľ nebude mať ľahké.

Ak by ste mali cas, nasli by ste si cas_frame z videa_web

Debutový projekt Nultá výstava (autor koncepcie – Juraj Čarný), bol zrealizovaný v minimalistickom riešení vo výkladových priestoroch tzv. Kunsthalle LAB. Výstava bola zaujímavým experimentom, v ktorom figurovali štyri dvojice – umelec / kurátor (Richard Fajnor / Vladimír Beskid, Jana Kapelová / Tereza Stejskalová, Roman Ondák / Katarína Gatialová, Veronika Šramatyová / Katarína Slaninová). Ako hlavnú ideu si zadefinovali reagovať na priestor, respektíve jeho génius loci, v ktorom bratislavský Dom umenia vzniká. Kurátori primárne pracovali so staršími dielami s čiastočne performatívnym charakterom a možnosťou vystúpiť do verejného priestoru. Práve tento moment – akési interakcia súčasného umenia so spoločnosťou – považujem za najdôležitejší. Žijeme totiž v dobe, v ktorej je nutné diváka upútať. Na Nultej výstave sa to podarilo veľmi prirodzene bez naliehavého nutkania šokovať za každú cenu. Performance (a následný video záznam z performance) Jany Kapelovej – Ak by ste mali čas, našli by ste si čas? by za normálnych okolností ostala nepovšimnutá. Jej akcia totiž vizuálne pripomínala každodenné postávanie zástupcov náboženskej sekty Svedkov Jehovových, ktorí na rovnakom mieste ponúkajú časopisy podporujúce ich vieru. Sú v úzadí a bez vyzvania nekomunikujú. Čakajú na odvážlivcov, podobne ako súčasné umenie. Kapelová zamenila Strážnu vežu za slovenské odborné periodiká venujúce sa súčasnému umeniu. Jej gesto je zaujímavé z viacerých strán. Na jednej strane trpko-vtipným spôsobom znázorňuje akýsi odstup súčasného umenia od verejnosti. Je síce prístupné všetkým, ale iniciovať prvý krok a prejsť cez pomyselnú tenkú hranicu, je často nemožné. (A povedzme si úprimne, naozaj len stačí si to jedno vydanie Strážnej veže vypýtať). Jednoduchým gestom tematizuje uzavretý až introvertný charakter súčasného umenia, ale aj jeho kritiky a teórie. Tento minimalistický výstup Kapelovej tvorbe svedčí oveľa viac ako väčšie realizácie (napr. Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, a i.).

IMG_4439

Záznam akcie Biely papier (2000) od Veroniky Šramatyovej predstavuje veľmi podobný princíp ako v prípade Kapelovej. Šramatyová takisto napodobňuje bežnú – nie až tak obľúbenú súčasť reality, ktorú drobným vstupom mení. Autorka prevzala motív marketingových aktivít rozdávania propagačných letákov, ktoré však nechala prázdne, zbavené akýchkoľvek informácií. Vytvára tak zaujímavý efemérny zážitok pre toho, kto si toto “nerušenie” uvedomí. Akcia sa takisto odohrala v tesnej blízkosti súčasnej novo-vznikajúcej Kunsthalle. Napodobovanie reality sa zdá byť jedným z hlavných spoločných znakov všetkých vybraných diel. Podobný formálny výstup mala aj performance (a následná inštalácia vo forme vyzbieraných peňazí) Richarda Fajnora s názvom Púr – performance. Práve tak ako vyššie spomenuté umelkyne, si aj Fajnor vybral element zo všeobecne nižšej a ťažšie prijímanej súčasti našej spoločnosti. Prezentoval sa ako bezdomovec žobrajúci na ulici priamo pred Kunsthalle LAB. V slušnom obleku a s jednoduchým nápisom na papieri pri miske s mincami “Som umelec, prispejte prosím na moju novú výstavu. Ďakujem.” sa mu podarilo veľmi trefne okomentovať stav súčasného umenia a jeho postavenia v spoločnosti. Performance dlhodobo realizuje od konca deväťdesiatych rokov, pričom jej téma je stále aktuálna. Podpora súčasného umenia na Slovensku je v absolútne nefunkčnom stave (ktorému suverénne kraľuje grantový systém) a bude pravdepodobne veľkým problémom pri prípravách a neskoršom plnohodnotnom fungovaní bratislavskej Kunsthalle. Ako posledné by som chcel spomenúť dielo Romana Ondáka – Vreckové môjho syna (2007). Autor jednoznačne patrí, k tým najlepším súčasným umelcom, ktorý reprezentuje slovenské umenie na medzinárodnej pôde, avšak neviem sa ubrániť dojmu, že výber jeho diela do koncepcie výstavy až tak nezapadol. Intímny výrez z bežnej reality rodiny Ondákovcov je síce veľmi pekným gestom, avšak v spojení s ostatnými dielami funguje skôr na báze banálnosti. Ondák realitu nemení, len ju vyberá zo svojho domáceho prostredia a dáva všetkým na oči. Podobne ako umelec, ktorý prvýkrát vystaví svoje dielo na verejnosti, na ktorom predtým roky pracoval vo svojom ateliéry. Mať Romana Ondáka v zozname umelcov na debutovej výstave je síce dobré znamenie, ale v tomto prípade si myslím, že do koncepcie nezapadol.

IMG_4586

Nultá výstava je dobrým, hoci veľmi minimalistickým projektom. Nie je to zatiaľ tá typická veľkolepá výstava, akú poznáme zo susedných domov umenia. Avšak dokazuje chuť a vôľu jej vedenia, pracovať aj keď len v provizórnych podmienkach a s minimálnym rozpočtom. Kunsthalle sa podarilo vstúpiť do našej bežnej reality – hoci nenápadne, ale možno práve toto postupné dávkovanie súčasného umenia smerom k verejnosti bude v konečnom dôsledku efektívnejšie ako jednorazový šok.

Autor je kurátor.