COČ 2. Česť víťazom aj porazeným

V rámci stručného úvodu k druhej časti recenzie COČ (prvá časť tu) treba dodať, že odborná komisia zvolila víťaza až na druhom zasadnutí a v poslednej fáze sa rozhodovala medzi Radovanom Čerevkom a Erikom Sikorom. Prehlásenie komisie, ktoré pri vyhlásení výsledkov prečítal Jiří Ptáček, ozrejmilo aj metodický prístup, ktorý zohľadňoval nielen aktuálne dielo, ale aj kontext starších výtvarných prác. Subjektívne sa domnievam, že v prípade víťaza Radovana Čerevku bola vplyvným kritériom aj jeho viacnásobná predošlá účasť v COČ, buď samostatne alebo ako súčasť skupiny Kassaboys.

cerevka

Víťazná práca (resp. práca víťazného autora) Radovana Čerevku „Krajina trvalej slobody (The Land of Enduring Freedom)“ je priestorovo komponovaná na rozmery zvolenej miestnosti. Monumentálna inštalácia vychádza z vizuálu grafov a štatistík, ktoré pravidelne od roku 2002 uverejňujú tlačové agentúry a médiá v súvislosti s vojnou v Afganistane. Počty bombových útokov, úmrtí vojakov alebo civilistov sú anonymizované a abstrahované do farebných grafických schém, ktoré Čerevka prenáša do trojrozmerných objektov. Plastická štruktúra odkazuje k minimalistickej soche. Žiarivou farebnosťou zase k popkultúrnym fenoménom alebo, vzhľadom k umeleckej produkcií, k estetike pop-artu. Práve motív racionálnej redukcie a faktor „konzumného“, povrchného zachádzania s informáciami sú pre túto časť inštalácie ťažiskové. Vzťah „chladného“ štatistického vyčíslovania v prípade tak citlivých tém ako je počet zranených či usmrtených vo vojnovom konflikte, je znakom nášho mediálneho nazeranie na svet. Tento fakt je dlhodobý a zrejmý a súvisí aj s vizuálne atakujúcejšími spravodajskými zábermi vojnou postihnutých lokalít. Realistické či až veristické zábery sa stávajú iba scénosledom vizuálne konzumovaných udalostí, ktoré sú v dôsledku našej anestetiky len málokedy schopné emocionálne pôsobiť. Čerevku zaujíma skôr transformácia skutočných udalostí (ktoré však i on vníma „iba“ cez mediálne sprostredkovanie) vyvolávajúcich reálne utrpenie do „aseptického“, sterilného grafického znaku. Tento jav je však známy, často reflektovaný a navyše aj v samotnej autorovej tvorbe analyzovaný.

Ako podnetnejšia by sa mi zdala priamejšia intervencia alebo opačný mechanizmus –  skonkrétnenie abstraktného. Tento model sa čiastočne uplatňuje v druhej časti inštalácie – „záhradke“, ktorá tvorí proscénium k plastickému grafu (Členenie komplexnej inštalácie na „časti“ je prirodzene nesprávne, používam ho iba v súvislosti so snahou akcentovať aktívnejší a tvorivo zainteresovanejší prístup, ktorý sa tu prejavil jednoznačnejšie) „Záhradku“ (termín preberám od autora R. Č.) tvorí navozená pôda z výcvikového strediska Lešť (v ktorom sa cvičia slovenskí profesionálni vojaci participujúci na operácií ISAF), doplnená o imitáciu typickej afgánskej vegetácie. Pozorný divák si môže všimnúť v hline a nanosených kameňoch roztrúsené fragmenty nášľapných mín a streliva, ktoré odkazujú k permanentnej život ohrozujúcej hrozbe. Performatívnosť aktu prenosu pôdy do galérie a umelé inscenovanie zástupného motívu krajiny tak tvorí v rámci inštalácie „Krajina trvalej slobody“ najzaujímavejší moment, ktorý výraznejšie subjektivizuje reflektované udalosti.

cerevka 2

Na základe práce pre COČ sa mi však víťazstvo Radovana Čerevku zdalo prekvapivé, napriek tomu, že som ho po prvotnom oznámení mien finalistov očakával. Tento paradox podnecuje otázku, aký význam pri hodnotení zohráva samotné výsledné dielo a v akej miere sa o konečný výsledok zaslúži predošlá tvorba autorov? Čerevka kontinuálne rozvíja tému vzťahu mediálnych informácií v súvislosti s realitou extrémnych udalostí, teroristických útokov alebo vojnových konfliktov. Výber vyhrotených a citlivých politických tém je podávaný (aspoň v posledných rokoch) s odstupom, bez zbytočnej špekulatívnosti ale aj bez hlbšej osobnej zainteresovanosti. Nazdávam sa, že porota v tomto ohľade hodnotila skôr kontinuum Čerevkovho prínosu pre súčasné slovenské umenie ako jedno konkrétne dielo alebo autorovu aktuálnu tvorbu.

Štvrtým finalistom COČ 2013 sa stal Erik Sikora, ktorý na výstave prezentoval hravé, ľahko – vážne (nie „ľahkovážne“) video pod názvom „Plávajúce kamene“, ako 12 minútový filmový záznam dlhodobejšie prebiehajúcej činnosti. Podnetom k vytvoreniu diela sa stal zážitok z Košického štrkoviska „Krásna“ na ktorom objavil časť brehu zahltenú množstvom stavebného odpadu. Motív plávajúcich kusov stavebného materiálu (Ytongu alebo Porfixu) transformoval do osobitej poetizujúcej verzie modelu plávajúcich kameňov. Pórobetónové tvárnice opracované (vodou vytvarované) do podoby kameňov – okruhliakov mu slúžili ako materiál, ktorý počas letných mesiacov prenášal, inštaloval a (kamerou alebo fotograficky) snímal v rôznych krajinárskych kompozíciách odkazujúcich k poetike feng-šuej alebo estetike japonských zenových záhrad. Absurdné prepojenie takmer postapokalyptickej „vízie“ znečisteného jazera s evokáciou meditačne pôsobiacich plávajúcich kameňov osadených do rôznych romantických prostredí, tvorí hlavný akcent diela. Toto napätie vychádza z paradoxu vážnosti a apelatívnosti v spojení s jemnou ironizáciou, s novým efektívnym využitím „odpadu“. Neskôr spája Sikora svoj „objav“ s vlastnou prácou vo firme realizujúcej tlač na keramiku. Z plávajúcich kameňov vytvára nový vizuálny trend a snaží sa ho presadiť v oblasti inovatívnych bytových dekorácií. Evidentná je parafráza na gýčovo pôsobiace obrazce na kachličkách objavujúce sa v ponukách kúpeľňových štúdií. V Sikorovom prípade je iluzívny efekt znásobený fikciou plávajúcich kameňov, ktoré sú v skutočnosti ilegálne vyhodeným stavebným odpadom v umelo komponovanom zátiší.

Vytvorenie novej „postindustriálnej“ poetiky tu nie je bagatelizáciou, ale skôr hravou sublimáciou. Táto sublimácia je realizovaná cez vlastné až detsky úprimné vnímanie sveta, odpútanie sa od „civilizačnej sebakontroly“ (Erik Sikora). Výstupom je tak úsmevne vyznievajúce video, doplnené o zámerne naivizujúci komentár v duchu „Dostojevského Idiota“ (ako výstižne poznamenala Jena Opoldusová).

sikora

Musím úprimne priznať, že ma prvotné zhliadnutie videa skôr zneistilo, nakoľko je humor prostriedkom zaujatia publika a v akej miere je reflexiou závažnejších skutočností. Po viacnásobnom zhliadnutí výstavy som získal pocit, že práve prístup Erika Sikoru bol spomedzi zúčastnených finalistov osviežením. Predovšetkým v jeho osobitom prístupe ku kritike negatívnych javov, nie ich priamym zamedzením, radikálnym odsúdením, ale ich poetizáciou, prisvojením a premenou na esteticky stráviteľné a využiteľné objekty. Pod prvotným dojmom vtipu a nadsázky je možné odhaliť reflexiu aktuálne prítomných negatívnych spoločenských javov (problematika ekologického znečistenia, neracionálnej a neudržateľnej výstavby, problém infraštruktúry prímestských urbánnych satelitov, nekritické podliehanie vizuálnym a duchovným trendom /napr. feng-šuej/, estetická necitlivosť, problematika umeleckej činnosti v časti spoločnosti ešte stále považovanej za „dekoratívnu“ tvorbu a iné). Sprostredkovanie cez humornú „optiku“ sa mi v konečnom dôsledku zdalo ako inovatívne, ľahko stráviteľné riešenie, pričom autor sa vyhýba prvoplánovosti a povrchnosti.

Video doplnil Erik Sikora o predaj kachličiek s motívom plávajúcich kameňov. Proces bol tak „ad absurdum“ zavŕšený overovaním si komerčnej úspešnosti nového produktu, ktorý má ambíciu stať sa novým trendom v oblasti bytových doplnkov.

Aktuálny ročník COČ 2013 a v tomto momente už aj výstava finalistov skončila. Rovnako dôležité (respektíve ešte dôležitejšie) ako účasť finalistov a ich predstavené práce bude ďalšie pokračovanie ich umeleckej činnosti, aj v súvislosti so zvýšenou pozornosťou, ktorá sa na nich bude zameriavať. Domnievam sa, že idea ceny vo výtvarnom umení nie je nikdy o víťazoch a porazených, ale o trvalej ľudskej potrebe zhodnocovať, porovnávať, určovať relevantnosť a zmysel kritérií, na základe ktorých sa dielo posudzuje. V tejto „rehabilitácií kritérií“ je aj trvalý odkaz zmyslu výtvarnej tvorby, vzájomnej autorskej konfrontácie a v konečnom dôsledku i význam umeleckej kritiky.

______________________________________________________

foto: Gabriel Kuchta