Petra Feriancová k bienále v Benátkách

Minulý týden se do redakce artalku dostal text Noemi Smolik, v Německu žijící české kurátorky, která působila jako šéfkurátorka GASK pod vedením Jany Šorfové. Noemi Smolik v něm líčí svoje zážitky a dojmy z Československého pavilonu v průběhu slavnostního otevření Benátského bienále. Autorce textu jsme odepsali, že jej budeme publikovat, ale ať chvíli posečká, protože chceme, aby vyšel společně s dalšími reflexemi letošního bienále, s čímž Noemi Smolik souhlasila. Mezitím se text šířil na Facebooku a jak vyplývá z následujícího komentáře, byl publikován i na jiných webových stránkách. Požádali jsme Petru Feriancovou, umělkyni, která je letos na Československém pavilonu zastupuje Slovensko, zda by se mohla k textu Noemi Smolik, který se jí osobně dotýká, vyjádřit. Mezitím Smolik napsala, že si publikování textu nepřeje, protože byl původně určen jen pro úzký okruh čtenářů a protože jím nechce poškozovat českou scénu, text byl také stažen ze zmíněných webových stránek. Komentář Petry Feriancové tak zůstává odpovědí pro skupinu zasvěcených, ke kterým se původní reflexe Smolik dostala. K Benátkám se zde však brzy vrátíme v rozhovoru s kurátorem výstavy v Československém pavilonu Markem Pokorným a v recenzi letošního ročníku.

Petra Feriancová: Kritika na objednávku (Komentár k textu dr. Noemi Smolik)

6. 6. ma kamarátka upozornila na článok publikovaný online na stránke artandconcept, ktorého autorkou je pani dr Noemi Smolik. Keďže v ňom pani Dr. Smolik uvádza fakticky lživé informácie týkajúce sa môjho súkromia, dovolila som si ho komentovať, načo bol ihneď užívateľom odstránený. Ten článok ďalej cirkuloval na facebooku, kde naň mnohí reagovali. A necirkuloval len tam.

Pôvodne tento článok distribuoval český umelec, známy svojou exponovanou angažovanosťou, pán Jiří David, ktorý vo svojom maili určenom odbornej umeleckej obci odkazuje, že sa s obsahom článku plne stotožňuje, a so súhlasom pani Smolik považuje tento text za potrebný zverejnenia, lebo ako sám píše: “je dulezita v pochopeni nejen toho co se stalo tehdy s konkursem na tento pavilon na Slovensku (kde jsou mistni, renomovani odbornici opravdu znechuceni timto vyberem!).” Ktorí? A svoje antré David uzatvára s ubezpečením, že: “uz jsem dostal velmi kriticke nazory z ciziny od mych znamych galeristu, kritiku.”! Čie?

V Smolíkovej texte však nenachádzam žiadnu jasne vedenú argumentáciu kritiky mojej práce. Pani Dr. Smolík (dlhoročná dopisovateľka do Frieze a ďalších početných odborných periodík, ktoré si nezabudla uviezť pod meno) nazýva vystavenú inštaláciu “skladištem” - hm, takýto môže byť snáď len názor laika, ktorého ospravedlní pravdepodobnosť, že sa ocitá v galérii súčasného umenia po prvýkrát. Pani Dr. Smolik sa ďalej obmedzí na konštatovanie, že problematika archívu je téma, ktorá bola “aktuální tak před 15 lety a dnes už nikdo o tom nemůže, snad mimo Čechy, slyšet. Opožděné to umění, názor!”

Ja, môžem pani Dr. Smolik odkázať len toľko, že moje pracovné intencie nesledujú, a ani nie sú výsledkom nejakých medzinárodných trendov, podľa ktorých sa evidentne riadia jej preferencie. Navyše prezentovaný film môjho kolegu Zbyňka Baladrána nadväzuje a spracúva footage z tohto môjho (tak “opozdeného”) archívu a archívov ďalších. Ale tu sa pani Smolik komentárov zdržala, a namiesto toho obvinila všetkých ostatných z neschopnosti spojazdniť kolegov film, na ktorý, ako píše, priviedla aj svoju priateľku riaditeľku z Kunstverein Bonn, ktorá ale odišla z otvorenia nášho pavilónu “znechutená”. Pani Dr. Smolik potom vymenúva dôvody voči ktorým by mali asi zaujať stanovisko tí, ktorých sa týkajú, teda organizácia slovenského pavilónu, ja len môžem na jej nárek o tom, ako sa všetci vrhli na víno, poslať fotografiu, na ktorej sa dobre baví s pohárikom v ruke, a to som si najprv myslela, že sa zlostí, lebo sa jej neušlo.

Čo sa ma ale osobne dotklo bola záverečná časť jej “kritiky expozície československého pavilónu”, kde sa pani Smolik odvoláva na Chief Editora Frieze, ktorý si mal podľa jej textu sadnúť oproti nej pri večeri a začať sa jej vypytovať, aký má ona názor na to, že spolu s manželom vediem v Bratislave komerčnú galériu, a že reprezentujem Slovensko v národnom pavilóne. Načo ona mala zvolať, že ide o ostudu a to mezinárodní!

Jej výrok o mojom manželovi nie je pravdivý, a to hneď viackrát. Ja manžela totižto nemám. A ohľadne galérie môjho partnera, ktorú mimochodom vedie on sám, vzhľadom na jej program a reprezentovaných umelcov ju možno považovať skôr za experimentálnu než komerčnú, sídli v byte a okrem výstavných aktivít, publikuje niečo na spôsob fanzine, všetko veľmi low budget. Ja sama som tiež viedla galériu (Bastart 2006-2009), a môžem povedať, že na Slovensku to nie je nič ojedinelé, ak umelci riešia galérie, viď HIT, Photoport a iné. Aj tak ešte stále neviem čo tým pani Smolik myslela, resp. relevantnosť jej rozčúlenia mi aj po jej vlastnom vysvetlení ostáva nejasná. Možno má na mysli, že môj partner ako ‘mocný’ komerčný dealer presadil moju účasť na bienále? Ale on v komisii nesedel. Alebo sa pani Smolik obáva dosť vágneho spojenia trhu a umelca, zároveň vystavujúceho v pavilóne? A mohla by mi teda pani Smolik menovať aspoň jedného umelca vystavujúceho na benátskom bienále, za ktorým žiadna súkromná galéria nestojí?

Čo sa mi ale zdá byť na texte Dr. Smolik zábavné a úbohé zároveň je ako, vehementne sa v tak krátkom texte dokáže oháňať konkrétnymi osobami. Táto rétorika mi pripomína dosť neistý a obmedzený model písania, ktorý má s medzinárodným kriticizmom, ktorého sa tvári byť súčasťou, asi pramálo spoločného. Pán David je v tomto ešte väčší rekordman ale aj tajnostkár. V jeho prípade sa v dvoch vetách odvolá hneď dvakrát. Vzhľadom k tomu, že pani Smolik použila vyjadrenia chief editora Frieze, s ktorým som sa ja zoznámila až na bienále a teda predpokladám, nemôže vedieť ako to “u nás doma máme”, som si ho dovolila konfrontovať so Smolíkovej výrokom. On sa samozrejme od tohto textu dištancoval s logickým odôvodnením, že sme sa pred spomínanou večerou nepoznali, a že jeho jediný komentár určený pani Smolíkovej na margo nášho pavilónu, sa netýkal ani mojej osoby a ani môjho projektu.

Záver Smolíkovej textu je prezieravému čitateľovi už asi jasný, resp. záverom nadobudne celý, dovtedy pomerne zmetený text akýsi význam. Pointa je v tom, že Marek Pokorný, kurátor “takéhoto desasteru” (aby som použila slová pani Dr.,) nemôže byť riaditeľom NG! Bingo! Aspoň už všetci teraz vieme odkiaľ zadulo a prečo sa na nás všetkých vychrlilo toľko urážok. A môj záver je asi taký, že tento text, je fakticky lživý a neetický.