Umenie stráviteľných dávok

Recenziu výstavy Krv  sme na artalku už publikovali (tu, autor Damas Gruska ). Vzhľadom k tomu, že je výstava predĺžená, považujeme za vhodné sa k nej vrátiť v recenzii Kataríny Hládekovej. Obidvaja recenzenti výstavu hodnotia v podstate kladne. Damas Gruska je výstavou nadšený, Katarína Hládeková – je vo svojom texte kritickejšia – premýšľa nad profilom cieľového diváka. Kladie  otázky na margo čoraz častejších popularizujúcich tematických výstav. Tie sa snažia nalákať na výstavy, ale nedokážu danú tému dostatočne podporiť dôsledným výskumom vo všetkých rovinách, ktoré ponúkajú v sekciách či blokoch. Tieto výstavy spravidla dopĺňa bohatý doprovodný program, v ktorom sa expozícia rozširuje o ďalšie skúmané „územia“ nezmestiace sa do vymedzeného výstavného priestoru (prednášky filmy, diskusie, atď.). Ak si „trúfnete“, výstavu môžete navštíviť do 28. 4. 3013 (vďaka predĺženiu trvala výstava aj v čase najvýznamnejšieho kresťanského sviatku – Veľkej noci, v ktorom je krv  priam emblematickým symbolom).

rovnák - hyena
Maroš Rovňák / Hyena / video / 2007

Výstava kurátora Dušana Burana, ktorá prebieha v Slovenskej národnej galérii, nesie sympatický módny názov – Krv. Na prvý pohľad by sa mohol zaradiť za iné jednoslabične názvy nedávnych výstav, akými boli „Dech“ (Rafani / Dům umení Brno 2012), „Ř“ (Galerie VŠUP / 2012 – 2013), „Tep“ (Jiŕí Suchánek / GALERIE DIE AKTUALITÄT DES SCHÖNEN / Liberec / 2013), „Poušť“ (Ladislava Gažiová / FOTOGRAF GALLERY / 2013),  ale na druhý pohľad sa skôr radí medzi tematické výstavy typu „Obrazy mysli / Mysl v obrazech“ (Moravská galerie Brno / 2012) či „Tiché revoluce  uvnitř ornamentu“ (Moravská galerie Brno /2013) alebo „Zlato, symbol moci a bohatství“ (Moravské zemské muzeum / 2012).  Slogan, ktorý názov na plagátoch sprevádza, je ale provokáciou, akú by sme čakali skôr od masmédia než inštitúcie zameranej na prezentáciu stredného prúdu vizuálnej kultúry. “Trúfnete si na výstavu?” Priaznivci umenia si na ne trúfajú úplne bežne. Otázka je teda asi mierená na inú cieľovú skupinu.

Koncepcia aj v mnohom ďalšom naznačuje snahu o vzdelávanie najširšej verejnosti. Prístupnou formou zoznamuje diváka s fenoménom krvi v pestrej škále súvislostí. V druhej rovine mu predkladá diela klasické, novšie i súčasné. Krv je výstavou tematickou. Ako bežne používaný symbol s množstvom konotácií ponúka veľkú rozmanitosť v cestách spracovania. Kurátor sa rozhodol pre globálny pohľad na vec. Z každého aspektu niečo. Vyhol sa lineárno-historickej chronológii a umožnil konfrontáciu plurality pohľadov. Podľa svojich vlastných slov sa zameral na vytvorenie „rezu vizuálnou kultúrou“ a „krvného obrazu našej civilizácie“. Povedala by som, že symbol krvi je na výstave použitý ako kľúč (nie len) k sociologickému rozboru (našej) slovenskej spoločnosti. Približne 200 exponátov pochádza z veľkej časti z archívu SNG, ďalej zo Slovenského národného archívu, z regionálnych galérií, múzeí a knižníc na Slovensku, od súkromných majiteľov a samotných autorov (viď tlačová správa tu).

Okrem diel so slovenským geografickým pôvodom stretneme aj artefakty pochádzajúce zo zahraničia. Blisnú sa asi v každej sekcii (napr. Albrech Dürer, Vessna Perunovich, Jiří David…). Možno ide o snahu dosiahnuť svetovosť alebo všeobecnú platnosť. Možno o absenciu radikality alebo len nedôslednosť pri výbere. Táto nejednotnosť sa mi zdá ale na škodu a jasne načrtnutá štruktúra začína pôsobiť narušene.

Výstava je radená do subjektívneho výberu niekoľkých celkov, z ktorých každý zastupuje jeden možný spôsob interpretácie. Aj keď fungujú jednotlivé sekcie samostatne, zoradené sú predsa len plus-mínus lineárne (svätá krv, absencia krvi / krvi by sa nedorezal, modrá krv / volanie krvi, krv predáva, vlastná krv / krv umelca, mediálna krv, preliata krv, zo srdca).

V prvej polovici výstavy (svätá krv, absencia krvi / krvi by sa nedorezal, modrá krv / volanie krvi) sa objavujú prevažne stredoveké diela v konfrontácii s dielami súčasnými, ktoré tu vystupujú skôr doplnkovo než nosne. Okruhy na seba nadväzujú, rôzne sa prelínajú a prestupujú. Druhé ťažisko expozície tvoria samostatnejšie podcelky zamerané na 20. storočie – konkrétne dizajn, modernu a súčasné umenie (krv predáva, vlastná krv / krv umelca, mediálna krv, preliata krv, zo srdca).

medialna krv
Neznámy fotograf / 1968 (Procesia s Československou zástavou v Prahe)

Prvé dve sekcie, „svätá krv“ a „krvi by sa nedorezal / volanie krvi“, sú venované paralelám krvi a kresťanskej symboliky. Zaberajú ťažiskový priestor celej expozície, čo neprekvapuje, ak si uvedomíme, že si uceľujeme pohľad na krv v slovenskom kontexte. V priebehu dejín mala cirkev na našom území veľkú moc a vyše 70% obyvateľstva Slovenska sa podľa posledného sčítania ľudu stále (aj keď len formálne) hlási ku kresťanskému vierovyznaniu. Gotické krucifixy, omšové kalichy, oltárne obrazy striedajú v kolážovej inštalácii diela súčasného umenia tematizujúce kresťanstvo. Podstatná časť historických exponátov využíva „magickú moc“ krvi na podporu svojej ideológie. Naopak komentáre žijúcich autorov (napr. Matúš Lányi a Dorota Sadovská) v kontraste so svojími stredovekými protipólmi pôsobia skôr kriticky než agitačne. Vystavená trans-historická koláž vytvára priestor pre otvorenie pomyselnej intelektuálnej debaty s divákom o moci a vplyve kresťanského umenia na človeka. O súčasnom stave vypovedá asi toľko, že moc cirkvi má ťažisko v minulosti a tradícia má v našej spoločnosti pravdepodobne väčšiu moc než inštitúcia sama.

Tretia sekcia s názvom “Modrá krv / volanie krvi” nás zo sakrálnych temných vôd dostane na pevnejšiu pôdu a uzatvára prvú časť výstavy orientovanú na stredovek. Skúma rodové genealógie a heraldiky za prítomnosti erbov, listín, pečatí, artefaktov atď. Po pozvoľnom opustení cirkevného sveta máme možnosť pozrieť sa na svetskejší pohľad na krv v stredoveku. Započatá stratégia je dodržaná a historické artefakty stoja oproti dielam súčasného umenia (Bohdan Hostiňák, Mr. BRA – Richard Fajnor a Marek Kvetan…).

mr. BRA
Mr. BRA / video performance / 2010

Ďalšie sekcie výstavy môžeme zaradiť do jej druhej polovice, ktorá hodnotí 20. storočie. Kontrastné spojenia protichodných prác v nich strácajú na radikalite. Svojou koncepciou pripomínajú menšie tematické výstavy a oproti predchádzajúcim je ich ladenie jednotnejšie a klasickejšie.

Etudy na tému “Mediálna krv” z dielní produktových dizajnérov zastupujú práce napr. Patrika Illa, Simony Janišovej alebo Kristýny Španihelovej, z dielní grafických dizajnérov zas diela Márie Čorejovej (autorky katalógu k výstave), Kataríny Oroszovej, Martina Turzíka a ďalších. Z masmédií sme zvyknutí na všadeprítomnosť krvi v pomerne naturalistickej podobe. Neprekvapí preto ani úvaha nad krvou ako mediálnou atrakciou. Paradoxne sa sekcia explicitnému zobrazeniu vyhýba a ponúka selekciu jemných metafor v podobe ranených porcelánových laní, červenou farbou fŕkaných vínových pohárov, plagátov vyzývajúcich k darcovstvu krvi či obalu na CD v tvare plastového vrecúška s krvou na transfúziu.

DSCN4583
Simona Janišová / Woodoo Set / porcelánová plastika / 2008

Ďalšia sekcia “Preliata krv” nesie vojnovú tematiku a predstavuje maliarske hviezdy ako Vincent Hložník, Ján Mudroch, Anton Jasusch, Peter Matejka alebo Ladislav Čemický. Priemerný slovenský vkus si tu príde na svoje a možno po vzhliadnutí ľutuje, že celá výstava nie je koncipovaná v podobnom duchu.

To však nie je prípad zaručene najmenej pochopenej sekcie umiestnenej v zadnej miestnosti s názvom “Vlastná krv – krv umelca”. Predstavuje totiž diela súčasného umenia. Ak niekoľkých autorov vymenujeme (Ilona Németh, Lucia Dovičáková, Július Koller, Peter Kalmus, Cyprián Majerník, Vessna Perunovich, Monogramista T. D., Maroš Rovňák), všimneme si, že ich výber i skladba reflektujú poňatie celej výstavy. Priamo či nepriamo (doslovne či prenesene) pracujú so symbolom krvi. Toto povrchné spojenie žiaľ pre celú výstavu akoby stačí.

cyprian Majerník
Cyprán Majerník / Milenci na periférii / 1935

Uzatvárajúca sekcia sa dotýka politiky a celkový nadobudnutý dojem len podčiarkuje. Plagát Študentského hnutia z roku 1989, „Srdce na Hrade“ nad pražským hradom Jiřího Davida, „Spev o krvi“ P. O. Hviezdoslava.

Snaha kurátora Dušana Burana „predstaviť (aspoň na slovenskej scéne ojedinelý) trans-historický kurátorský projekt“ (tlačová správa tu) pokračuje v trende väčších galerijných inštitúcií sprístupňovať umenie verejnosti. Potvrdzuje ju aj rozmanitý sprievodný program, ktorý sa vyznačuje orientáciou na širokú škálu publika. Rozsahom sa pohybuje od kinematografie, prednášok, koncertov a autorského čítania až k spoločnému darovaniu krvi. Všetko je samozrejme doplnené šťavnatými „krvavými“ sloganmi. Aj keď si na chuť vraj príde každý, záber programu predsa len necháva fanúšikov súčasného umenia v menšine.

Zaujímavé tiež je, že sa zvolená filmová prehliadka (spracovala Eva Filová)  orientuje na klubové filmy a cinefilov (Dáma s kaméliami, Upír z Feratu), no akoby programovo vynecháva kasové upírske trháky ako sága Twilight, Blade alebo Upírske denníky, ktoré sa v súčasnosti tešia obľube všetkých generácií a ktoré v úvode katalógu spomína aj kurátor Dušan Buran. Nakoniec sa sama seba znovu pýtam, aký je profil ideálneho diváka výstavy.

krv_1_katalóg
katalóg k výstave Krv / grafický dizajn: Mária Čorejová / SNG / 2012

Všetko akoby pod čiarou naznačovalo problém oddelenosti umenia od obyčajného človeka. Galérie vsádzajú na výchovu nových návštevníkov a umenie rozdeľujú do malých stráviteľných dávok. Je ale krok v ústrety všeobecnému vkusu i krokom k zblíženiu oboch strán? Ak áno, aký veľký má byť, aby si koncepcia výstavy zachovala silu a kvalitu? Kde pridať a kde ubrať? Je možné uspokojiť naozaj každého? Má výstava s cieľovou skupinou masy relevantný prínos aj pre umelecký diskurz? A nakoniec, vydráždi svojich nových návštevníkov aj k záujmu o umenie, ktoré samo o sebe orientované na popkultúru nie je?

Tieto a ešte ďalšie podobné otázky mi nutne po zhliadnutí výstavy víria hlavou. Vynárajúce sa odpovede sú rovnako ambivalentné. Krok v ústrety všeobecnému vkusu nutne nemusí byť krokom k zblíženiu oboch strán. To, čo zaujme dvojicu, ktorá si výstavu vyberie ako miesto na prvú schôdzku, asi nebude relevantné pre historika umenia. Uspokojiť oba tábory sa z môjho pohľadu zdá byť ťažkým a nemožným cieľom. Napriek tomu sa ho výstava Krv pokúsila dosiahnuť. Snahu oslovovať širokú verejnosť vnímam pozitívne. Otázku, či výberom zlatej strednej cesty netrpí sila a kvalita koncepcie, nechám nezodpovedanú. Zostáva dúfať v bystrosť slovenskej národnej väčšiny a trpezlivosť jej umelecky orientovanej menšiny.

Katarína Hládeková

Autorka je študentkou doktorského štúdia FUD UJEP v Ústí nad Labem v programe Výtvarná umění – vizuální komunikace. Zároveň pôsobí ako stredoškolský pedagóg na SŠUD v Brne.