Jana Želibská: súčasnosť retrospektívy

Od 30. novembra minulého roku do 17. marca sa v Slovenskej národnej galérii v Bratislave koná retrospektívna výstava Jany Želibskej Zákaz dotyku. Jej otvoreniu predchádzala dlhá príprava. Po vstupe do expozície bude diváčke a divákovi veľmi rýchlo jasné, prečo. Do dvoch poschodí SNG bolo potrebné sústrediť výber prác výtvarníčky za takmer päť desaťročí (Jana Želibská sa narodila v roku 1941). A ako pripomínajú kurátorky Vladimíra Büngerová a Lucia Gregorová, vystavujú sa mnohé na precíznu inštaláciu náročné práce, pričom viaceré z nich zažívajú po svojom prvom predstavení pred rokmi akoby obnovenú premiéru. Tá je neoceniteľná najmä pre profesionálky a profesionálov vo výtvarnom umení, ale svoju prítomnosť a pohyb v prácach z druhej polovice 60. rokov Kandarya – Mahadeva a Zákaz dotyku si určite „užijú“ aj bežné návštevníčky a návštevníci galérie.

Jana Želibská: Príhoda na brehu jazera / 1977

Usporiadanie prác na výstave je viac-menej chronologické a usiluje sa o sprostredkovanie šírky Želibskej záujmov – či už sa týkajú tém alebo médií, ktorými sa autorka vyjadruje. Hoci mnohé z Želibskej diel núkajú k tomu, aby bola autorka označená nejakým poetickým („snúbenica jari“) či iným („latentná feministka“) prídomkom, výzvou výstavy je podľa môjho názoru zotrvať v jednotlivých dielach či pred nimi, vykročiť poza tieň výraznej autorskej postavy a klásť si otázku, čo toto dielo znamená pre mňa, diváčku, teraz. Prehovára ku mne ako súčasné? Som s ním v jednom čase? Ak naň okamžite reagujem, viem sa k nemu nejako vztiahnuť, čo to znamená? Recepcia Želibskej je tak zrejme podmienená tým, do akej miery budeme jej práce čítať ako súčasť dejín výtvarného umenia na Slovensku a do akej miery budeme jej umenie považovať za súčasné. V každom prípade recepciu posunie ďalej intelektualizácia či racionalizácia, ktorá môže znejasniť niekedy možnú príjemnú a nekonfliktnú identifikáciu s autorskou výpoveďou, inokedy zase odcudzenie, ktoré niektoré práce vyvolávajú.

V komentovanej prehliadke výstavou Jany Želibskej som sa napr. snažila diváčky a divákov uviesť do kultúrneho milieu 60. rokov na Slovensku – podivnej (patriarchálnej) prudérnosti, ktorá len ťažko znášala, keď ženy samotné hovorili o sexualite žien. Prirodzene, pendantom Želibskej Možnosti dotýkania (1967) nie je len vraj škandalózna poviedka Jaroslavy Blažkovej Poviedka plná snehu (1961), je ňou aj Ville dei Mysteri Alexa Mlynárčika (1966 – 1967). Mnohé zo Želibskej prác sú komentárom, kritikou, dialógom s jej mužskými náprotivkami, ktoré na neoficiálnej výtvarnej scéne od začiatku 70. rokov dominovali.

Jana Želibská: Posledné kŕmenie / 1992

Obdobne je dobré nestratiť sa v Kandarya – Mahadeva (1969), transpozícii hinduistického chrámu oslavujúceho sexualitu, v závesoch ružových a bielych kvetov, nepodľahnúť zbožšteniu zobrazení ženských torz, neuchopiť ich mliečne svetlo ako dajakú samozrejmú, tlejúcu erotickú energiu žien. Na konkrétne výberové príbuznosti s hinduizmom už dávno poukázal Radislav Matuštík a je dobré ich rozšíriť a pripomenúť: Na rozdiel od chrámu z 11. storočia Želibská zo zobrazenia vymazáva muža – nie je prítomný ani ako časť heterosexuálneho, manželského páru, ani ako symbolický lingam. V pôvodnom hinduistickom mýte má byť sexualita a túžba žien skrotená podriadením sa mužskej autorite, u Želibskej sa spod tejto autority vymaňuje. Zároveň si Želibská osobuje právo definovať, čo je Kandarya – Mahadeva – zo zhodnosti mena jej diela a „pôvodného“ hinduistického chrámu akoby mala vyplývať pravdivosť zobrazenia. Je však zrejmé, že autorka nezobrazuje indickú „predlohu“; významne ju prispôsobuje ašpiráciám svojej výpovede a zároveň z referencie na geografické miesto čerpá pre svoje dielo legitimitu.

Hoci autorka vo veľkej miere v dielach naprieč desaťročiami čerpá z toho, čo sa zvykne nazývať ženská ikonografia a centrálna symbolika (rombusy – vagíny, kruhy, okvetia atď.), a aj vo svojich slávnostiach, eventoch, land arte, referuje na krajinu ako feminínnu a jej čas meria cyklickým, ritualizovaným časom života Ženy, v konečnom dôsledku sú tieto určenia jej diel prepísané či dourčené vrstvou, filtrom štátnej politiky vo vtedajšom Československu a kolektívneho vzdoru voči nej.

Táto poznámka - prirodzene - reaguje na (v katalógu čiastočne zdokumentovanú) diskusiu o tom, či možno (alebo treba) Želibskú označiť ako feministickú výtvarníčku či feministickú výtvarníčku s istými kvalifikátormi (postfeministka, latentná feministka, protofeministka). Pre adekvátnosť tohto označenia podľa môjho názoru chýba najmä existencia nejakého skupinového, verejného, podhubia feminizmu na konci 60. rokov a neskôr na Slovensku. Vtedajšie feministické výtvarné kolektívy napr. v USA mali ambíciu zakladať nové symbolické univerzá a týmto novým symbolizmom či ikonografiou preznačovať aj životy tých, ktoré a ktorí sa ich zúčastňovali. Zdá sa mi, že k takejto feministickej tvorbe identít na Slovensku nedochádzalo. Údajný feminizmus Želibskej tak nie je sebaidentifikačným znakom, ale prívlastkom pripísaným výtvarníčke okrem iného aj preto, aby istý paralelizmus (v oblasti ikonografie) so západným feminizmom mohol byť pochopený ako znak nezaostávania, znak súčasnosti Slovenska so západným výtvarným svetom.

Želibskej práce vzdorujú jednoduchému privlastneniu. Kritika nadvlády mužskosti v spoločnosti a aj nadvlády mužskosti vo výtvarnom umení a jeho konvenciách (napr. Jej pohľad na neho) je v mnohých dielach očividná, no „rodové okuliare“ nie sú jediné, ktoré si na výstavu možno zobrať. Uvedená retrospektíva zahŕňa napr. aj eponymné dielo Zákaz dotyku, približne 30-minútovú videoinštaláciu, ktorá je spolu s ďalšími (niektorými len v katalógu dokumentovanými prácami – napr. videoskulptúra Bez názvu z roku 1993) najmä úvahou o možnostiach reprezentácie a existujúcich estetických režimoch.

Ľubica Kobová

Autorka vyštudovala filozofiu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, rodové štúdiá na Central European University v Budapešti, pôsobí ako feministická a politická teoretička.

______________________________________________________________

K výstave vychádza 240-stranová publikácia. Okrem nových štúdií kurátoriek Vladimíry Büngerovej a Lucie Gregorovej, obsahuje aj štúdiu Zory Rusinovej, ktorá sa Janou Želibskou dlhodobo zaoberá. Časť reprodukcií pretínajú „dobové“ teoretické texty ďalších propagátorov Želibskej prác – Radislava Matuštíka a Kataríny Rusnákovej.

______________________________________________________________

Jana Želibská: Zákaz dotyku / SNG / Bratislava / 30. 11. 2012 - 17. 3. 2013