TZ: Dám ti to šérovať, dám ti to zdieľať

Dám ti to šérovať, dám ti to zdieľať / Salón Nitrianskej galérie / 30. 1. - 10. 3. 2013

Dám ti to šérovať, dám ti to zdieľať

vystavujúci autori : Stanislav Barta, Erik Fehér, Peter Pauko, Vladimír Stacho, Viliam Šulík

vernisáž výstavy: 30.1.2013 o 17.00 hod.

kurátor výstavy: Ján Kurinec

miesto konania: Salón Nitrianskej galérie / Župné námestie 3 / Nitra

• termín trvania: do 10.3.2013

Členovia spolku Bečica prvýkrát spoločne vystavovali v r. 2006 v Nitrianskej galérii, v galérii mladých.

Najúprimnejším vyjadrením hlavného konceptu výstavy by bolo slovo zdieľanie. Počas štúdia zdieľali Stanislav Barta (1977, Martin), Erik Fehér (1981, Želiezovce), Peter Pauko (1982, Martin), Vladimír Stacho (1981, Žilina), Viliam Šulík (1978, Šurany) spoločné priestory v podnájme, v škole zdieľali spoločné ateliéry a tento moment sa odrazil aj v ich tvorbe. Všetci vystavujúci sú absolventi UKF v Nitre. Každý z nich pracuje aj ako pedagóg.

Po siedmych rokoch, bez hlbšieho vzájomného vizuálneho stretnutia s vlastnou tvorbou, majú opäť ambíciu zdieľať priestory Nitrianskej galérie.

Zdieľanie spoločného výstavného priestoru. Zdieľanie myšlienok a výtvarných názorov. Zdieľanie času. Zdieľanie motivácie. Zdieľanie prežitkov. Zdieľanie hlasu v telefóne. Zdieľanie dotyku. Zdieľanie chutí. Zdieľanie rána. Zdieľanie bodiek na konci vety.

Päticu mladých výtvarníkov nedefinujú striktné, rokmi overené postupy…

Neznásilňujú metafory, v ich obrazoch neprevládajú naivné krajinky, nehľadajú v obrazoch vlastnú identitu, ich maľba nie je v rozpore s dojmom efemérnosti, nezneisťujú diváka preto, aby zneistili diváka, nemajú obľúbenú farbu, nerozoznávajú imperatív súčasnosti, neovplyvňujú trh s umením, nekopírujú repliky, nekopírujú kópie, nekopírujú kópie kópií, nemaľujú pekné obrázky, nekladú na maliarstvo požiadavku ilúzie, nepostulujú faloš, nevykrádajú, nezúfajú si, nevystavujú pravidelne, nepíše sa o nich vo výtvarných periodikách, nepredávajú obrazy finančným inštitúciám ani zberateľom, nie sú pozývaní, nezaujíma ich, či je to umenie, nehľadajú napätie medzi túžbou a neukojiteľnosťou, nekončia tam, kde končí človek, nie sú súčasťou slovníkov, nemajú „recepty“, ktoré fungujú, nevymýšľajú nové formy interakcie, nemaľujú pre všetkých, nenadraďujú formu myšlienke, ani naopak, nie sú ľahostajní voči ambivalentnosti. Nemusia. Nekalkulujú, nekoketujú s pubertou, neafektujú, spoliehajú sa sami na seba, nepoznajú sa s Ivanom Csudaiom, nemajú slnečný ateliér, nezaostávajú, nenosia šatky „arafatky“. Na vernisážach sa usmievajú.

Z obrazov cítiť úprimnosť, nestroja sa do pózy, sú hravé, no nie infantilné a je im cudzia akákoľvek sladkosť, či vtieravosť. Sú živé, no bez anarchie. Možno v nich nájsť inšpiráciu v minulosti, no nie sú archaické. Je im blízka mladosť a vitálnosť, no pubertu už majú dávno za sebou.