Artalk - Neoddeliteľné substancie Julie Roberts

28. 11. 2012Ivana PechováRecenze

Tomáš Svoboda je jeden z neformálnych umelecov, ktorý sa vo svojich prácach pohybuje na pomedzí literatúry, divadelnej scénografie a filmu, ktoré rôznorodo kombinuje v galerijných ale aj verejných inštaláciách. Pracuje s textom, obrazom alebo zvukom, z ktorých následne vytvára inštalácie, často trojrozmerné diela označované za „site-specific“. Takéto diela sú vypracované tak, aby svojou podstatou transformovali vnímanie priestoru.

V svojom prístupe k umeniu nadväzuje na konceptuálne umenie a sémiotické skúmanie 60-tych rokov. Veľkým vzorom a inšpiráciou v jeho prácach je J.Koshut s časopisom Art&Language. Jeho záujmom sú akékoľvek znakové systémy. Skúma nenaratívny text, vzťahy medzi textom a obrazom, sociálne tématy, analýzu médií a komerčných informácií. Jeho koncepty mávajú silnú dejovú líniu, majú začiatok a koniec, ktoré vzájomne držia pohromade. Tento konceptuálne uvažujúci človek dekonštruuje symbolické systémy médií, ktoré sprostredkúvajú interakcie medzi jednotlivcami.

Vo Fait Gallery nám Tomáš predstavuje scénografickú inštaláciu, v ktorej skúma rozbor konkrétneho filmového snímku. Vybral si jednu sekundu filmu s Juliou Roberts, ktorú rozstrihal na 25 samostatných, analogicky radených snímkov. Vo svojej práci vychádza z najrozšírenejšej snímkovej frekvencie, ktorá je užívaná vo filme a televízii v dnešnej dobe. Ide o chvíľu jednej sekundy, ktorej by sme bežným diváckym sledovaním nevenovali žiadnu väčšiu pozornosť. Rozdelením tak krátkeho momentu na prvočastice odkrýva akoby herečkyne dve existenciie – J. Roberts v roli a J. Roberts „per se“. Narozdiel od tohto konkrétneho diela, kde sa Svoboda upiera a sústredí hlavne na špecifické existenciálne zdvojenie herečky, je v jeho iných prácach frekventovaná hlavne narácia. Opäť sa jedná o úplne iné prežívanie obrazu. Svoboda akoby vytvára skladačku, ktorú spoločne s našou interakciou môžeme zložiť.

Systém, ktorým sa práve zaoberá, delí na jednotlivé časti, ktoré majú medzi sebou určité väzby a reprezentujú súvislosti. Štruktúra, ktorú medzi sebou snímky zachovávajú, je v tejto forme podmienená interakciou. Ide o inštaláciu v oveľa viac rozšírenom zmysle pohyblivého obrazu a socio-kultúrnej praxe. Zaujíma štrukturalistické hľadisko, v ktorom vidí médium ako pružný útvar, ktorý néma nemenné jadro a je ho možné transformovať. Vníma ho ako systém vzájomných vzťahov a znakov. Vytvára novú možnosť komunikácie s médiom pomocou sociálnej interakcie formovanej na základe predom danej logiky. Pomocou takejto vlastnej metódy, tzv. „imagine film“ nám odhaľuje schopnosť imaginácie ako silno disciplínovanej skúsenosti doprevádzanej konkrétnou stratégiou filmovej praxe.

V inštalácii nám odkýva rukopis filmového architekta. Realitu obrazu akoby iba titulkuje, dynamiku edituje pomocou strihu a dotvára priamou interakciou s divákom. Je nutné sa do diela zapojiť. Ide opäť o iný snímok a iný žáner, ktorý v nás má vyvolať volnú asociáciu. Ako však hovorí Jiří Ptáček, kurátor tejto výstavy „Navzdory povedené anatomické studii zůstavají „fiction“ a „non-fiction“ neoddělitelnými substancemi.“

Ivana Pechová Autorka je studentkou Teorie interaktivních médií FF MU