Príďte všetci

Ani jedna z doterajších veľkých „mapujúcich“ výstav (Gotika, Renesancia, Nové Slovensko, Osemdesiate atď.) neukázala tak jasne neudržateľnosť puristickej (a rekurzívnej) definície výstavnej činnosti Slovenskej národnej galérie ako tá súčasná. (Národná galéria ako miesto, kde sa vystavujú kvalitné výtvarné diela, t.j. také diela, aké sa vystavujú v Národnej galérii.)

Prerušená pieseň (názov mi stále zostáva nezrozumiteľný - to čo Sorela prerušila nebola predsa (jedna) pieseň, tá mala prísť až s ňou) sa snaží v dvanástich témach (a troch vsuvkách) predstaviť výtvarný život v období medzi nástupom komunistickej diktatúry a čiastočným uvoľnením po Chruščovovom „tajnom“, odhaľujúcom vystúpení na zjazde sovietskych komunistov.

Názvy tém, ako napríklad, Formulovanie novej minulosti, Nástup hrdinov na (výtvarnú) scénu, Úlohové akcie – mechanizmus štátnej objednávky, Architekti – socialistickí budovatelia, Nedorozumenia so Sorelou, naznačujú, ako kurátorka uchopila svoj projekt. Dominantou výstavy sú obrazy, doplnené sochárskou tvorbou, prácami architektov a urbanistov a niekoľkými, zväčša ilustračnými, filmovými dielkami. Jednou vsuvkou je ukážka, zrejme dobového, domáceho interiéru (podobne zariadenú izbu mali aj moji starí rodičia, tá však pochádzala z obdobia Slovenského štátu), druhou je červenkastý salónik so zvukovým záznamom z procesu s Miladou Horákovou (vari pokus o „inštaláciu“?) a treťou je niečo ako knižnica - politická izba, študovňa s plagátikmi a inými ideologickými rekvizitami (nechýba ani pozvánka na I. dožinkovú slávnosť v päťročnici – oficiálny program začínal bohoslužbou a končil prejavom G. Husáka). Inštalácia obrazovej časti, zvlášť v prípade portrétov významných osobností socializmu zrejme zámerne (a vtipne) pripomína šľachtické sídlo preplnené vyobrazeniami predkov, či monarchov.

Socha Stalina před SNG s červenými stopami po vandalském útoku

Na samotnej výstave je aj niekoľko dokresľujúcich a dovysvetľujúcich písomných materiálov (nie vždy celkom dobre čitateľných a žiaľ, ako aj filmy, len v slovenčine – a to v čase mojej druhej návštevy som bol na bohato navštevovanej výstave asi jediný domáci). Dočítame sa v nich nielen o postojoch dobovej kritiky či oficiálnych miest, ale sa aj čo-to dozvieme o mechanizmoch organizácie výtvarnej tvorby, vrátane vyplatených honorárov, mimochodom, sumy sú pre mňa (ale) opäť nezrozumiteľné).

A tu niekde sa vynára hlavné úskalie tohto galerijného projektu: nakoľko sa (v podstate len) pomocou výtvarných artefaktov (výborných i tých katastrofálnej kvality) dá sprostredkovať doba a fenomén socialistického realizmu. Mám na mysli hlavne mladú generáciu. Na Slovensku nemáme relevantnú politickú silu priamo sa hlásiacu ku komunistickej ideológii či inak ju sprítomňujúcu. Na hodiny dejepisu by som sa až tak nespoliehal. (V súvislosti s vandalským postriekaním nadživotnej sochy Stalina, umiestnenej pred vchodom do galérie 24. júla, červenou farbou, sa síce začalo hovoriť o „edukačne výstave“, ale to vec nezachráni, skôr upozorňuje, že ani autori nemajú vo veci až tak jasno.)

Pohled do instalace výstavy

Celkom prirodzene tu nemožno nájsť ani motív, ktorý mi zvlášť utkvel z výstavy v Rudolfíne (zde) – zdokumentovanie ako nová ideológia zabíjala umelecké talenty: slovenská Sorela mala očividne soft-podobu, kadečo a kadekto sa pod jej miestne krídla ako tak vmestil, či už to bolo dané lokálnymi osobnostnými a politickými pomermi, či len lajdáckosťou. Mimochodom, pražskej výstave (Československý socialistický realizmus 1948-1958, 7.11.2002 – 9.2.2003) dodala na hrozivosti aj blízkosť niekdajšieho sídla centra vtedajšej moci - UV KSČ, kde si zakrátko domáci páni zbudovali väzenie pre vlastnú potrebu. Navyše, medzi vtedajšou slovenskou elitou ťažko nájsť niekoho, (okrem hlboko veriacich) kto by aspoň chvíľu v živote nekoketoval s komunistami a ich ideológiou.

Čo si má súčasný „mlaďas“ myslieť o vtedajších projektoch nových sídlisk, keď okolo seba vidí ten developerský a staviteľský chaos rannokapitalistickej spoločnosti a keď sa „stalinské“ baráky považujú za tú lepšiu možnosť z bytovej výstavby a obyvatelia Novej Dubnice sú úprimne a asi i právom pyšní na svoje sídlisko?

L. Guderna: Vojáci v klubovně, 1952

Ako asi vníma propagandistický film Príďte všetci, agitujúci k účasti na predvolebnej schôdzi? Hlavného hrdinu (G. Valach, neskôr v politickej nemilosti) nabáda kamarát (M. Huba, neskôr člen UV KSS), aby sa viac zapájal – presvedčí ho však až sen, v ktorom sa opäť ocitne v kapitalizme. Vyhodia ho z práce (obmedzenie výroby), nedovolá sa pomoci u „odborov“, vyhodia ho z obchodu ako chudáka a cestou kráča okolo žobrákov. Čo si o tomto má myslieť mladý človek, žijúci v krajine, kde je tretia najvyššia nezamestnanosť mladých v EU, kde sú odbory skôr výťahom k moci, funkciám či iným pôžitkom, než na pomoc zamestnancom. Kde SBS-kár vyhadzuje chudákov rovno od dverí nákupných centier a kde, kúzlo nechceného, žobráci stoja presne na tých istých miestach ako v tomto filme.

Ale aby sme si rozumeli. Prerušená pieseň rozhodne stojí za videnie. A nie jedno. Príďte všetci. Len je škoda, že to v nej občas inštitucionálno-koncepčne pokrivkáva. A to nezachráni ani katalóg ani inak tradične skvelé sprievodné programy, ktoré SNG usporiadáva.

______________________________________________________________

Prerušená pieseň (Umenie socialistického realizmu 1948-1956) / kurátorka: Alexandra Kusá / SNG / Bratislava / 28. 6. - 21. 10. 2012