Rusíni v kurze

Nebude reč ani o skoro rodákovi, čo sa v Amerike slávnym stal a dobre sa na aukciách predáva, ani o prudkom náraste tých, ktorí sa k ním hlásia (podľa posledného sčítania do 40 000). Na otázku, načo sú nám menšiny, má veľa ľudí na Slovensku (no nie len) v súvislosti aj s tými národnostnými, vcelku jasno – len na oštaru (aj keď vynechám nacionalistických „ultras“): i keď sa za nimi nečrtá nejaký výbušný politický, územný či sociálny problém, stoja nás minimálne extra peniaze pre ich špecifické kultúrne potreby. A čo my z toho?

Pomaly si však už všetci uvedomuje, akou stratou bolo pre nás vypudenie menšín, ktoré tu spolu s nami žili, vytvárali hmotnú i nehmotnú kultúru (hlavne nemecká, židovská no aj iné). Ich odchodom netrpelo len hospodárstvo. Nedávno sa v jednom slovenskom denníku objavil rozhovor s autorom „surreálneho cestopisu“ Carpathia s nadpisom „Rusíni v tomto storočí zaniknú“ (v kontexte súčasnej žurnalistiky mi už chýbal len podtitul „vieme prečo“ alebo „šesť dôvodov prečo“). Prvé čo ma napadlo bolo, že pred sto rokmi mohli mať miestne noviny podobný titulok so Slovákmi. Vznik Československa a neujatie sa myšlienky čechoslovakizmu zaručilo opak.

Krátko na to sa mi dostala do rúk kniha fotografov Jozefa Ondzíka a Tomáša Leňa, Rusíni. A tá by sa fakt dala chápať aj ako akási vcelku jasná správa o konci (istého) rusínskeho sveta. Obrazovo zachytáva pár posledných desaťročí jedného z najrurálnejších kútov Slovenska, kde žijú naši Rusíni (zväčša vo východnom cípe krajiny poblíž poľskej a ukrajinskej hranice). Predstavuje nám ho v strete starého s novým, kde kapitalizmus ukazuje viac svoju deštruktívnu než kreatívnu silu, v strete sekulárneho so sakrálnym. Exotický svet Rusínov, navonok špecifický hlavne iným jazykom a náboženstvom, s odlišným cirkevným kalendárom i jeho zvyklosťami, je sám o sebe silnou inšpiráciou a nie len fotografickou (pripomínam napríklad výborný film Osadné, Marka Škopa, zvlášť v kontexte slovenskej kinematografie, ktorá vo všeobecnosti trpí nedostatkom silných tém). Navyše okrem „prirodzeného“ zanikania je tu i motív vysídlenia celých dedín kvôli stavbe vodného diela.

Autori sa našťastie nevybrali ani cestou folkloristického pátosu v šľapajach Plicku či Martinčeka ani v súčasnosti obľúbenou obrazovou anekdotou (až na výnimky). Z ich knihy nepreráža vlastné ego či snaha za každú cenu zaujať (tu spomeniem podobný projekt L. Nimcovej). Čosi sa o Rusínoch dozvieme, zvlášť tí, pre ktorých sa pripomínajú len pravidelným národnostným vysielaním verejnoprávneho rozhlasu či televíznymi zábermi z posunutých vianočných osláv.

Na druhej strane, hoci sú obaja autori z východu, Rusíni sa v spomínaných projektoch predsa „len“ objekt. Aj to s otáznikom. Uchopiť „rusínstvo“ na čiernobielych fotografiách, vizuálne oddeliť susedné rusínske a nerusínske dediny sa možno dá skutočne len cez náboženské zvyklosti. Ostatne, ako keby i autori sami mali pochybnosti – aspoň aj tak sa dá čítať pomerne (ak tu nebol i grantový dôvod) členitá štruktúra knihy: predslov jedného z autorov, osem portrétov s obsiahlejšími popiskami, štúdia historika a teoretika fotografie Aurela Hrabušického popretkávaná fotografiami v menšom formáte, poďakovanie druhého z autorov, hlavná fotografická časť so zábermi v rovnakom formáte (hoci pár ich je evidentne komponovaných na výšku), rusínske štúdie Petra Švoca a Oľgy Glosíkovej a na záver niekoľko zopakovaných fotografii s dovysvetľujúcimi popiskami. Ale je tu i všeobecnejší problém dokumentárnej fotografie v „čase photoshopu“ a rôznych „odhalení“ manipulovania aj tých najikonickejších dokumentárnych záberov. Z objektivizújúcej polohy sa tak, chtiac-nechtiac posúva do polohy subjektívnych výpovedí v lepšom prípade, alebo lacných vizuálnych atrakcií, ktoré dominantne zapĺňajú naše média.

Ale späť k Rusínom. Moja osobné stretnutie s nimi bolo celkom iné. V divadle. Presnejšie, v prešovskom „rusínskom“ Divadle Alexandra Duchnoviča – tu som zažíval svoje najlepšie divácke chvíle. A to bratislavské publikum nerozumelo ich reči o nič viac ako by bolo rozumelo pražské. Iste, mali výborných režisérov (napr. Blaho Uhlár či Miloš Karásek) ale bolo tu čosi viac. Expresívnosť, surovosť, divokosť. Alebo že by to bola len nemožnosť televíznych či dabingových únikov, ktoré kynožia bratislavských hercov? Každopádne, tu sa mi vždy zdalo, že toto je iný svet, svet, ktorý obohacuje ten náš. Bol som pyšný, že máme takú fantastickú menšinu, ktorá má čo ponúknuť ako subjekt. Nie, nie, to v žiadnom prípade neboli správy o konci rusínskeho sveta.