Slovenský inštitút má v Prahe asi najlepšiu povesť medzi Slovákmi a medzi vernisážovými vyžierkami. Na tom, že ho pražská výtvarná scéna neberie veľmi na zreteľ, má určite svoj podiel fakt, že menovanie riaditeľov je podmienené často nie odbornou kvalitou, ale politickou zásluhou. Sú riaditelia, ktorí majú dojem, že musia vyhovieť širokému spektru návštevníkov a niekedy sa nájdu v ich programe aj perly, sú takí, ktorý žiadne perly nepripúšťajú, ako to bolo posledné tri roky. Toto obdobie sa 1. februára zrejme skončilo a v osobe nového riaditeľa Ladislava Snopka môžeme zas očakávať inteligentný, nielen výstavný, program.

„Slovenský inštitút pripravil nový výstavný cyklus XXL pohľadov na slovenské výtvarné umenie, v rámci ktorého vám predstaví nielen významných umelcov druhej polovice 20. a začiatku 21. storočia, ale zároveň aj historikov a kritikov umenia, ktorí sa ich tvorbe systematicky venujú. “ – Tak predstavuje program inštitútu Ladislav Snopko. V rámci svojej dramaturgie osloví kurátorov, ktorí majú za sebou určitú svetonázorovú bázu, overenú za posledných 20 rokov dôležitými mienkotvornými inštitúciami na Slovensku. Každý z nich predstaví jedného umelca, ktorého tvorbe sa venuje, takže vznikajú dvojice: Daniela Čarná – Michal Kern, Gábor Hushegyi – Ilona Németh, Tomáš Štraus – Milan Dobeš, Richard Gregor – Štefan Papčo, Etienne Cornevin – Rudolf Fila, Ivan Jančár – Juraj Meliš, Vladimír Beskid – Dušan Zahoranský, Dušan Brozman – Vladimír Havrilla, Zuzana Bartošová – Mária Bartuszová. Ďalšími výtvarníkmi budú Július Koller, Jozef Jankovič, Daniel Fischer, Peter Bartoš, Matej Krén a iní, a ďalšími teoretikmi: Jana Geržová, Iva Mojžišová, Katarína Rusnáková, Alena Vrbanová, Omar Mirza, Juraj Čarný, Mira Putišová, Sabina Jankovičová a iní. – Je to inteligentná dramaturgia, v ktorej riaditeľ neuplatňuje ani iba svoj vkus, ani nejaké kamarátšafty. Akurát nenájdeme medzi menami (zatial?) žiadnu súčasnú kurátorku (kurátora) zo Slovenskej národnej galérie, ako napr. Petru Hanákovú, alebo Aurela Hrabušického.

Kto je Ladislav Snopko?
S Ladislavom Snopkom prišiel do Prahy človek blízky slovenskému výtvarnému, ale aj hudobnému undergroundu. Zmienim sa o jednom jeho charakteristickom rannom projekte: V rokoch 1982-1989 koncipoval a organizoval ako vyštudovaný archeológ, spolu so svojim kolegom Viktorom Ferusom, umelecké akcie pod názvom Archeologické pamiatky a súčasnosť. K účasti vyzývali československých umelcov, architektov, ale aj hudobníkov. Iniciovali tak projekty, v ktorých autori reflektujú potenciál vo vzťahu súčasnosti k minulosti, k lokálnym pamiatkam, či už z keltskej, románskej, alebo inej doby. V dobe normalizácie tak vznikli koncepty v konštruktivisticko-konceptuálnom duchu, ktoré na zmienenom základe často tematizovali súčasné životné prostredie. K zúčastneným umelcom patrili Milan Adamčiak, Peter Bartoš, Kurt Gebauer, Jozef Jankovič, Věra Janoušková, Ivan Kafka, Michal Kern, Július Koller, Vratislav Karel Novák, Otis Laubert, Martin Rajniš, Michael Rittstein, Rudolf Sikora, Alena Šrámková, Tomáš Ruller, Dezider Tóth, Marián Varga, Jasan Zoubek a vela ďalších. Projekty boli vystavené a prvé štyri aj publikované Mestskou správou pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave v rozmerných dokumentáciách. Takýmto spôsobom našla niekedy neoficiálna scéna oficiálnu podporu. K ďalším Snopkovým československým projektom v rokoch 1987-88 patrili veľké rockové koncerty pod názvom Čertovo kolo, sprevádzané výtvarnými akciami: Laco Teren, Ivan Csudai, Psí vojáci, E, Bez ladu a skladu, Zóna A a veľa veľa ďalších…

Slovenský underground sa v priebehu 80-tych rokov čiastočne prevtelil do ekologického a aj politického hnutia, ktoré nakoniec viedlo k založeniu Verejnosti proti násiliu, slovenskému pendantu Občianskeho fóra. Snopko sa toho prominentne zúčastnil, rovnako ako napríklad Ján Budaj, enfant terrible undergroundu, inšpirovaný situacionistickým myslením. Snopko bol aj iniciátorom najväčšieho happeningu v československých dejinách, ktorý sa konal 10. decembra 1989: prechod 150 000 Bratislavčanov cez ostnaté drôty do Rakúska. V nasledujúcich troch rokoch pôsobil ako minister kultúry SR a dodnes sa pohybuje na pomedzí politiky, výtvarného umenia a hudby.

Výstava Michala Kerna
Prvú výstavu novej Snopkovej koncepcie pripravila Daniela Čarná z Galérie Mesta Bratislavy. Ako kurátorka je známa dvoma dôležitými výstavami, z ktorých je zrejmý jej záujem o krajinu aj o konceptuálne umenie: Z mesta von. Umenie v prírode, 2007, v minulom roku prezentovala, v spolupráci s Luciou Gregorovou zo Slovenskej národnej galérie, projekt Mapy. Umelecká kartografia v strede Európy 1960-2011. K obom výstavám vyšli obsiahle publikácie. Výstave, o ktorej je reč, predchádzala prvá monografia Michala Kerna (1938-1995), ktorej autorkou je tiež Daniela Čarná a výstava v Galérii mesta Bratislavy.

Michal Kern patrí do okruhu slovenského konceptuálneho umenia. Na rozdiel od jeho kolegov (Stanislav Filko, Július Koller, Rudolf Sikora, Dezider Tóth a ďalší), Kern nežil v Bratislave v umeleckom centre, ale na kraji Liptovského Mikuláša, v starej rodinnej usadlosti, kúrii nazývanej Močiare, mieste so silným geniom loci. Bola to – a dodnes je – maličká oáza v pustej krajine, ničenej hriechmi posledných 40 rokov, so svojou divokou veľkou záhradou a starými stromami nad močiarom obrastenom lopúchmi. Nad tým všetkým sa rozprestiera panoráma mohutných Vysokých Tatier z jednej strany a Nízkych z druhej. A je to práve tento veľmi bolestne chápaný kontrast civilizácie a prírody, v ktorom je zakotvené Kernovo dielo, jeho etika, poetika aj mystika.

Výstava je pojatá ako malá retrospektíva mapujúca tvorbu od polovice 70-tych rokov, až do predčasnej smrti autora. Ústrednou celoživotnou témou jeho tvorby je – vždy v súvislosti s prírodou – ľudský dotyk a pominuteľná stopa. Zaznamenať ju vie najlepšie fotoaparát. Príkladom sú tiene konárov na štvorcovom papieri (Hľadanie tieňa), alebo odraz korún stromov v štvorcovom zrkadle a vo vode, na ktorej zrkadlo pláva (Dvojité zrkadlenie), z konca 70-tych a začiatku 80-tych rokov. Tu sa odráža v absolútnej geometrickej forme ďalší mystik Malevič. A aj v „dotykoch“, keď tieň padá na papier, cítiť Kernovu ohľaduplnosť a nehu voči prírode. Do tohto kontextu patrí aj fotoakcia z roku 1981 Teším sa, že na mojej dlani je tieň trávy. Kernovo dotýkanie sa prírody nemôžeme nevidieť ako najsilnejší kontrast k devastujúcim civilizačným „dotykom“ vo svojom najbližšom okolí, ako bola výstavba vodného diela Liptovská Mara v rokoch 1969-1975, pričom bolo zaplavených 13 obcí, alebo neďaleká vojenská základňa.

Ďalšie dôležité práce v kontexte takejto pominuteľnosti sú kresby línií, alebo geometrických foriem v snehu, vytvorené chôdzou. Tu sa ponúka aj spomienka na Richarda Longa, s ktorým ho spája meditatívny moment v prírode a ľudská túžba po nachádzaní poriadku (možno po česky výstižnejšie – řádu). Akurát, v Kernovom prípade sa toto všetko odohráva v akejsi intimite domáceho priestoru a dotyk nezanecháva v prírode žiadnu trvalú stopu.

Dušan Brozman
Autor je historik umění a kurátor

______________________________________________________________

Michal Kern:Stotožnění / kurátorka: Daniela Čarná / Galerie Slovenského institutu / Jilská 16, Praha / 15. 3. – 17. 4. 2012